Priepasť - 2 - koniec
Viem, že to trošku trvalo, ale ako som sľúbila je to tu :D Poviedka je konečne dokončená...
„tak a teraz si chorý ty.... To je ako naschvál,“ povedala Terra. „Už to tak bude,“ povedal som zmorene, zababušený od hlavy po päty. „Mrzí ma to, Terra, ale nič to, choďte bezo mňa, tak si sa na to tešila. Nemôžem ti to pokaziť,“ povedal som a ona začala protestovať. „Aj ty si sa tešil, že konečne pôjdeme všetci do mesta, pozrieť trhy a remeslá. Počkáme kým vyzdravieš,“ povedala Terra veselo. „Nie Terra, trhy a remeslá, ani mesto mi neutečie. Choďte teraz vy dvaja a potom, keď vyzdraviem pôjdeme všetci traja spolu, platí?“ povedal som s úsmevom, ktorý mi opätovala. Hodila sa mi do náruče, dala mi bozk na líce a povedala „Tak dodržuj to čo ti povedal lekár, nikam nechoď a vylieč sa!“ zavelila. „Áno pani doktorka,“ povedal som s úsmevom a pozrel som sa na Yasua. Škerila sa, ako inak. „Choď pozrieť na koníkov do stajne, či sú už pripravení,“ povedal Yasuo Terre a ona si tam s radosťou odcupkala. „Tak sa mi vylieč šteniatko,“ povedal Yasuo a pobozkal ma. Pred odchodom sa ešte otočil a usmial sa. A tak som strávil takmer celý deň sám v perinách. Rozmýšľal som čo asi tí dvaja robia. Musia sa zabávať, chodiť po trhoch, remeslách, možno boli navštíviť aj nejaké iné miesta. Keď sa stmievalo začul som ich príchod. Terra kričala od šťastia ako tam bolo krásne, že má na ruke náramok, ktorý jej Yasuo kúpil. Yasuo mi potom na krk zavesil náhrdelník „Nie je síce takký krásny ako ty, ale krajší som nenašiel,“ povedal s úsmevom. „Ďakujem,“ povedal som a on sa hneď spýtal na môj zdravotný stav a na to, čo povedal lekár. „Je to lepšie, lekár povedal, že čochvíľa budem v poriadku.“ Avšak nestalo sa. Choroba ma nechcela opustiť, a tak som väčšinu času strávil v perinách. Yasua to hnevalo, nikam sme spolu nemohli ísť, nič sme nemohli robiť. Začal obviňovať lekára, že je neschopný, no ja som si ho samozrejme zastal. „Si len nedočkavý, Yasuo. Lekár robí čo môže, uvidíš, ani sa nenazdáš a budem v poriadku,“ povedal som s úsmevom. Avšak moju tvár premáhala bolesť. Nebolo mi dobre. „Vieš čo, šteniatko? Keď stále chodíme s Terrou preč, tak sa tu musíš hrozne nudiť. Mám skvelého kamaráta, volá sa Hitoshi. Nemusíš sa báť,“ dodal, keď zbadal môj ustarostený výraz, „Je to skvelý chalan, vie o mne všetko a so všetkým sa mu môžem zdôveriť. Nikdy by neurobil niečo čo by nám ublížilo. Má moju plnú dôveru,“ povedal Yasuo. Moc som nechcel, aby niekomu o nás vravel, ale Yasuo bol o jeho dôvere plne presvedčený. „Keď mu veríš ty, tak aj ja,“ povedal som a usmial som sa. Ani nie o dva dni sem prišiel. „Ahoj princeznička, Yasuo mi spomínal, že ťa premohla choroba, nech ti prídem robiť spoločnosť. Som Hitoshi,“ povedal a môj prvý dojem z neho bol kladný. Pripadal mi veľmi milý a priateľský. „Ahoj, ďakujem, že si prišiel. Aspoň sa nebudem celé dni nudiť. Ja sa volám Isato,“ povedal som a on sa usmial. „Tak, my vás tu necháme,“ povedal Yasuo a s úsmevom opustil i s Terrou sídlo. „Tak povedz, čo ťa na ňom priťahuje?“ povedal s úsmevom. „Sme síce priatelia, ale nikdy by som si nemyslel, že...,“ v tom som skočil do reči, „že Yasuo sa zamilu do muža?“ Vtom sa začal smiať. „Nie, to, že sa mu nepáčia ženy viem už podstatne dlhú dobu. Výhody priateľstva. Yasuo mi vraví všetko, ale k tomu predtým, nikdy by som si nemyslel, že sa bude starať o dieťa. To, ťa na ňom priťahuje? Že má... ako to len povedať.... cit pre deti?“ spýtal sa Hitoshi a obaja sme vybuchli do smiechu. „To, že si ťa vezme sem sa dalo čakať. Yasuo nie je muž čo prehráva,“ povedal Hitoshi. „Tak to som rád. Aspoň sa nemusím strachovať čo s nami bude potom, keď sa táto rozprávka rozpŕchne,“ povedal som. „Áno. Ani so mnou nikdy nevedel prehrávať,“ spomínal Hitoshi. „A inak, ty čo a ako? Nemal som ešte príležitosť poznať ťa bližšie. Dlho som s Yasuom nebol, tak mi o tebe toho skoro nič nepovedal. Len tak zhruba čo stihol predtým, než ma zavolal,“ povedal Hitoshi. „No.... ono toho ani nie je veľa. Som následník trónu ako Yasuo, avšak na rozdiel od neho mám mladšieho brata, ktorý o mojich výstrelkoch, ako to nazýva môj otec našťastie nič nevie. Rodičia s tým, ako to asi obvykle býva nesúhlasia a snažia sa ma dať do kopy s nejakou ženou. S Yasuom som sa spoznal na bále a potajomky sme sa stretávali. Chodil k nám pod okno hrávať a ja som ho chodil poslušne počúvať. Potom na to prišiel môj otec, zakázal nám to a usporiadal bál. Vtedy sme sa s Yasuom dohodli, že ujdeme, a tak sme tu. Keď sme sa konečne chceli vrátiť stretli sme Terru, a tak sme opäť tu,“ povedal som s úsmevom. „Romantika. To je celý Yasuo. Tuším si ťa namokal kolo prstu,“ povedal Hitoshi, na čo sme sa opäť obaja rozosmiali. „Už to tak asi bude,“ povedal som medzi smiechom. „Povedz, ako ste sa vlastne dostali k tomu dievčatku?“ spýtal sa Hitoshi. „Vieš, to bolo práve keď sme sa chystali späť domov. V tom nás niekto prenasledoval a keď sme sa im snažili uniknúť, tak sme začuli jej hlas. Bola pri jazere a zvierala v náručí mŕtve telíčko svojho nebohého brata,“ povedal som smutne „Hrozné,“ povedal Hitoshi. „No, to je hrozné ešte k tomu je to dieťa a už toho toľko prežila,“ povedal som ustarostene. „Kto vás to prenasledoval? Myslíš, že to boli tí istí, čo zabili jej brata?“ spýtal sa Hitoshi. Prikývol som. „Áno, myslím, že áno,“ povedal som a on sa zatváril zamyslene. Zrazu sa na jeho tvári objavil úsmev a už sme opäť kecali o hlúpostiach. Po chvíli sme sa dostali aj na tému Hitoshi. „Ja som ti o sebe povedal všetko, dokonca aj o našom stretnutí s Yasuom a o Terre, tak teraz si na rade ty, čo si zač Hitoshi?“ spýtal som sa ho. „No... nerozprávam o tom len tak, každému koho stretnem, ale prečo nie tebe. Už keď som ťa videl, mal som pocit, akoby sme sa poznali celú večnosť. Tak kto je Hitoshi?,“ usmial sa a začal rozprávať „ Narodil som sa ako sirota. Našťastie si ma k sebe vzala jedna úžasná rodina, ktorá sa stala mojou. Mal som všetko čo si možno želať. Milujúcu rodinu, bohatstvo, panstvo, skvelého kamaráta a brata v jednom. Nič mi nechýbalo. Bol som veľmi šťastný a iné deti mi mohli len závidieť. Málo kto sa dostal od slova sirota k slovám člen kráľovskej rodiny a ja som mohol hrdo hlásiť, že toto je práve môj prípad. Rodina Iwao bola ku mne neskutočne štedrá. Takmer som ani nepociťoval, že nie som ich syn ako Yasuo, ktorý bol ich jediný pokrvný syn a právoplatný následník trónu. Od útleho detstva sme boli spolu, držali sme spolu, vraveli sme si úplne všetko a jeden druhému robili bútľavú vŕbu, od žalovania a robenia si naschvál sme prešli až k tomu, že sme sa stali najlepší a nerozluční kamaráti. Yasuo bol môj brat a to nikto nezmenil. Nikdy ma nebral ako niekoho cudzieho, niekoho, kto nepatrí do jeho rodiny, nikdy mi nik nevyhodil na oči, že som sirota, že nie som ich alebo tam jednoducho nepatrím. Cítil som sa ako ich, ako člen rodiny Iwao. Meno, ktoré mi dali to hlásilo rovnako. Meno Hitoshi bolo meno matkinho, ako som ju zvykol volať, deda. Bol som hrdý, že sa mi dostalo práve také meno, ktoré bolo v rodine,“ dopovedal. „Waw, tak to je super. Nevedel som, že ste si s Yasuom takí blízki, ste ako bratia,“ povedal som s úsmevom. „Ďakujem,“ povedal. A takto sme trávili celé dni. Rozprávali sme sa o Hitoshim, o mne o Yasuovi. Vymieňali sme si zážitky, trošku sme Yasuoa v dobrom poohovárali a stali sa z nás skvelí kamaráti. Ani som netušil kedy, ale Hitoshi sa stal mojim najlepším priateľom a pevne verím, že aj ja som sa stal pre neho jeden z jeho najlepších priateľov. Trávili sme spolu čoraz viacej času a čoraz viacej sme si na seba zvykali. Už to neboli nudné chvíle, kedy Terra šla s Yasuom na výlet, už to boli zábavné chvíle s Hitoshim. Tešil som sa na ne a podľa Hitoshiho šťastného úsmevu to cítil rovnako. Choroba sa ma pomaly striasala a ja som bol konečne schopný vyliezť spod perín. Yasuo i Terra boli nadšený, no Hitoshi nie. „Tak, to asi znamená, že sa naše rozhovory končia. Vyzdravel si a už s nimi môžeš chodiť na výlety aj ty,“ povedal Hitoshi smutne. „Nie, naše rozhovory sa mi hrozne páčili a hrozne som si na teba zvykol. Preto by som bol veľmi rád, keby si sa k nám pridal a na tie výlety chodil s nami. Čo ty na to?“ spýtal som sa ho veselo. „Ak vám to nebude prekážať, budem nadšený,“ povedal a ja som bol rád. Šiel som za Yasuo, aby som mu to oznámil. „Yasuo, Yasuo, si tu?“ vošiel som do jeho izby, no všade bolo úplné ticho. – asi tam nie je – s týmto presvedčením som sa chcel otočiť a z miestnosti odísť. – asi bude v jedálni s Terrou – no v tom ma schmatli niečie ruky a potiahli ma do postele. „Ahoj šteniatko, tak už si zdravý? Som nesmierne potešený, nie čo by sme s tým mali urobiť,“ povedal a jeho ruky zablúdili pod moju košeľu. Vydal som slabý vzdych. Chýbalo mi to. Otočil si ma tvárou k sebe a ja som sa mu okamžite prisal na pery. Nežný bozk sa rýchlo menil na vrúcny a vášnivý. Moje ruky sa obtočili kolo krku a tie jeho si hľadali cestičky po mojej nahej pokožke na chrbte. Na rukách sa mi od vzrušenia začali stavať chĺpky do pozoru a naše tempo sa začalo čoraz viac zrýchľovať. Ani neviem kedy sme sa predbiehali v nabažení tela pred nami, blúdili rukami po nahej koži toho druhého. Obaja sme dýchali čoraz rýchlejšie, obaja sme potrebovali čo najskôr vyslobodenie. „Yasuo... musím ti niečo povedať..“ dostal som konečne zo seba. O tom, že to bol dosť namáhavé nemusím ani rozprávať. „Hm...“ nič iné som od Yasua ani nečakal. „Hitoshi....“ Yasuo ma nevnímal. Zvyšoval tempo a vášnivo bozkával každú časť mojej odhalenej pokožky. „Yasuo, Hitoshi pôjde s nami,“ povedal som namáhavo a bol som na seba hrdý, konečne som to zo seba dostal. „Čože?“ povedal Yasuo a prestal. Nevedel som čo ho tak zaskočilo, veď sú najlepší priatelia, tak čo? „Deje sa niečo?“ spýtal som sa ho, no on len pokrútil hlavou. „Nie, nič, to je v poriadku,“ povedal, no mne bolo jasné, že sa niečo deje, a nech to bolo čokoľvek, nechce mi to povedať. „Fajn, tak som sa s ním dohodol, že pôjde s nami na prechádzku do mesta,“ usmial som sa a vytrepal som sa z postele. Obaja sme po chvíli už upravený prišli dole do haly, kde nás čakali Hitoshi i Terra. „Tak už ste sa aj vy stihli spriateliť?“ spýtal som sa s úsmevom. „Iste, táto slečna je veľmi múdra a zábavná,“ povedal Hitoshi a Terra sa začervenala. „Môžeme ísť, no nie?“ povedal som, a tak sme sa celé stádo presunuli na kone. Yasuo šiel s Terrou, nechcel ju nechať ísť samu, a ani ja by som im to nedovolil. My ostatní sme mali vlastného koňa. Cesta netrvala príliš dlho. Dorazili sme do cieľa. Mestečko bolo krásne. Nebolo príliš veľké, ale dokonale stačilo. Väčšinou bol všade malé učupené domčeky, z ktorých vykúkali ženy s misami a bochníkmi. Inde boli dedinčania s remeselnými výrobkami a rôznymi ozdobami, či už na ruky, krky, alebo do vlasov. Kopec ľudí sa premávalo kolo nich. Všade vysmiate tváre, plno zákazníkov, väčšina remeselníkov a ich žien vykrikovalo, aby i prilákali zákazníkov. Chodili sme z jedného kúta k druhému. Bol som očarený. Konečne som po dlhej dobe videl aj niečo iné, niečo také jednoduché, ale predsa úžasné. Plno ľudí. To čaro mi chýbalo. Keď som sa poobzeral okolo seba, zbadal som v diaľke kostol. Bol vysoký s mnohými otvormi vo veži. Jednoducho nádherný. Mal som hroznú chuť sa tam ísť pozrieť, ale Yasuovi sa nechcelo, tak som mnou šiel Hitoshi. Takto sme trávili dni, ktoré prichádzali, ubiehali a odchádzali. Každý deň sme sa šli prejsť do dediny na trhy, niečo sme tam občas kúpili, potom sme si šli do lesa zajazdiť a napokon sme skončili všetci v jedálni, žartujúc prehĺtali večeru. Slnečné dni sa striedali s upršanými Vtedy sme sa bláznili v sídle, hrali hry a žartovali. Bolo to perfektné. Už som ani nerozmýšľal nad návratom, zabudol som na realitu, na návrat späť. Užíval som si tieto dni plnými dúškami. Potom sme občas zostávali v sídle samy. Ja, Hitoshi a Terra. Yasuo vravel, že si musí niečo vybaviť. Súrne. A tak boli dne, keď sme si užívali len my traja. Potom, ako nás Yasuo často opúšťal so slovami, že si musí niečo súrne vybaviť sa vo mne začala prebúdzať nedôvera. ČO také súrne si musel vybavovať tak často, že nám o tom nemohol nič povedať. Terra bola dieťa. Jej to nepripadalo zvláštne, stačilo pár klamných slov a viac sa nepýtala. Našťastie som tam nebol sám. Bol so mnou i Hitoshi, ktorý zdieľal moje pochyby. „Hitoshi, čo myslíš, kam neustále chodí a čo pred nami tají?“ spýtal som sa ho. „Aj ty si to postrehol? Aj ja si myslím, že pred nami niečo skrýva,“ povedal a od vtedy som sa to snažil s Yasua dostať. „Kam chodíš?“ „Už som ti to povedal, šteniatko, musím si niečo súrne vybaviť,“ povedal „A čo je také súrne, že to nepočká?“ „Nechcem ťa tým zaťažovať,“ odbil ma.. „Ale ja to chcem vedieť, nechcem, aby sme pred sebou mali tajnosti,“ odvetil som, no on sa nedal. Napokon to skončilo pri hádke a vzťah medzi nami to čoraz viac naštrbovalo. Hneval som sa na neho, že mi nič nevraví, on sa hneval na mňa, že mu s tým nedám pokoj. Našťastie Histoshi stál na mojej strane a povedal, že sa mu posnaží dohovoriť. No keď za mnou prišiel so zvesenou hlavou, vedel som, že to dopadlo neúspešne. Opäť. Nevedel som ako to mám z neho dostať. Začal som sa mu vyhýbať a on si to samozrejme v krátkom čase hneď i všimol. Čakal som, že za mnou príde, povie mi niečo, ale zjavne mu to vyhovovalo. Tak medzi nami panovalo ticho, ľahostajnosť. Netrvalo to dlho a všimla si to i Terra. Dom sa rozdelil na dva tábory. Ja a Hitoshi na jednej strane, Yasuo na tej druhej a Terra nestranne uprostred. Bola to hrôza. Napokon sa to zmiernilo. Nepriateľstvo medzi nami netrvalo ani celý týždeň, keď za mnou napokon prišiel Yasuo. „Ach, šteniatko. Ľúbim ťa, nestačí to snáď? Nenávidím, keď sa hádame, veď to vieš. Neznesiem, keď sa spolu nerozprávame. Prosím, prestaňme s touto hrou a začnime tam, kde sme prestali. Tak, kde sme boli všetci šťastní a spokojní,“ povedal Yasuo „A bez tajomstiev,“ doplnil som ho. Yasuo sa zatváril zvláštne, potom povedal, „ak mám nejaké tajomstvá, tak ich preto, aby som vás všetkých ochránil. Nikdy by som neurobil niečo, čo by vám ublížilo, tak ma pochop, prosím,“ povedal a nahodil svoje ublížené oči. „Dobre, možno som to trošku prehnal,“ povedal som a Yasuo sa usmial. V ten deň tábory padli a boli sme opäť jedna veľká rodina. Šťastná rodina. Všetko prebiehalo skvele. Yauso síce odchádzal, ale nechali sme to tak. Yasuo začal byť čudný. Začal sa nás strániť. Nielen mňa, Hitoshiho, ale aj Terry. Bolo to zvláštne. Dni ubiehali a ubiehali. Šli sme opäť na výlet do dediny. Trhy, ľudia a tovar. Opäť sme sa rozdelili. Tentoraz to chcel Yasuo. Zobral si Terru a my sme neprotestovali. Keď sa dlhšie nevracali, začalo nám to byť podozrivé. Rozhodli sme sa, že ich pôjdeme pohľadať. Zrazu som začul krik, detský krik. Bolo to ako deja vu. Presne tento krik sme začuli s Yasuom. Lenže teraz bol Hitoshi vedľa mňa. Krik vtedy patril Terre, lenže teraz je Terra s Yasuom. Krik bol však identický. Ani som si nevšimol kedy som sa rozbehol za tým krikom. Hitoshi mi nestíhal, bol niekde vzadu, ale to čo som videl ma zmrazilo na mieste. Terra bola celá od krvi. V jej prázdnych očiach nebol život. Zmizol. A čo bolo ešte desivejšie meč, ktorý bol rovnako tak od krvi zvieral zakrvavený Yasuo. A nikde nikoho. Len oni dvaja. Do očí sa mi nahrnulo množstvo sĺz bolesti, utrpenia a straty. Nohy sa mi podlamovali. Spadol som na kolená a tvár skryl do dlaní. Videl som rozmazane, neuvedomil som si okamžite s akou bolesťou na mňa Yasuo hľadí. Nevedel som čo sa stalo, lepšie povedané nechcel som. Zostával na mieste. Už na mňa viac nepozrel. Nepozrel mi do očí. Cítil sa previnilo? Ale prečo? Môj mozog neuvažoval, nechcel, moje srdce vynechávalo údery. Stratil som ju. Stratil som Terru. Chceli sme žiť spolu. všetci aj s ňou. Dať jej novú rodinu.... Utápal som sa v žiali. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ticho Hitoshi. Ani som si neuvedomil kedy prišiel, jediné čo som si teraz všimol bolo, že stojím opretý o neho a on ma podopiera. Upokojoval ma svojou rukou, ktorá hladila moje ramená, no nespúšťal oči z Yasuovho zakrvaveného meča. „Tak čo sa stalo Yasuo? Kto ublížil tej malej?“ spýtal sa a Yasuo mu konečne pozrel do očí, pozrel na mňa a potom na neho. „Nemal som na výber,“ povedal a vtedy sa mi zatočil celý svet. Všetko pre mňa v tom momente prestalo existovať a ja som nebol schopný slova, pohybu. „Prečo?“ spýtal sa ho Hitoshi. Jediné čo som začul bolo Yasuove „Musel som“ Potom sa mi zatočia hlava a rozmazalo všetko navôkol. Obrazy vystriedala tma a bolesť pokoj. Omdlel som. Keď som sa prebral, ležal som v posteli pod perinou. Nik pri mne nebol. – sen, bol to len jeden hrozný sen, nie nočná mora – povedal som si a okamžite som vyskočil z postele. Musím skontrolovať Terru. Vtrhol som do jej izby, žiadne klopanie, zdvorilé frázy... No jej izba bola prázdna. Posteľ bola ustlatá. Rozbehol som sa ku skriniam. Otvoril ich, no ani v jednej jedinej neboli Terrine veci. Prehľadal som celú izbu, no potom, že nejaká Terra vôbec existovala nebolo ani stopy. Rozbehol som sa do jedálne. Hitoshi viedol konverzáciu s Yasuom. Bolo mi to jedno „Kde je Terra?“ skríkol som hysterickým tónom. „Počuj, šteniatko.... Nemal som na výber, nedali mi na výber...“ povedal Yasuo a mňa v tom momente napadlo jediné. Nebol to sen, ani nočná mora.... Začal vravieť ospravedlnenia, výhovorky, neveril som mu. Chcel som sa vrátiť, nutne som sa musel vrátiť. Nechcel som počúvať tie Yasuove reči. Neveril som im. Nemohol som. Ako to bolo možné? Prečo sa to stalo? Ako mohol zabiť tak nevinnú osôbku, dieťa, Terra bola len dieťa. Malé dieťa, ktoré potrebovalo opateru, pomoc a hlavne rodinu. Rodinu, o ktorú tak kruto prišla. Na vlastné oči videla ich smrť. Konečne mala chuderka nájsť rodinu v nás. Vo mne a Yasuovi, žiť spolu, šťastne ako rodina. Bol som ochotný všetko zahodiť, na všetko zabudnúť a on to takto pokazil. Ako mohol?! Veď vyzeral, že ju má rád, rovnako ako ja.... To nemohol predstierať, to sa nedá.... Čo mu spravila, veď ho ľúbila.... Nevládal som dýchať, nevládal som žiť. Prišiel som o ňu. O moju Terru. Desilo ma to, trhalo moje vnútro. Slzy tiekli prúdom a ja som vedel, že mi niečo chýba a že to niečo nebude nikdy zacelené. Nemal som chuť zostávať s ním. Otočil som sa, nepočúval som ho. Naskočil som na koňa a utiekol som. Ešte som začul ako ma Yasuo prenasledoval, no rovnako tak som začul Hitoshiho ako ho zastavil. Viac som nepočul, nebolo treba. Nenávidel som ho..... Cesta sa mi zdala stále rovnaká. Nevedel som ako ďaleko je môj domov, ani či som prešiel aspoň polovicu cestu. Chcel som zastaviť, zamyslieť sa, odpočinúť si, ale bál som... Čo ak by ma Yasuo dobehol a zastavil. Nechcel som ho počúvať. Neexistovala výhovorka a to, že zabil dieťa. Neexistovala. A to som si myslel, že ho poznám. Mýlil som sa. Popchol som koňa a ani som sa nenazdal a videl som hradby nášho hradu. Zliezol som z koňa a mieril si to dnu. Zbadal som otca. Kto by povedal, že odtiaľ vyletím ako šíp. Nikdy som neodišiel tak naponáhlo. Vlastne... Odtiaľto som utekal naponáhlo a sem utekám rovnako naponáhlo.... „ospravedlňujem sa, hrozne ma to mrzí.... Neviem, čo som si myslel, bol som hlúpy, prešlo ma to a hrozne ma to mrzí. Ja... ospravedlňujem sa, viem, že som to nikdy nemal urobiť, neviem na čo som mysl....“ V tom ma prerušila tvrdá ruka, ktorá na mňa dopadla. Môj otec zúril a ja som sa mu ani nečudoval. Bol som nezodpovedný sebec, a nielen, že som spôsobil starosť mojim rodičom, ale vďaka tomu prišlo jedno úžasné stvorenie o život. Preklínam ťa Yasuo.
Rodina mi poriadne vynadala a ja som to chápal. Nerozmýšľal som, nezvládol by som, keby mi takto z ničoho nič utiekla Terra, bál by som sa o ňu. Ale ona už nikdy neutečie. Nebol som schopný sa s touto myšlienkou zmieriť. Každý deň som sa ponáral do povinností, čoraz ťažšie ukazoval predstieraný úsmev, len aby som na ňu zabudol, robil som všetko možné, nezastavil som sa. Konečne som sa podľa mojich rodičov správal ako pravý následník trónu. Presne takého ma chceli mať. Rozhodli, že usporiadajú bál. Neprotestoval som. Bolo mi to jedno. Obliekol som sa a šiel som. Dvere sály sa otvorili a ja som v nich zbadal mihajúce hrádky mnohých farieb. Zväčša sa prelínali farby červenej a zlatej, farby, ktoré mi pripadali príliš vznešené. Mnoho ľudí, žien, či mužov sa zabávalo v sále hýbajúc sa v rytme piesne, ktorá bola na môj vkus až príliš rýchla. Krátky pohľad na dejisko predo mnou spôsobil mojej hlave slabý závrat. Ľudia sa hýbali čoraz rýchlejšie, striedali tanečných partnerov tancujúc v kruhoch, ktoré sa neustále zmenšovali. Od toho okamihu som nemal náladu na takéto akcie, niežeby som ich miloval predtým, no teraz som si nevedel predstaviť ako sa môžu zabávať napriek tomu čo sa stalo. Musel som sa vzchopiť. Aj keď som nechcel, aj keď sa mi do očí tisli slzy, no musel som to prekonať. Nemohol som sa vzdať a všetko nechať za sebou utápajúc sa v žiali. Všetko som to musel robiť každý deň, predstierať pokoj a harmóniu, neustále udržiavať úsmev na svojej tvári, na tej, kde mal tróniť smútok a plač. Ale boli tu moji rodičia a samozrejme môj braček. Od dnes sa stal stredom môjho sveta. Urobím pre neho čokoľvek, všetko pre to, aby netrpel ako ja, aby nespravil rovnaké chyby ako ja. Obzrel som sa okolo seba. Všetci mali masky, nebolo možné ich rozpoznať. Nevedel som kto je kto. Nemal som ani tušenia aký ľudia tancujú okolo mňa. Bolo mi to jedno, avšak niekto ma chytil za ruku a potiahol do víru tohto kolotoča. Pozoroval som osobu predo mnou. Tvár jej zakrývala maska. Jediné čo som mohol vidieť z poodhalenej tváre bola mne tak známa štica vlasov, tak známe oči, ktoré prezrádzali smútok a bolesť, ktorá v nich však nemala byť a ktorá mi vôbec nebola cudzia. Pocit viny, ktorý sálal z postavy predo mnou ma ničil. Už som viac nedokázal držať svoje pocity ukryté pod maskou zdobiacou moju tvár, nedokázal som zadržať slzy, keď tie ústa sformulovali ľútostivé „Odpusť mi“ ruky, ktoré sa ma snažili zastaviť a rýchle avšak tiché chrlenie slov „Miloval som ju, viac než si možno myslíš, no teba milujem najviac na svete. Nechcel som jej ublížiť, je mi to veľmi ľúto, nikdy si to neodpustím, ale.....“nedokázal som čakať na ďalšie slová , vytrhol som sa z jeho hrejivého, ale pevného zovretia a nevypočul som si to klišé „nemal som na výber...“ nepotreboval som ďalší prísun obviňovania, stačilo, že som ho obviňoval ja, že som obviňoval seba, pretože som si to nevšimol. Nedal som mu príležitosť to vysvetliť, pretože na to sa príležitosť nedáva, nemohol som, už len kvôli pamiatke na ňu. Vypochodoval som zo sály a šiel som priamo do svojej izby. Chcel som si dopriať tiché mučivé momenty zavretý v izbe bez očí ostatných prítomných svedkov, bohužiaľ, to mi nebolo dopriate. Na schodoch do mojich komnát ma zastavil prísny pohľad otca. „Kam si myslíš, že ideš. Nezabúdaj, že tento ples májových masiek je každoročnou tradíciou už od nepamäti, Isato, nezabúdaj, že práve na tomto plese som spoznal vašu matku a preto dúfam a pevne verím, že práve na tomto plese sa zasnúbiš aj ty, synak.“ „Chcem odísť, niekam.... proste si od všetkého odpočinúť. Myslím, že je toho na mňa priveľa“ „Tak to si okamžite vypusti z hlavy. Teraz sa tam láskavo vráť. Čo si dopekla myslíš, Isato?! Že toto je holubník, že si môžeš robiť čo chceš? môžeš odísť kedy chceš? To sa veľmi mýliš. Po stý raz ti opakujem, že si následník trónu, a práve tak sa musíš chovať. Dúfam, že si to tento raz pochopil, v opačnom prípade si ma neželaj, pretože spravím prípadné opatrenia a to ti už viackrát opakovať nebudem“ Nemal som náladu sa s ním hádať. Nemal som síl. Nechcel som sa vracať do sály, ale zjavne som musel, i keď by som mohol otcovi povedať, že tam je Yasuo, to by ma zjavne sám odprevadil do komnát a jeho vyrazil, no nedokázal som o ňom hovoriť, nechcel som... Nechcel som ani hľadieť do jeho ublížených očí, cítiť vôňu jeho tela, jeho blízkosť. Otočil som sa a vrátil sa do sály. Tentoraz som sa rýchlo do kruhu tanečníkov zapojil sám, aby sa neopakovala chvíľa spred rozhovoru s mojim otcom. „Som poctená...,“ povedala dievča, ktoré som držal a víril sa s ňou po parkete. Bola nesmelá, bledá, jej tmavé oči spočinuli na tých mojich iba zlomok sekundy. Uhýbala pohľadom, hľadela do zeme. „To ja som poctený,“ povedal som jej lichôtku s príjemným a úprimným úsmevom a ona opäť uhla. No na jej tvári som zočil drobný úsmev a červenkavé líca. „Povedzte, ako sa voláte?“ spýtal som sa. „Evangelin,“ povedala. „Krásne meno,“ povedal som a neprestal som sa s ňou hýbať v rytme hudby. Pri nej som aspoň na chvíľu zabudol na všetko zlé čo sa stalo. Hudba ma unášala a zjavne unášala aj ju. Ona však nebola taká pokojná ako ja. Ani som sa nenazdal a hrali nám už piatu pieseň. Tempo sa trošku zrýchľovalo, ale nestačilo na to, aby ma unavilo. „Ďakujem,“ povedala z ničoho nič a ja som nechápal za čo mi po takej dobe ďakuje. Nechcel som ju privádzať do rozpakov, ale nedalo mi to. „Za čo mi ďakujete madam?“ spýtal som sa jej a ona mi po chvíli skutočne pozrela do očí, ale len na to, aby ich okamžite opäť odvrátila. „Za to meno,“ povedala. Chvíľu som nevedel o čom to rozpráva, ale potom ma napadlo, že musela myslieť okamih, keď som jej pochválil meno. „Niet za čo,“ povedal som s úsmevom a usúdil som, že viac slov nie je treba. Neboli potrebné mne, ani jej, a tak nás hudba opäť a stále unášala. Ani som si neuvedomil kedy k nám pristúpil môj otec a nepredstavil sa. „Veľmi ma teší, Vaša výsosť,“ povedala nesmelo a uklonila sa. „Aj mňa veľmi teší madam,“ povedal môj otec a pozrel sa na mňa. Z môjho výrazu nič nevyčítal, ale nenechal sa odbiť. Ďalej sa Evangelin vypytoval a zhováral sa s ňou. Potom ju pozval k nám ku stolu a sadli sme si vedľa seba. Neprotestoval som, nemal som dôvod. A tak sme celú noc prežili spolu. Pri konci oslavy som sa s ňou rozlúčil. Samozrejme, nebol som sám. Vrelo a s úsmevom som jej povedal, že pevne verím, že príde aj nabudúce, a že ju vrelo očakávame. Ona sa uklonila odzdravila a povedala, že je poctená, a že sa jej naša spoločnosť a bál veľmi páčil. Potom som osamel. A moje myšlienky sa opäť spustili a dostali na povrch. Nebola tu, aby zahnala moje myšlienky a zlé spomienky. Smutné spomienky. Pozrel som sa na oblohu, aby som zahnal slzy v očiach, ktoré som cítil ešte predtým, než ich vôbec niekto mohol vidieť. Musím byť silný. Musím všetkým ukázať, že mňa tak ľahko nezničia. On ma tak ľahko nezničí. Na oblohe žiarili hviezdy. Krásne jedna druhej, na dosah ruky tak tesne vedľa seba. Možno ony sú duše nevinných a vyhasnutých životov malých detí. Možno práve tá, na ktorú som hľadel tak uprene bola Tera. Jej duša. Možno tam niekde hore je a usmieva sa na mňa, hrá sa s ostatnými deťmi a možno sa nehrá s inými deťmi, ale našla svoju rodinu a je s nimi. Šťastná... Pri tejto myšlienke sa mi na tvári zjavil úsmev. Ani som si nevšimol kedy sa mi na tvári objavili slzy. Uvedomil som si to až vtedy, keď som pocítil čosi vlhké a studené tiecť po svojej tvári. „Bráško!“ počul som svojho brata a vtedy sa akoby zázrakom spustil obrovský dážď. Netiekli mi po tvári už len slzy, tie sa zmiešali s obrovským množstvom dažďových kvapiek. Pršalo, nie, lialo. Obloha sa začala sfarbovať, mračno nado mnou rýchlo zakrývalo hviezdy. Jasná noc sa zmenila na tmavú, v ktorej nebol vidieť ani krok, ani cesta. Silný vietor posúval mračná a oblaky zakryli aj moju Teru. Akoby mi nebo chcelo uľahčiť moju bolesť, pomôcť a vyplakať sa so mnou. Akoby nebo plakalo tiež. Kvôli nej. Kvôli jej rodine a takému krutému zločinu, ktorý na nich bol spáchaný. Zavrel som oči a nechal som dážď, aby mi odplavoval bolesť. Upokojovalo ma to. „Braček, čo tam tak stojíš?! Veď prechladneš,“ zakričal môj brat Naoki. Chvíľu som ešte čakal, aby som sa upokojil, a potom som sa s úsmevom otočil a šiel k nemu. Postrapatil som mu vlasy a šli sme spolu do jedálne, teda utekali sme. Všetko sa obracalo na lepšie. Vzťah medzi mojim bratom a mnou sa začal zlepšovať, aj keby som povedal, že už sa nemal ako zlepšovať, ale napriek tomu sa zlepšoval. Všetko bolo lepšie, všetko bolo ľahšie a všetko bolo pozitívnejšie, než pred pár týždňami. Už som sa toľko netrápil a neutápal vinou. Už som viac na neho toľko nemyslel. Bol som len ja a moja rodina. Všetko sa vrátilo do starých koľají. A ja som bol konečne po dlhej dobe šťastný. Zrazu sa to ale zmenilo. Jedného večera, keď som sa prechádzal po záhrade za tmy ma zastavil on. „Daj mi chvíľku, stačí mi len malý okamih. Prosím, Isato, láska moja, dovoľ mi, aby som ti to vysvetlil, skutočne som nemohol konať inak, ver mi, nedali mi na výber....“ „Mlč a vypadni! Nikdy ťa už nechcem vidieť, nerozumieš?! Odíď sám.... alebo ťa mám nechať vyhodiť?“ „Ja...., nechápeš, dali mi voľbu“ „Vtom prípade si si vybral nesprávne, viac nechcem počuť, volám stráže“ „To nespravíš, vypočuj ma, Isato, prosím“ „Stráže!“ všetok hnev sa v tom momente vrátil a ja som si uvedomil, že ho už nikdy nechcem vidieť, že mi jedno čo sa stalo, že nechcem počuť jeho vysvetlenia, a že mi je lepšie, keď ho nevidím. Ale žiaľ, to nemal byť koniec. Vyhľadával ma na každom kroku, vydával som ho každú chvíľu, nemal som možnosť prežiť pokojný deň bez jeho tváre. Už som ani nevedel, či tam naozaj stojí a pozoruje ma, alebo je to len výplod mojej fantázie. Moja myseľ si so mnou robila čo chcela a ja som jej to dovolil, napriek tomu, že som si vravel, aký silný musím byť. Boli chvíle, keď ma premohla.... Jedno poobedie som sa vrátil zo stretnutia. Vojská v pozore, hrad neupravený, zhorená tráva, zničená sála... Utekal som hore k rodičom, no našťastie som ich našiel živých a zdravých aj s mojim bratom. „Čo sa stalo?“ spýtal som sa vystrašene. „Zaútočili na nás,“ povedal otec. „Kto?“ spýtal som sa „Rodina Iwao,“ povedal otec. „Veď sme s nimi v mieri,“ povedal som nechápavo. „Pre nich zjavne slovo mier nič neznamená,“ povedal tvrdo otec. Vedel som kto to má na svedomí. Yasuo. Nechcel som ho hneď obviňovať, ale to, že sme boli spolu bolo jasnou príčinou, nech to bolo akokoľvek, či už o tom vedel, či nie. Bolo mi to jedno, ale v mojich očiach skončil. Rozhodol som sa, že definitívne s ním nič nechcem mať. Nechcem ho vidieť. Ani jeho, ani jeho podrazácku rodinu. To, že som odpísal Yasua ešte neznamenalo, že som odpísal aj Hitoshiho. Bol to úžasný chalan a vždy ma vypočul. Počas tých dlhých mesiacov sme sa stretávali takmer stále. Náš hrad bol pre neho otvorený, no skoro vždy sme sa stretávali mimo neho. Nechceli sme byť v prítomnosti iných a navyše by to možno opäť spustilo klebety. Stačilo mi, že rodičia ako tak ututlali tie, ktoré sa objavili, keď som sa motal kolo Yasua a Yasuo kolo mňa. Teraz to pravdupovediac nie je aktuálne, ale to neznamená, že sa klebety nemôžu vrátiť. A tentoraz o mne a Hitoshim. Medzi nami nebolo nič ako láska. Ani z mojej, ani z jeho strany. V tom sme mali jasno. Boli z nás najlepší priatelia. Ja som mu vravel o svojich strastiach, trápeniach, obavách, bolesti a predpokladoch, on mne rovnako. Boli sme jeden pre druhého bútľavá vŕba. Bol som rád, že mám niekoho ako je on, lebo on bol jediný, ktorému som mohol povedať všetko bez tajností a bez servítky pred ústami. Rozumeli sme si. Dokonale. Hitoshi mi vravel, že Yasuovi vždy závidel. Jeho bohatstvo, jeho rodinu, a že aj napriek tomu, že ho prijali medzi seba to nedokázal ovládať a vedel, že nepatrí k nim, že nie je jedným z nich. Chápal som to. Žiarlivosť je prirodzenou vlastnosťou nás všetkých. A on chápal mňa. Obaja sme sa Yasuovi otočili chrbtom, obaja sme mali rovnaké myšlienky a názory. Potom všetkom mi prišlo na um začať od znova. Od nuly. Mať svoju rodinu a spraviť to, čo odo mňa všetci horlivo očakávajú. Áno. Bol som rozhodnutý. Hitoshi mi pomohol sa definitívne rozhodnúť. Podporil ma a vedel som, že mi bude vždy oporou. Musel som začať žiť. Odznova. Dnes ju požiadam o ruku. Nezáleží na tom, či ju milujem. Naučím sa. Evangelin som pozval na večeru. Rodina bola nadšená, že som sa tak rozhodol. Nepovedal som im prečo tak robím. Bude to prekvapenie aj pre ich. A určite príjemné. „Dobrý večer madam,“ povedal som formálne a jemne som naklonil hlavu. „Dobrý večer, Vaša výsosť,“ povedala a poklonila sa. Jej sukňa bola dosť objemná, napriek tomu, že bola útlou dievčinou. Všetci sme si sadli za jeden stôl a otec ešte predniesol pár slov, ktoré jej adresoval na uvítanie. Večerali sme potichu. Po večeri som sa rozhodol chopiť slova. Rodina bola zo mňa nadšená. Presne to odo mňa totiž očakávali. Evangelin moju ponuku samozrejme prijala a práve ten okamih mal byť začiatkom niečoho nového a pokojného. Práve vtedy sa môj život otočil o stoosemdesiat stupňov. Žiadny Yasuo, výčitky svedomia a úkrutné spomienky. Mala to byť len ona, moja rodina a ja. Život s ňou bol rozprávkou. Žiadne hádky, žiadna bolesť. Každý deň mi napĺňala šťastím a radosťou. „Evangelin, nemala by si toľko utekať, nezabúdaj, že tie krásne šaty si dostala od mojej milovanej tety. Aj keby som ju rád videl v mdlobách, nemyslím si, že zdieľaš môj názor,“ povedal som jej, keď už tretí raz zakopla. Evangelin mala moju tetu rada, i keď som nikdy nepochopil prečo. Boli úplne odlišné. Evangelin bola ako ľalia. Čistá, krásna a krehká. Oproti nej moja teta bola ako burina. Silná, zlá a nežiaduca. Ale ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí, a to pravdepodobne platí i mojej manželke. Evangelin som nemiloval ako Yasuo, ale mal som ju nesmierne rád. Vedel som, že už nikdy nebudem milovať tak ako predtým. Vedel som to, i keď bol mojim prvým práve on. Pri Evangelin som však cítil istotu, radosť a potrebu ju chrániť. Možno som ju nemiloval, ale práve ona predstavovala pojem domov a rodina, a to bolo pre moje ubolené srdce najdôležitejšie. Po čase som ju zoznámil i s Hitoshim. Bola z neho nadšená. Mala ho rada a rozumela si s ním. Často sme spolu trávili čas. Všetci traja sme sa prechádzali, zabávali a ja som bol po dlhej dobe konečne šťastný. Môj braček sa k nám nikdy nepridal. Nechcel som, aby nás s Hitoshim ktokoľvek videl, ani môj otec, matka, teta, či akýkoľvek iný člen rodiny. Okrem Evangelin. Nikdy nemala predsudky, nikoho neodsudzovala a samozrejme, nikdy by nikoho nezabila. Ale ako vravím, minulosť treba nechať za nami a posunúť sa v pred, aby sme mohli žiť a ja viem, že keby som ju nenechal za sebou a prenasledovala by ma, nedokázal by som žiť prítomnosťou. Stále by ma prenasledovali Yasuo i Terra, a to som vzhľadom na povinnosti, ktoré som mal voči Evangelin, môjmu bratovi, rodičom a v neposlednej rade celému ľudu, nemohol. Obaja sme vedeli čo nás čaká. Ako budúci následník trónu som musel rovnako tak zaistiť pokračovateľa rodu. Evangelin chcela byť matkou, povedala mi, že po tom vždy túžila. Bol som rád. Nikdy som ju nechcel k ničomu nútiť, no ak to tak cítila, povedal som si prečo nie.... „Milujem ťa,“ povedala mi a pobozkala ma. „Aj ja teba,“ povedal som jej a odopol jej sponu na šatoch. Nechcel som jej ubližovať ani slovami, myslím, že je krajšie povedať lož, pokiaľ je prijateľnejšia a bezbolestnejšia než pravda. Navyše som nebol od pravdy až tak vzdialený. Mal som ju rád, a to už nie je toľko krokov k láske. Keď sa nám prvý pokus nepodaril a neotehotnela, rozhodli sme sa o tom pomlčať, až pokým to na nej nebude vidieť.
Druhý pokus bol úspešný a my sme sa radovali z budúceho princa. „Aké meno by sa ti páčilo, Evangelin?“ spýtal som sa jej. „Neviem, vaša výsosť, aké sa pozdáva vám?“ spýtala sa ma s úsmevom a ja som odvetil „Sebastian,“ ani neviem ako ma to meno napadlo, no zdalo sa mi nejako povedomé. Možno sa to dieťa nemalo nikdy narodiť, možno to mala byť len nejaká nádej, na to, aby sa vrátila Terra, možno to mohlo byť dievča... Ale to sa už nedozviem. Neboli v bezpečí dostatočne dlho, aby sme na to prišli.... Útoky zo strany Yasuovej rodiny boli neustále tvrdšie, častejšie. Bolo otázkou času, kedy sa to skončí katastrofou. V ten deň, kedy sa všetko rúcalo pred mojimi očami, v deň kedy som prišiel o ďalšie milované osoby v mojom živote. Bolo výročie svadby mojich rodičov. Oslava sa však zmenila na krvavý masaker. Moja matka, otec..... Obaja zomreli. Samozrejme rukou Yasuovej rodiny. Nechcem si pripomínať tváre plné strachu a bolesti, slzy a utrpenie, ktoré roznášali ďalej. Evangelin potratila. Nevadilo mi to. Dieťa môže prísť znova a podstatné bolo, že Evangelin sa nič nestalo, čo sa o mojich rodičoch povedať nedalo. Vtedy sa pre mňa jedna etapa môjho života skončila. A mne nezostávalo nič iné, len sa vzchopiť a osirelý sa postaviť na trón, s ranou v srdci, s priepasťou v duši.... Ale hrdo a odvážne so vztýčenou hlavou. Bol som zlomený, stále viac a viac. Klesal som hlbšie a hlbšie. Priepasť medzi Yasuom a mnou sa neustále zväčšovala a prehlbovala. Prešla veľa času na to, aby som sa svojej úlohy zhostil a ja som to robil presne tak, ako sa odo mňa čakalo. Nastúpil som na trón a vystrojil svadbu. Evangelin a ja sme boli svoji. Manželia. Presne ako to moji rodičia chceli. Chceli, aby som bol silný panovník, aby som mal rodinu, úžasnú ženu a ja som nemienil robiť niečo iné. Evangelin stála po mojom boku v týchto ťažkých chvíľach, bola mi oporou a ja som jej za to bol neskutočnej vďačný. Láska, ktorá medzi nami na začiatku nebola sa začínala jemne rozvíjať. Nemiloval som ju, no vedel som, že veľa k tomu nechýba. Z Evangelin sa stala odvážna a hrdá kráľovná. Ľud bol spokojný a ja som mohol byť rovnako tak pokojný, pretože lepšiu ženu ako Evangelin som si nemohol vziať. Bola stelesnením citu, nežnosti a krásy. Práve preto sa stala mojou oporou a dôvodom žiť ďalej. Veril som, že raz budeme šťastná rodina a budeme mať detí a detí. Ale ani to mi nemalo byť dopriate. Netrvalo dlho, len čo som sa pozbieral a žil, prišla ďalšia rana osudu, na ktorú som nebol pripravený. Nielenže som stratil Terru, mojich rodičov, ale aj Evangelin. Zomrela na otravu. V tú noc som videl Yasua. Možno žiarlil, že som sa dokázal postaviť na nohy a ísť ďalej, možno mi chcel opäť ublížiť, dostať ma na kolená...Moja láska sa menila na nenávisť, moje srdce plné citu na kameň, môj život na trosky. Jediné pre čo som žil, bol môj brat, preto som si sľúbil, že urobím čokoľvek, aby aspoň on bol šťastný... Prešlo veľa času na to, aby som sa svojej úlohy zhostil a ja som to robil presne tak, ako sa odo mňa čakalo. Už som nevídal Yasua tam, kde nebol, no neustále sa ponevieral kolo mňa. Ani toľký čas ho neunavil a on sa stále plný energie snažil nájsť hlúpe výhovorky a klamstvá. „Milujem ťa, viem, že ty miluješ mňa, dovoľ mi ti to vysvetliť, daj nám druhú šancu, pozri, nič z toho čo sa stalo nie je tak ako vyzerá....“ „Nespravil si už dosť?! Nemilujem ťa Yasuo, nikdy som ťa nemiloval. Možno som si niekedy myslel, že áno, no bol som len naivný hlupák“ „Tak nevrav, viem, že klameš, ty nie si chladný človek, Isato“ „Omyl, nebol som, ale vďaka tebe som sa zmenil, skutočne vďaka, pretože to nik za tie roky nedokázal. Potom, čo všetko si mi spôsobil, čo všetko si spravil máš ešte tú guráž, že si sa tu objavil. Nestačilo ti, že si zabil Terru, že si mal prsty v tom, že si ju pripravil o rodinu, musel si pripraviť o rodinu aj mňa. Zavraždil si mi rodinu, Yasuo! Zabil si mi manželku.... Zničil si všetko živé čo som na tomto svete miloval, pevne verím, že sa budeš držať od môjho brata, od toho jediného čo mi zostalo na míle ďaleko. Myslím, že sa ti podarilo to, o čo si sa tak veľmi snažil, nemyslím si, že niekedy budem schopný niekoho ešte milovať. Zničil si moju lásku a to som si myslel, že jej mám až až na rozdávanie. Teraz ťa žiadam, aby si sa otočil a už sa nikdy nevracal. Zbohom, viac ti nemám čo povedať“ „Napriek všetkému, čo si povedal...“Otočil som sa. Počul som dajaké kroky. V diaľke som zbadal svojho brata a prerušil som Yasua „Chcem, aby si sa vyhýbal môjmu bratovi, a aby sa náhodou nestala nejaká náhoda, ktoré sa v tvojom okolí stávajú príliš často, tak si ho láskavo dobre zapamätaj!“ vtedy som na neho skríkol. ,,Naoki! Poď sem, predstavím ťa“ Poslušne k nám prišiel a pozrel sa na Yasua, vtedy som sa rozhodol, že ich predstavím a budem predstierať, že Yasuo je môj kamarát, pretože viem, že keby som svojmu bratovi povedal, že mu zakazujem stretávať sa s ním urobil by presný opak, pretože si myslím, že je aspoň z časti rovnaký ako ja. Práve preto som dúfal, že ak bude Yasuo pre neho iba obyčajný kamarát jeho brata, bude si od neho držať odstup, prípadne ma bude o všetkom informovať a v takej variante by som mohol zakročiť, ak by Yasuo niečo nemienil dodržať z mojich pokynov. Dôvera, to bolo to, čo som v ňom chcel vzbudiť. ,,Tak, toto je môj malý braček Naoki,“ a Yasuo sa na neho usmial tým svojim oficiálnym úsmevom., ,,a toto je môj veľmi dobrý a verný priateľ Yasuo“ ,,Veľmi ma teší, Naoki,“ usmial sa a podal mu ruku. Chopil sa jej ,,Aj mňa teší“ ,,Je trošku hanblivý, ale keď si na teba zvykne, už taký nebude,“ povedal som s falošným úsmevom a dúfal som, že ma neprekukne a že to bol lepší herecký výkon, než v minulosti ,,Veľmi sa na teba nepodobá, Isato,“ povedal Yasuo. ,,Nie... no on je skôr po matke a ja po otcovi“ ,,Myslel som si. Poznal som vašich rodičov, a tak ma to napadlo. Zelené oči, krátke blond vlasy, ostré rysy, vysoká a mohutná postava, Isato, celý svoj otec, naopak tvoj brat, tmavé až čierne oči, dlhé hnedé vlasy, nízka, útla postava, hneď ma napadlo, že bude presný obraz tvojej matky,“ povedal Yasuo. Nahnevalo ma, že spomenul našich rodičov, a že ich vraj „poznal“, musel som sa z celej sily držať, aby som sa na neho nevrhol. Poznal som ten jeho úlisný spôsob komunikácie. Jemne mu lichotil a sledoval každú moju reakciu. Robil to naschvál a dúfal, že vo mne vyvolá žiarlivosť, práve preto zdôrazňoval moje neexistujúce „ostré rysy a mohutnú postavu“ ,ale ja som sa držal čo najlepšie. Nechcem, aby si myslel, že k nemu prechovávam čo i len štipku nejakých pozitívnych citov. ,,Volajú ma povinnosti, takže vás tu nechám osamote,“ povedal som a zmizol s pocitom, že tam s ním už dlhšie neutrálne predstierajúc divadielko šťastného priateľa nevydržím. šiel som do horného hradu, kde máme zasadaciu miestnosť. Čakali ma povinnosti a ja ako kráľ som ich musel zvládnuť. Prinútil som sa. Veď som tu zostal jediný a nik okrem radcov mi nemohol poradiť. Bolo to hrozné. Občas som nevedel, ktorou cestou sa vydať, aké rozhodnutie bude to správne... A práve to boli chvíle, keď som bol nešťastný, že som sa narodil ako prvý. V hale bolo množstvo šľachty a členovia rady. Potom ako som vošiel obrovskými dubovými dverami som prešiel popri dlhom stole až na jeho koniec. Sadol som si za stôl na jeho čelo a začali sme konverzáciu ohľadom územia. Problém bol, že sa vyskytli mohutné dažde, ktoré ničili nielen územia, spôsobovali zosuvy pôdy, ale aj úrodu, na ktorej sme boli všetci závislí, z ktorej sme žili. Pri tomto nešťastí neexistovalo, aby boli dane stále rovnako vysoké, pretože by ich poddaní nemali ako platiť, nie to ešte uživiť seba. Nerobilo mi problém dane znížiť, ale šľachta na to mala zjavne iný názor. Nenávidel som tých hlúpych pajácov, ktorí tam stáli a mysleli si, že majú celú múdrosť sveta. Našťastie panovníkmi neboli oni, ale ja. Aspoň to bolo jedno plus. Po únavnom konverzácii sa stretnutie rozpustilo a ja som si mohol konečne oddýchnuť. Rozhodol som sa, že sa pôjdem prejsť do záhrady a privoniam k zopár kvetom. Vždy ma ich vôňa dokázala upokojiť a ja som neustále myslel na toho drzého Yasua. čo si dočerta myslel.... Mal som takú chuť mu jednu vraziť. Ako si dovolal flirtovať s mojim bratom a ešte k tomu predo mnou, zmätok jeden. Hnevalo ma to... Hrozne ma to hnevalo a istá časť môjho srdca vedela prečo. „Miluješ ho,“ zašeptal tichý hlások v mojej hlave, ale ja som si to nechcel priznať. Nie, nemohol som. Potom všetkom, by to bol výsmech všetkému čo sa stalo. Smrti Terry, jej rodiny, mojich rodičov i manželky. Ako to, že ma to nenapadlo skôr? Že ma nenapadlo, že v tom majú prsty oni? V smrti Terrinej rodiny.... Mohol som to vedieť. Samozrejme, nebyť Hitoshiho dodnes by som to nevedel. Keď mi to prišiel oznámiť, ani som na to nič nepovedal. Nemohol som. Bol som z toho zničený a všetko to čo sa stalo bolo ako výsmech. Za všetko som mohol ja. Keby som sa s ním nezoznámil, neflirtoval a nestretával sa s ním, keby som s ním neušiel.....Bol spätý so všetkými úmrtiami tých, ktorých som kedy miloval, preto nesmiem dovoliť, aby sa priblížil k môjmu bratovi. „Urobil si dobre,“ hovoril som si, no nebol som si istý. Nebol som si istý ničím. Predsa len Naoki nie je ja. Uvažoval som, či som urobil dobre, keď som ich zoznámil, či som radšej nemal Naokimu povedať, že je to len obyčajný vrah. Ale vedel som, ako by to dopadlo. Yasuo by sa dal hneď do vysvetľovania a nakoniec by sa dostalo k tomu, že som s ním niečo mal. A to som nepotreboval. Ako kráľ a hlavne ako Naokiho brat som si to nemohol dovoliť. Musím mu byť dobrým vzorom a hlavne teraz, keď má len mňa. V záhrade všetko kvitlo, rozvoniavalo a ja som sa mohol s ako takým pokojom prechádzať a vychutnávať si to. Mnoho kvetín, iný príbeh. Vôňa pôsobila upokojujúco a ja som bol konečne schopný na chvíľu vypnúť myšlienky a odreagovať sa. Po prechádzke som sa šiel poriadne vyspať. Posol mi prišil oznámiť blížiacu sa návštevu našej rodiny, ktorá sa s láskou do všetkého stará. To budú dni. Ráno som sa rozhodol ísť za Isatom. Teraz keď je toľko povinností mám obavy, že ho zanedbávam. Napadlo mi, že sa prejdeme na koňoch, keďže to má tak rád. Šiel som po schodoch k nemu do izby. Zaklopal som a stisol som kľučku. „Dobré ránko.... Dúfam, že ešte nespíš,“ povedal som s úsmevom. Bolo mi jasné, že som ho zobudil. „Čo tak prechádzka na koňoch,“ navrhol som. Žiaril ako slniečko. „Milujem prechádzky na koni!“ zvolal a ja som sa musel zasmiať. Dieťa. Nič iné sa na ten jeho výraz povedať ani nedalo. „Ja viem,“ usmial som sa „A ty nemáš niečo na robote... myslím, máš čas?“ zvolal. „Inak by som ťa nevolal,“ povedal som a uvedomil som si, že som spravil dobre. Za tú jeho radosť by stálo aj zrušiť pár stretnutí. Vyletel z postele a ani som sa nenazdal bol oblečený a plachtil si to dole schodmi rovno do stajne. Ani som ho nestíhal dobehnúť. Vošiel som do stajne, práve keď vysadol na koňa. „Au,“ zakňučal, a tak som sa ho spýtal „Čo je?“ a on na to, že spadol z postele na zadok. „Ty malé nemehlo,“ spadnúť z postele.... To môže skutočne len on. Ktovie čo sa mu snívalo a dobre viem, ako strašne sa v noci prevaľuje keď má nočné mory. Zjavne sa skopal z postele. Usmial som sa a nasledoval som jeho príklad. Vysadol som na koňa. „Kto bude prvý pri rieke,“ zvolal môj brat a už ho nebolo. To je celý on. No čo už, tak sa si s ním teda zapretekám. A to som si myslel, že to bude kľudná prechádzka. Na koni uháňajúc za mojim bratom som sa cítil ako v detstve, keď sme boli ešte malý a všetko bolo jednoduchšie. Vtedy, keď som ešte nespoznal na tom prekliatom plese Yasua. Opäť som sa nad ním zamyslel, až som si uvedomil, že som svojho mladšieho brata stratil z dohľadu, musel som popohnať svojho koňa. Nezahanbím sa predsa až tak, že keď on príde do konca, ja ešte nebudem ani v polovici. Keď som dorazil zbadal som Naokiho úplne mimo. Bledého a vystrašeného. Asi zbadal nejakú zver alebo čo. „Čo je? Čo si taký, vyzeráš akoby si videl ducha“ „To nič....,“ povedal a okamžite sa spamätal „Vyhral som! Si pomalý,“ povedal naoko veselo. Bolo mi jasné, že nech videl čokoľvek, obavy len tak nezmizli. Navyše mi bolo veľmi ľúto, že sa tváril akoby nič a nepovedal mi čo ho trápi. Nemôžem ho nútiť, a tak som sa zatiaľ rozhodol pristúpiť na jeho hru a tváriť sa, že som mu ten úsmev a veselý tón zhltol. Na ceste do hradu sme šli vedľa seba. Skôr potichu. Nechcel som ho nútiť pretvarovať sa, keď ho zjavne niečo trápi a navyše som videl, že o niečom premýšľa. V noci som nespal. Neustále ma všetko trápilo. Čo je s Yasuom, čo trápi Naokiho, stres z príchodu rodiny, opäť stretnutie s tými papagájmi a nevedel som aký má Naoki z Yasua pocit. Pevne som veril, že sa potom incidente na dvore nevideli a rovnako tak som veril, že by mi o tom Naoki v opačnom prípade povedal. Lenže nemohol som byť naivný. Naoki mi nepovedal ani o tom čo ho včera trápilo, a tak ma samozrejme, zožieral pocit neistoty. Zo zamyslenia ma vytrhlo šatstvo pohodené na mojom pracovnom stolíku. Naokiho šatstvo. Koľkokrát mu mám hovoriť, že si tu nemá odkladať veci? Je to ako hovoriť do suda. Nič len ozvena. Fakt ma z neho trafí. Počkal som kým vstane a vybral som sa rovno za ním. „Naoki, nechceš mi niečo povedať?“ spýtal som sa s vážnou tvárou. „Ja...nechcel som... ono to prišlo tak náhle a ja.... je mi to ľúto,“ vykoktal zo seba a zdalo sa mi, že nemá ďaleko od sĺz. Bolo mi to podozrivé. Príliš podozrivé. Čo dočerta spravil? Čo také spravil, že sa obáva mojej reakcie, div nie takmer plače? Chcel som ho trošku podusiť, aby mi povedal sám o čo ide. Ale keď som videl jeho tvár, rozmyslel som si to a rozhodol som sa, že ho trochu upokojím. „Naoki, nemusíš si to tak brať, nič sa nestalo. V poriadku. Nevedel som, že sa tak rozcítiš... Veď to robíš stále a nikdy nereaguješ takto,“ povedal som. Pozrel sa na svoje šatstvo v mojich rukách a jeho výraz sa okamžite zmenil. Uvoľnil. Niečo predo mnou tají, nech to je čokoľvek, má príležitosť mi to povedať, napriek tomu ju nevyužíva. Chvíľu si ešte počkám, ale takto to nepôjde ďalej, či chce, či nie, povie mi to. Nedovolím, aby sa takto trápil, nech už je to akákoľvek hlúposť. Zišiel som dole do pracovne. Rozmýšľal som čo ho tak môže trápiť, no na nič som neprišiel. Jediné čo mi napadlo, bolo ísť za ním a vyriešiť to hneď teraz, skôr než sa z toho zblázni. Pomaly som šiel po schodoch späť do jeho izby, ale keď som tam vošiel ležal na posteli, prikrývku mal napoly odokrytú, pravidelne sa mu dvíhala hruď a občas som počul tiché zachrapkanie. Usúdil som, že zaspal, a tak som sa po špičkách presunul z jeho izby dole. „Nechám ho si trocha pospať, asi sa už dlhšiu dobu poriadne nevyspal,“ pomyslel som si a kráčal som už pokojne po dlhej chodbe až k dverám mojej pracovne. Ďalšie povinnosti, ktoré sa mi hromadili. Teraz, keď Naoki spí a ja som sa rozhodol to s ním dnes konečne vyriešiť sa aspoň na chvíľu nebudem zapodievať tým čo mu stále beží po rozume a z čoho má taký strach sa môžem pokojne venovať svojim povinnostiam. Rozmýšľal som nad ekonomickou situáciou krajiny. Podľa šľachty sa situácia zlepšila. Navyše všetko akosi utekalo a bolo mojou povinnosťou, aby môj brat naviazal nejaké kontakty. Očakávalo sa to, najmä ľud, šľachta a kráľovské rodiny z okolia. Musel som uvažovať, či urobím nejaký ples, alebo nechám Naokimu voľnú ruku. Bolo mi jedno čo povedia ostatní, podstatné bolo čo na to môj brat. Ak niekoho bude chcieť, samozrejme ples uskutočním, ak už niekoho má, alebo ešte nechce, nič sa nedeje. Buď ho zorganizujem len naoko, aby sa nič nepovedalo, alebo nebude vôbec. To sa musím s Naokim dohodnúť. Keď sme sa o tom rozprávali naposledy, povedal, že sa mu žiadne dievča nepáči a žiadne ani nemá, ale to sa môže zo dňa na deň zmeniť, takže sa ho na to opýtam a bude. Ďalšia vec je, že niektorí by radi videli aj po mojom boku nejakú ženu. Tak to nakoniec vyzerá, že nezostaneme len dvaja chlapi. A čo sa plesu týka... Ach ako ja nenávidím plesy. V tom som začul nejaký šumot, ktorý získaval na sile. Zo šumotu sa stal hovor a obávam sa, že veľmi rýchlo i hluk. Čo sa to deje? Vyskočil som zo stoličky a nazrel cez okno, no nič som nevidel. Pracovňa nebola otočená k vstupnej bráne, takže som nič nevidel. Odišiel som z pracovne a mieril som si to rovno do vstupnej haly. „Čo sa tu deje?“ spýtal som sa služobných. „Vonku je ľud, pane a zdá sa, že sa im niečo nepozdáva, pane,“ povedala jedna z nich, a tak som sa vybral von. Hovor sa zmenil na hluk a predo mnou sa týčil dosť veľký dav poddaných. „Rád by som vedel, čo vás sem privádza a čo vás tak pobúrilo,“ začal som no okamžite mi začali do reči skákať ľudia jeden cez druhého. Z toho hluku som začul len pár útržkov aj to nedávali zmysel. Niečo ako včera, následník a les. To boli asi jediné slová, čo som poriadne rozumel. „Utíšte sa, nerozumiem vám ani slovo,“ povedal som a slova sa v tom zhostila nejaká starena. „Váš brat, pane, následník trónu princ Naoki sa stretáva s mužmi v lesoch,“ povedala a ja som nechápal čo zlé na to vidia. Áno, iste, sú to prostí ľudia a nechápu, že sa môžu stretávať, aby niečo prejednávali, alebo na vychádzkach ako kamaráti. „Nevidím na tom nič zlé,“ povedal som, i keď som si na okamih pomyslel, že práve takýto postoj bude chyba. „Iste, čo sme predsa čakali, je rovnaký ako vy, samozrejme, že si ho zastávate, pane“ povedal jeden starec z davu. „Také správanie si vyprosím. Môj brat sa stretáva s priateľmi v lesoch, možno poľujú, či jazdia na koňoch. Na jeho správaní nevidím vôbec nič zlé. A čo sa mňa týka. Nemyslím si, že máte potom všetkom právo spochybňovať aký v skutočnosti som. Mal som manželku, ktorú som miloval tak vrúcne, že napriek môjmu veku, som ešte nenašiel ženu, ktorá by sa jej rovnala. A skutočne si myslím, že touto fázou som si už dávno prešiel,“ povedal som už s dávnou hnevu v hlase. Ako sa opovažujú. „Nie, pane, zle ste nás pochopili. Nik o Vás nič zlé netvrdí, máme Vás veľmi radi, pane, ale čo sa týka vášho brata... Nie je to len prechádzka alebo poľovačka, pane. Na vlastné oči som videla ako sa po sebe v lese váľali, pane. A obávam sa, že to nebola priateľská hra, pretože sa bozkávali a neslušne dotýkali, pane,“ povedala opäť starena a mňa tie slová skoro skolili. „To nemôže byť pravda, Naoki nemôže... Nie, tomu proste neverím,“ pomyslel som si a rozhodol som sa, že si to okamžite overím. Bežal som rovno k Naokiho izbe. Stretli sme sa ešte pred schodmi. Okamžite som to na neho vyvalil „Je pravda čo hovoria tí ľudia vonku? Skutočne správaš s chlapom, Naoki?“ Pevne som veril, že s prekvapeným ba až pohoršeným výrazom tváre odpovie nie, samozrejme, že nie, čo si to o mne myslíš..... Ale jeho „Ja... Prepáč“ ma okamžite vyviedlo z omylu. Po tvári sa mu spustili slzy. Na mojej tvári sa zjavil hnev. Ako mohol. Tak som sa snažil, všetko som robil len preto, aby sa história neopakovala, aby neurobil tú istú chybu ako ja. Všetko bolo zbytočné. Celá moja snaha, všetka pretvárka, zbytočné. Na druhej strane ma hrozne hnevalo, že mi to nepovedal. Napriek tomu, že vedel, že som kedysi miloval muža. Vedel o mojom tajomstve, o tom, že som bol v rovnakej situácii. Napriek tomu všetkému neprišiel za mnou. Hnev sa zmiešal so sklamaním. Bol som z neho sklamaný. Cítil som, že som zlyhal. Niekde... Nesnažil som sa dostatočne, že mi neveril, že nemiluje ženy. Toľko rozhovorov sme na túto tému viedli a on sa tváril ako ho ženy priťahujú. Neraz sa s hnusom pýtal ako som mohol milovať muža a on..... Neviem kde nastal ten moment... Ale jednoznačne som ho nechcel vidieť. A ani sa s ním o čomkoľvek rozprávať. Nechcel sa rozprávať, keď mohol a teraz, keď to prasklo, tak to už je neskoro. „Bež do svojej izby,“ prikázal som mu neutrálne, ale jednoznačne. Poslúchol a šiel. Ja som musel čeliť tým vonku a vyžehliť to čo môj brat spôsobil. Nadýchol som sa a vošiel som dnu. „Rozprával som sa s Naokim a za jeho nevhodné správanie sa ospravedlňuje a hanbí. Rovnako tak, ako jeho starší brat, cítim vinu na jeho správaní a uisťujem vás, že to čo sa stalo bol len omyl. Omyl, ktorého sa občas dopustí niekto ako my. Viete, že tohto omylu som sa dopustil i ja. Viete, ako hrozne som sa cítil. Je mi ľúto, že sa to stalo opäť. Viem, že všetci, či už poddaní, či šľachta, viete, že ja som sa z tohto omylu poučil. Našiel som si ženu a viedol som plnohodnotný a šťastný život. Rovnako tak ručím i za svojho mladšieho brata, Naokiho. Viem, čo prežíva, pretože som to už raz zažil. Rovnako tak viem, že to čo urobil, robil kvôli tomu, že zisťuje, skúma a objavuje nové, nepoznané. Taktiež jeho správanie poznačila nie príliš vzdialená nehoda, ktorá ako viete, nám vzala oboch rodičov. Navyše Naoki je mladý, tým nechcem ospravedlňovať jeho správanie, ale pochopte, že stratiť v takmer rovnakom období troch ľudí, ktorých miloval vôbec nie je jednoduché. Jediná pevná ruka, ku ktorej mohol vzhliadnuť som ja, kráľ, ktorý nemá toľko času, aby sa venoval svojmu mladšiemu bratovi každú chvíľu. Viem, že časť viny, nesiem na svojim ramenách a tým, že ho zavalím väčším množstvom práce, ktorú musí ako budúci panovník zvládnuť a vedieť a rovnako tak väčšou pozornosťou, vás ubezpečujem, že na niečo nové a nepoznané už viacej nebude mať zvedavosť ani času. Jeho výchove a vzdelaniu som sa kvôli kopiacim sa povinnostiam príliš nevenoval, ale to sa okamžite zmení. Nemôžeme predsa dovoliť, aby bol následník trónu nevzdelaný. Navyše v blízkej budúcnosti plánujem zorganizovať ples, rovnako ako moji rodičia trvám na tom, aby si Naoki uvedomil, aké dôležité je mať poddaných a šľachtu za dobre, preto by som bol nerád, ak by táto lekcia, ktorá bola prekvapivo neočakávaná pre nás všetkých dopadla zle. Naoki si tento fakt rovnako tak uvedomí. Verím, že sme dospeli k rovnakému záveru, že Naoki sa z tohto omylu veľmi rýchlo poučil a na blížiacom sa plese mu samozrejme predstavím množstvo vzdelaných a vznešených dám, z ktorých možno jedna bude budúcou kráľovnou,“ Ľud bol spokojný. Uverili mojim slovám a tie ich upokojili a tak sa dav pomaly rozpúšťal. Unavený z celého diania som sa opäť pustil do svojich povinností. Po tomto fiasku sem šľachta už neprišla, čo bolo plus len pre mňa. Aspoň som sa mohol venovať iným povinnostiam ako počúvať ich hlúpe reči, navyše očakávam, že komunikácia sa bude točiť najmä o mojom „nemorálnom“ bratovi. A to som nepotreboval. Dnes už nie, už toho bolo dosť. Celý deň som bol zavretý v pracovni. Aspoň mi tých povinností ubúdalo. Navečer som prikázal, aby skoro ráno prichystali stoly, že prídu krstní. Potom som sa ešte vrátil do pracovne a neskoro v noci som konečne šiel spať. Moc som toho nenaspal. Ráno som sa obliekol, dal pokyny služobníctvu a utekal von, kde práve zastal koč, privítať krstných. „Vítam Vás u nás. Som rád, že ste prišli, dúfam, že sa Vám tu bude páčiť a budete sa cítiť minimálne rovnako dobre akoby Vás hostili rodičia,“ povedal som s hraným úsmevom a uvítal som ich. „Povedz Isato, koľko pravdy je na tom, čo sa nám dostalo do uší,“ „Podľa toho čo sa VÁM dostalo do uší,“ povedal som, ale dobre som vedel, že ide o Naokiho. „To, že Naoki spáva s mužmi,“ povedala a ja som len prikývol. Vedel som, že zatĺkať niečo niekomu takému klebetnému je márne, navyše Naoki by jej to len potvrdil a najhorší komplic, ktorý ho v tom podporuje budem podľa nej ja. Videl som v jej tvári pohoršenie „To skutočne nemyslíte vážne. Najprv ty, potom aj on. Máš na neho zlý vplyv, musel to odkukať od teba, nemal by tu s tebou zostávať,“ povedala namosúrená a krstný zakročil „Nepreháňaj hneď, pozri ako dopadol Isato. Mal ženu a bol šťastný, tak Naokimu nájdeme dievča a bude po probléme, pozri práve prichádza,“ povedal a ja som začul kroky. Nemusel som sa otáčať, krstná ho hneď privítala „Oh, ahoj Naoki, ale si vyrástol,“ podľa krátkej pauzy som usúdil, že sa ako vždy objímajú „od toho roku si sa vôbec nezmenil,“ povedal krstný. Vždy som ho mal radšej lebo neustále protirečil tej klebetnej ježibabe. „Naoki, povedz, je pravda čo sa k nám donieslo a čo sa klebetí i tu? Potvrdil nám to Isato, ale chcem to počuť z tvojich úst, tak je pravda, že spávaš s chlapom? krstní preskočil na vážnejšiu tému. No Naoki mlčal. Vtedy som sa ocitol v myšlienkach niekde úplne inde. V momente kedy prasklo to, že som s chlapom chodil ja....... „Dobré ráno, otec, Vyspali ste sa dobre? A čo ste tak skoro hore? nemohli ste spať?“ Pozrel na mňa s úsmevom „Pýtaš sa ma, či som nemohol dobre spať, keď som tak skoro hore, pritom ty si hore ešte skôr, čo si ty nemohol spať synak?“ spýtal sa. „Nie otec, nemohol, snívali sa mi nočné mory“ „A kde si bol takto skoro?“ „Bol som sa prejsť v záhrade, aby som vyhnal zlé myšlienky a v pokoji zaspal“ jeho úsmev zmizol z tváre, čo nebolo dobré znamenie „Akosi často nemôžeš spávať synak, neustále ťa trápia nočné mory. V poslednom čase stále chodievaš do záhrady“ Vtedy som sa skutočne bál, čo si musel všimnúť aj on, pretože sa na mňa pozrel tým svojim pohľadom, ktorý si skrýval pre také chvíle, kde si bol istý, že dotyčného dostal do úzkych. Keď vedel, že chodievam do záhrady často o takomto čase, pravdepodobne vedel, že tam chodím s Yasuom a modlil som sa, aby nevedel, čo sme tam spolu robili. „Pomáha mi prechádzka na čerstvom vzduchu,“ povedal som a snažil sa nadobudnúť momentálne nedosiahnuteľný pokoj. „A to sa musíš s niekým prechádzať, aby si zahnal nočné mory?“ spýtal sa a mne došlo, že určite hovorí o Yasuovi. Vyvaliť pravdu a začať sa ospravedlňovať a prosiť o odpustenie alebo dovolenie, alebo ďalej klamať? Nepriznám sa, možno nevie všetko, možno by som dačo prezradil a možno si tým nie je istý. Zostal som ticho, nech povie všetko čo vie. „Tak synak, dúfam, že si nemyslíš, že ti dovolíme, aby si zahanbil náš rod, naše mená, nedovolíme ti, aby si proti nám obrátil ľud, teraz sa láskavo vzchopíš, oženíš sa a prevezmeš vládu. Toho Yasua už nikdy neuvidíš, o to sa postarám. Ľud to vie, dozvedel som sa to od jednej pohoršenej dcéry radcu. Povedal som, že si bol len zvedavý, ale všetko je v poriadku, že sa oženíš a splníš si svoje povinnosti. Ten chlapec má tiež svoje povinnosti a verím, že keď sa to dozvedia jeho rodičia, povedia mu presne to, čo som ti povedal ja. Teraz to poblúznenie zahodíš za hlavu a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo. Na zajtra som usporiadal bál, tam si vyberieš svoju nastávajúcu a za mesiac sa s ňou oženíš, nasťahuje sa sem a uvidíš, že na toho chlapa zabudneš, v opačnom prípade....“ „Čo v opačnom prípade? Nemôžeš ma do ničoho nútiť, je to môj život, nekaz mi ho. Nemôžem za to, že ty si sa s matkou musel oženiť bez toho, že by si ju miloval! Ja tú istú chybu nehodlám urobiť! Konečne som našiel zmysel života. Yasua milujem, skutočne ho z celého svojho srdca milujem a nechcem sa ho vzdať len kvôli nejakým hlúpostiam, ktoré vás napadnú. Ľud nechce pravého kráľa, chce len bábiku, ktorá by dobre vyzerala a dodržovala etiketu? Nezáleží im na tom, že budem dobrým kráľom? O taký ľud v tom prípade nestojím!“ To som už ziapal. Našťastie brat bol u krstných rodičov, a tak som si u neho reputáciu nepokazil. Nechcel som, aby vedel, že sa s rodičmi hádam, a že kvôli milencovi. Otec bol celý červený a kypel od hnevu, zahnal sa a dal mi takú facku, že mi zostal na líci odtlačok jeho prstov. „Si neuveriteľne drzý! Ako si dovoľuješ rozprávať sa so mnou takýmto tónom a vôbec takto hovoriť o nás a o ľude! Tak to by stačilo Isato! Bude tak ako som povedal, láskavo sa poriadne vyspi aby si nemal opäť nočné mory a riadne sa uč, pretože čoskoro príde tvoj čas, nezabúdaj, že už zajtra budeš mať svoju vyvolenú“ to bol koniec debaty. Odišiel nahnevaný a ja som tam zostal sklamaný, zúfalý s tým, že tento „boj“ nevyhrám. Odišiel som do izby........... Keby som už vtedy vedel ako to dopadne.... Chudák otec, chudera matka.... Všetko sme si to mohli ušetriť. Keď som konečne prišiel k sebe počul som už len krstného slová „Prišli sme len aby sme ti pomohli, tak láskavo mlč!“ potom som sa otočil a videl som už len vzďaľujúci chrbát svojho brata. Celý zvyšok dňa strávil vo svojej izbe a ja som bol nútený počúvať hlúpe reči, plány, klebety a dohadzovacie schopnosti mojej „drahej“ krstnej. Už spriadala svoje odporné siete, do ktorej by sa každá osoba chytila. A ja som sa tváril, že počúvam a občas, keď na dlhú chvíľu zmĺkla som prikývol a ona nadšene pokračovala. Občas sa na mňa krstný pozrel s chápavým a ľútostným pohľadom. Nedokázal som pochopiť, ako je možné, že si on vzal takú ježibabu ako je ona. „Možno ho prinútili,“ napadlo mi, „alebo je v nej niečo dobré.... nie, prinútili ho.“ Po svojom hodinovom monológu navrhla, že by sa rada poobzerala po sídle. A ja som vedel ako to dopadne. Bude frflať na všetko čo tu uvidí, bude nahnevaná, ba až pobúrená ako „nezodpovedne“ sa o to všetko starám, ako som len mohol dovoliť, aby naše takto dopadlo, nie žeby som niekedy videl čo i len spadnutú omietku alebo zistil čo ju tak hrozne poburuje, ale to je proste ona. Keď konečne všetko ofrfle potom začne spomínať na našich rodičov, začne vyťahovať všetky spomienky a do tretice začne vravieť aké by sme to boli veľké sklamanie, keby sa toho tu teraz dožili. A to som naozaj nepotreboval počúvať. Už som si toho dosť vypočul, dosť som sa pretvaroval a potreboval som od tohto všetkého vypnúť. „Prepáčte, krstný, krstná, ale obávam sa, že Vám sídlo neukážem, cítim sa akosi zle a nie je sa čomu čudovať potom čo sa tu stalo. Verím, že sídlo dosť dobre poznáte a prezriete si ho aj bezo mňa. S dovolením.“ Sloboda. Šiel som do izby. Chvíľu som tam len tak sedel na posteli, potom som dobrú hodinu, ak nie dve pozeral do stropu. Neviem čo som čakal. Možno, že Naoki príde za mnou, bude sa chcieť pozhovárať. Chcel som byť hore, ak by prišiel. No po troch hodinách som zatvoril oči a premohol ma spánok. Navyše, zajtra tu ešte budú, tak budem potrebovať kopec energie a rovnako tak som vedel, že sa budem musieť pozhovárať s Naokim ako jeho starší brat. Keď nechce Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a to ešte pred plesom. Nechcem, aby urobil to čo ja a utiekol a niečím takým, že nie je ako ja, sa v žiadnom prípade nemôžem utešovať. Navyše ma vyviedol z omylu. Ráno som zmorený vstal a doplazil sa ku krstným na raňajky. „Ty vyzeráš zmorene, akoby ťa niekto zbil. Nočné mory? Nemôžeš spávať? Povedz Isato, zlé svedomie?“ povedala tá odporná ježibaba a ja som sa len tak-tak udržal a usmial som sa „Aj tebe dobré ráno, krstná“ Keď sme sedeli za stolom začali nám niesť jedlo, no Naoki neprišiel. Ako som čakal. Slúžka mu šla teda raňajky odniesť hore. „Naoki sa s nami zjavne odmieta rozprávať. Veľmi by ma zaujímalo, čo si ten drzý chlapčisko o sebe myslí?! Ako si dovoľuje sa takto správať, navyše keď tu máte hostí. Je mi jedno ako sa správa k tebe Isato a či vôbec vie, čo je to rešpekt, ale ku mne sa takto chladne správať nebude, navyše nie keď mu chcem pomôcť a zachrániť ho.“ „Pred čím?“ pomyslel som si, ale radšej som to nechal tak. Ešte nebol čas zakročiť. Bolo jasné, že ešte nedohovorila. „Ja nie som jeho sestra. Som od neho staršia a vyžadujem si rešpekt. Nielen že je nevychovaný, ale aj nezdvorilý a ty ako jeho brat si sa mal o oboje postarať. Ale samozrejme, nie. Tvoj braček je ešte horší než si kedy bol ty. Mňa nikto urážať neprítomnosťou nebude, tak ho láskavo zavolaj,“ povedala nahnevaná a ja som len povytiahol obočie. „Tak toto bude na dlho,“ pomyslel som si. No v tom sa objavila slúžka celá vydesená „Pane, Váš brat nie je v posteli“ Prvé čo ma napadlo bolo, že ušiel, no tom som zahnal. „Možno šiel von, na poľovačku, prechádzku alebo prevetrať na koni myseľ,“ povedal strýko. No problém bol v tom, že on nikdy nevstáva tak skoro a ja som sa hrozne bál, že je mi až príliš podobný. „Zavolajte stráže. Nech je kdekoľvek, nemôže byť ešte ďaleko. Je mi jedno, či šiel von, či na poľovačku, nájdite ho a priveďte sem,“ môj rozkaz okamžite splnili. Stráže vyšli z hradu a hľadali môjho brata. „Zbláznil si sa? Robiť taký hurhaj pre hlúposť...“ povedala krstná, ale mne boli jej slová ukradnuté. Bodaj by mala pravdu, bodaj by som robil hurhaj pre hlúposť a on si len šiel prevetrať hlavu. Opäť som sa obviňoval, že nie som dobrý brat, že som ho mal strážiť, hneď sa s ním pozhovárať, alebo na neho pritlačiť.... Nevedel som čo bolo treba spraviť. Asi nie som schopný postarať sa o niekoho ako je Naoki. Myslím, že som zlyhal. Opäť. Moje obavy rástli a nakoniec sa potvrdili. Ušiel. Neprišiel v noci domov. Pevne som veril, že má viacej odvahy ako som mal kedysi ja, a že príde domov skôr než ja, že sa mu nič nestane, veď vie, že ja som si prešiel tým istým, nie sú tu rodičia... Krstnú som poslal domov, vraj nech sa netrápia, že ja Naokiho nájdem. Krstný mi chcel pomôcť, no vďačne som ho odmietol. Nechcel som ho do toho ťahať. Nikdy sa do toho nemali zapliesť. Naoki nie je ako ja. Nemyslím, že zvládne odhodiť lásku a dať prednosť povinnostiam a ja ho nemôžem nútiť. Nie, nebudem ho nútiť. Pokiaľ chce byť milovaný a chce milovať nemusí sa obetovať ešte aj on. Dni ubiehali a ja som strachom šalel. Navštívil som kryptu rodičov. Uplakaný som ich prosil o odpustenie. „Nebol som dobrý syn, nikdy. Neodpustím si to nikdy. Až teraz, keď sa to vymenilo, keď som na Vašom mieste ja a Naoki na tom mojom si to skutočne uvedomujem. Ako hrozne ste sa o mňa báli, bol som sebecký, nemyslel som na Vás a teraz ma to všetko hrozne mrzí, nebyť mňa a mojej sebeckosti, rebelovania, nikdy by som sa nevzoprel, nikdy by som sa s Yasuom nestretával, neušiel a vy by ste žili. Žili by ste šťastní a spokojní. Žili by ste a to by bolo hlavné. Vy by ste dávali pozor na Naokiho...Viem, že je neskoro a ja som si to mal uvedomiť o veľa skôr, ale vtedy som si to neuvedomil a to ma hrozne mrzí....Hrozne, odpustite mi....“ Každý deň mi povinne hlásili čo a ako, ale nič sa nezmenilo. Nemal som tušenie kde by mohol byť, s kým sa stretáva. Nevenoval som sa povinnostiam, zavrel som sa v izbe a utápal sa žiaľom. Keď sa v jeden obyčajný deň otvorili dvere do mojej izby, z obyčajného dňa sa stal šťastný deň plný úľavy. Naoki. Vo dverách stál Naoki a ja som bol taký šťastný, že som nedokázal okamžite vysloviť čo i len jediné slovo. Spadol mi kameň zo srdca, moja hruď sa už toľko nezvierala a ja som bol konečne šťastný, že ho vidím, živého, zdravého a tu. „Prepáč,“ povedal mi s plačom v náručí. Pevne som ho zovrel a pritisol som si ho bližšie. „Prepáč,“ zopakoval „Čo sa stalo?“ konečne som bol schopný nejakého slova a on začal rozprávať. ,,Potom ako prišli krstní som sa zľakol. Ušiel som s ním do sídla jeho rodičov, no jeho najlepší kamarát nás zradil a zabil ho. Zobral ma na svoj hrad. Je to psychopat. Chce mať všetko čo mal on. Ušiel som,“ rozplakal sa. Usmial som sa na neho a ukázal mu na posteľ. Bolo na čase to všetko napraviť, všetko vysvetliť, zbúrať nedôveru a tajomstvá, ktoré boli medzi nami. Sadol si vedľa mňa a ja som začal rozprávať. ,,Keď som bol o rok starší, aj ja som sa zamiloval do muža. Bol to syn jednej veľmi známej a mocnej rodiny. Hneď keď som ho videl, vedel som, že mi ukradol srdce. Stretávali sme sa. Milovali sme sa, veľmi, ale ľud to zistil a povedal to rodičom. Tí šaleli a chceli ma hneď oženiť, lenže ja som nechcel. Pred tebou som sa hral na poslušného, ale ako náhle sme boli sami s rodičmi, už to bol boj. Hádali sme sa a ja som odvrával. Nechcel som sa viazať na ženu, keď som miloval muža. No oni boli príliš naivní, mysleli si, že sa do nej časom zamilujem, aj keby neboli naivní, nikdy by nedopustili, aby som chodil s chlapom. Museli tak spraviť a ja som s ním chcel ujsť, rovnako ako ty,“ tu som si uvedomil, že predsa len, ak ho chcel vychovávať musím mu byť nejakým vzorom, a tak som svoj príbeh trochu prikrášlil „Avšak neušiel som. Bál som sa. Keď sa dozvedeli o nás aj jeho rodičia, chceli zabiť tých mojich, ale nepodarilo sa im to. Hovoril mi, že o tom nevedel, ale neveril som mu. Zasnúbil som sa s dievčinou, ktorú mi rodičia dohodili, a odvtedy som už neodvrával. Prestal som sa s ním stretávať. Po roku som sa s ňou mal oženiť. Jeho rodičia ich zabili a vtedy som sa s ňou nemusel oženiť, ale spravil som to. Znenávidel som ho, pretože som si myslel, že to vedel, ale potom, čo zomrela mi všetko vysvetlil. Ušiel od nich. Nemohol som sa však k nemu vrátiť, kvôli rodičom, a tak sme sa stali veľmi dobrými priateľmi. V našom svete je priam nemožné, aby boli dvaja muži spolu. To som si vtedy myslel. Vzdal som to. Ty to nevzdávaj,“ povedal som. ,,Ale on zomrel,“ povedal ,,Videl si ho zomierať? a ak aj náhodou áno, neboj, máš takmer 16 a život pred sebou. Ty to zvládneš,“ povedal som ,,Ale ja nechcem iného ja milujem len Yasua,“ povedal a mňa oblial studený pot ,,Yasua? Z rodiny Iwao?,“ spýtal som sa ho v šoku. Nie, nemôže. Prikývol. Skoro som omdlel. To nemôže myslieť vážne. ,,Yasuo je mŕtvy?“ spýtal som sa. „Takže ty si chodil s Yasuom?“ spýtal som sa ho pre uistenie. Prikývol Nech som sa snažil nájsť čo i len jediný rozdiel medzi mojim bratom a mnou, teraz to bolo skutočne ťažké. Celý ten čas chodil s Yasuom. Pravdepodobne od momentu čo som ich zoznámil. Ako mi to dopekla mohol Yasuo spraviť... Vedel to, výslovne som mu to zakázal a on na to nedbal, spravil to naschvál, akoby mi neublížil už dosť. Ani neviem, či vôbec môjho brata miloval, alebo to bola len nejaká zvrátená pomsta. Nech je to ako chce, nechcem o tom viac premýšľať. Je to minulosť.... Naoki ma nechal samého. Videl, že to teraz potrebujem a ako náhle sa dvere zatvorili ozvalo sa moje srdce. Prázdnota, presne to mi vyryli Naokiho slová do hrude. Diera. Ani som si neuvedomil, kedy mi začali stekať slzy po tvári. Neviem, či ich Naoki videl, či nie. Ale jedno som vedel . Mohol som popierať koľko som chcel, že ho za všetko nenávidím, ale miloval som ho, nie, milujem ho. Napriek všetkému, čo sa stalo ho milujem. Nezabudnem ako sme sa stretli na plese, ako sme sa tajne stretávali, nezabudnem na nič, na nič... Myšlienky mi chronologicky blúdili mysľou a moje oči čoraz viac vlhli..........
Stále som na neho hľadel. Stál bokom, akoby sa ho to netýkalo, ako by ho to otravovalo, občas prišiel k ostatným, dal si pohárik a s niekým sa pustil do reči. Keď som na neho pozeral naše pohľady sa stretli, usmial sa a ja som okamžite otočil pohľad inam.......
„Som rád že som ťa spoznal, Isato, to meno si budem pamätať, je prekrásne. Všimol som si ťa už na tom plese, neustále si naň chodil a myslím, že s rovnakou ochotou ako ja, ale som rád, že si tam bol, aspoň si mi ten pobyt spríjemnil. Chcel som ťa osloviť, ale neustále si bol v niečej prítomnosti, obklopený mnohými ženami, ani sa im nečudujem, máš prekrásnu tvár, povedz, máš... máš priateľku?“ „Nie“ odpovedal som „A chcel by si ju?“ „Ja neviem“. „Aha“ „A ty, máš priateľku?“ Usmial sa a pokrútil hlavou. „A chcel by si nejakú?“ Chvíľu na mňa hľadel, potom pokojne a bez rozmýšľania povedal „Nie“ Bol som prekvapený „Prečo?“ „Ja neviem. Od okamihu, keď som ťa zbadal, nemám o ne záujem“ Moja tvár stuhla. Zasmial sa. „Čo je tu smiešne?“ „Mal si sa vidieť, akoby si videl mŕtvolu“ jeho úsmev sa preniesol i na mňa. Obaja sme sa škerili. „Aj tak sa mi nezdá, že to bolo smiešne“ ozval som sa po chvíli vážne. „Tak prečo si sa smial?“ spýtal sa. „Nemohol som sa nesmiať, keď som videl tvoju usmievajúcu sa tvár“ povedal soml „Zajtra na kraji lesa pri západe Slnka“ a už ho nebolo......
Keď som sa na neho pozrel, stretli sa naše pohľady a on sa na mňa usmial. Zostal som v šoku, keď som sa konečne odtrhol od okna, prehodil som cez seba plášť a vyšiel som zo svojej izby. Prestal hrať a natiahol mojim smerom ruku, ktorej som sa chopil. Potiahol ma k sebe, a ja som si sadol hneď vedľa neho. Ticho som sedel, oprel som si hlavu o jeho rameno, hľadel na jeho ruky a pokojne počúval tie nádherné tóny vychádzajúce spod jeho rúk. Pred východom slnka vstal, pobozkal mi ruku, usmial sa a povedal „Tak zajtra“ a ja som mu úsmev opätoval a hľadel na jeho vzďaľujúcu siluetu, až kým mi úplne nezmizla z dohľadu.......
„Ahoj, Isato. Som rád, že si aj dnes prišiel. Nemohol som sa od včera večera dočkať, chýbal si mi,“ povedal a nahol sa ku mne. Vedel som čo príde, konečne sa jeho pery približovali k tým mojim, no pristáli iba na krku. Počul ako mi unikol slabý sklamaný povzdych a len sa na tom zasmial. Mal to tak naplánované. Jeho pery však našťastie svoju púť neukončili a pokračovali smerom k mojim. Cítil som ako veľmi ho milujem a ako veľmi ho potrebujem.........
„Milujem ťa, Isato. Miloval som ťa už od prvého okamihu, keď som ťa stretol. Nikdy som neveril na lásku na prvý pohľad, no pri tebe som sa naučil, že sa to môže stať. Dnes viem, že je to pravda, že ťa milujem viac ako čokoľvek na svete a nemienim sa ťa nikdy vzdať, radšej by som sa vzdal svojho života. Chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života“ „Ja to cítim rovnako Yasuo, milujem ťa z celého svojho srdca a viem, že ťa nikdy milovať neprestanem... Ale čo bude ďalej? Budeme sa naďalej tajne stretávať „Myslím, že tajne nám to dlho nevydrží, raz nás aj tak odhalia a prichytia.“ „To akože chceš náš vzťah zverejniť „Nie, nezverejníme to. Nechcem o teba prísť, to som ti už povedal, ujdeme, pokiaľ sa to bude dať, zostaneme na tom takto, keď nás to už omrzí, alebo budeme musieť, ujdeme“. „Navždy spolu,“ povedal Yasuo. „Navždy,“ zopakoval som tichú prísahu......
„Pamätáš si, čo som vravel v noci? Ak nás to omrzí, alebo budeme nútení, ujdeme nie? To je moja ponuka, ujdime dnes večer a budeme navždy spolu“ povedal a usmial sa.. „Navždy“ ubezpečil som ho a usmial som sa na neho.............
„Neriešme to teraz, budeme to riešiť, až keď to príde, a sľubujem ti, že ak to príde, ani vtedy sa ma nezbavíš a ja o teba budem bojovať, nikdy sa ťa nevzdám. Budeme spolu... A teraz to nechaj tak“ povedal, pritisol ma k sebe a pobozkal...............
„Yasuo, naše kone zrýchlili a ja viem, že keď sa takto tváriš, niečo nie je v poriadku. Tak čo sa deje?“ „Niekto nás prenasleduje“ „Ako.... kto?“ „Pšššt, niekto nás môže počuť, tvár sa, že sa nič nedeje, ešte trochu pridáme a strasieme sa ich“............
„ Tora“ „čo by si povedala, Tora, keby si teraz šla s nami do pekného veľkého zámku?“ povedal som jej „Ja.... prečo?“ spýtala sa „Lebo si myslím, že by sa ti tam páčilo,“ povedal som. Jej očičká zažiarili, keď prikývla. „Super, tak sa vraciame, však Yasuo?“ spýtal som sa ho. Prikývol „Samozrejme, ak si to želáš,“ povedal, usmial sa a pobozkal ma..........
„Som taký uťahaný“ povedal Yasuo a zvalil sa na posteľ. „Aj ja som, no škoda že si až tak unavený...“ nechal som vetu nedokončenú. Okamžite spozornel a povedal „O nie, už nie som vôbec unavený.“..........
„Pozrite sa, že je prekrásna, je to najkrajšia rybka, akú som kedy videla. A je moja, iba moja“ láskyplne ju zvierala a pozerala na ňu ako na poklad. „Áno, je iba tvoja.“ povedal som „Môžem si ju zobrať do rybníka k tvojmu sídlu Yasuo?“ spýtala sa s iskričkami v očiach.....
Tora kašľala a kýchala. Yasuo dal okamžite zavolať lekára. Položil som jej na čelo ruku „Yasuo, veď ona horí“ povedal som. „Včera musela prechladnúť.“ povedal, „lekár tu bude každú chvíľu“ povedal ustarane........
„Nezamiluj sa do nich, začínam žiarliť.... A už na ne toľko nepozeraj, začínam byť nedočkavý a chytá ma strach, že chceš od nášho cieľa odbočiť“ povedal zmyselne a oblízal si pery. Okamžite som na neho dostal chuť, môj obraz sa hneď zmenil, už to neboli majestátne vodopády, zurčiaca voda, vlny, priezračná hladina, rybky plávajúce vo vode, ku ktorým sme mali v úmysle prísť, no môj obraz bol on. Yasuo. Muž, ktorého som nadovšetko miloval. Pokiaľ nás smrť nerozdelí, ako sme si sľúbili.....
„Prečo si mi nepovedal nech ťa nehľadám, že si už vyšiel, ani nevieš ako som sa o teba bál“ povedal a bežal priamo ku mne. „A to si si ma akože nevšimol? Veď som vyšiel z vody rovno vedľa teba“ povedal som s jemnou dávkou sarkazmu. „No tak prepáč, že som ťa nezbadal, a že som si o teba robil starosti, aj na budúce“ povedal s jemnou dávkou hnevu a stále strachu, ktorý tak skoro neplánoval odísť. „V poriadku, keď sa ospravedlňuješ, tak ti odpúšťam“ povedal som stále rovnakým tónom hlasu. „To bol sarkazmus, prečo by som sa ti mal ospravedlňovať, no nie?“....
„V poriadku, zistím čo tam šuští a ukážem ti, že sa nemáš čoho báť, poriadne pozeraj, takto to robia chlapi“ povedal a ja som sa začal potichu smiať. Ach to jeho ego. Pristúpil k tráve, no na moje varovanie, aby sa tak blízko nepribližoval, lebo by mu to mohlo ublížiť, reagoval svojim hrdinským úsmevom. Odhrnul trávu a objavila sa v nej tvár diviaka. Obaja sme stuhli a o sekundu ma Yasuo chytil za lakeť a šprintovali sme o dušu. „Poď, pôjdeme sem, tu nás nenájde.“ povedal Yasuo a skryli sme sa v jaskyni.. „Áno hrdina, takto to robia chlapi“ povedal som so smiechom. Pozrel na mňa na oko urazene, no potom sa ku mne nenápadne priblížil a položil si ruku na moje stehno „no tak kde sme to prestali?“ povedal túžobne, no môj výraz ho zamrazil. Pozrel som sa na neho, na jeho ruku, a tá okamžite zmizla z môjho kolena. „Tak ty máš ešte stále po tomto všetkom na to chuť?!“ spýtal som sa ho neveriacky. Nepovedal nič. Radšej.........
„Yasuo, Isato, tak už otvorte, ste tam? Už sú raňajky a ja sa chcem učiť písať, čítať, kresliť a jazdiť na koňoch, ako to mám stihnúť, keď vy tu drichmete? tak už vstávajte!“ kričal hlas. „To je Terra“ povedal som ospalo „Počkať, Terra!“ vykríkol som a vyskočil z postele, namieril som si to behom k dverám, no Yasuo ma zachytil, ani neviem, kedy ma stihol dobehnúť. „Nechcel si pred ňou tajiť, že spolu spíme? Týmto jej to perfektne utajíš. samozrejme, že jej bude nápadné, keď ťa uvidí polonahého vychádzať z mojej postele a mňa tak tiež, navyše tu je bordel a naše handry sú po celej izbe.“ povedal Yasuo so smiechom......
Terra bola celá od krvi. V jej prázdnych očiach nebol život. Zmizol. A čo bolo ešte desivejšie meč, ktorý bol rovnako tak od krvi zvieral zakrvavený Yasuo. A nikde nikoho. Len oni dvaja.
Práve to boli spomienky, ktorým som sa chcel vyhnúť, ale aj tie patrili k spomienkam na neho. Malo to nejaké vysvetlenie? Mal som mu to dovoliť vysvetliť? Nevedel som... Nevedel som nič. Čo by som spravil, ak by žil? Dovolil by som mu to vysvetliť? Dovolil..... Ale bolo neskoro. Vstal som, utrel som si slzy a otvoril som dvere. Vyšiel som z nich opäť ako silný vládca....
S Hitoshim som stále udržiaval kontakt. Všetko mi povedal. Povedal mi, že miluje môjho brata, že konečne našiel svoje šťastie, povedal, že Yasua nezabil, že to nikdy nemal v úmysle, i keď mu Yasuo nikdy úplne neveril. Nevyčítal som mu to. Nevyčítal som mu nič. Usmial som sa a otočil som sa s pohárom v ruke. Mal som v úmysle odísť, ale on ma zachytil. „Nič viac? Nič viac neurobíš? Usmeješ sa a odídeš? A čo Yasuo? Nechceš ho vidieť?“ spýtal sa ma a ja som sa mu pozrel do očí: „Ani sám neviem... Zomrel... Myslel som si, že zomrel, oplakal som ho a myslím, že pre mňa je mŕtvy, tak to je najlepšie,“ povedal som. „Nie... pre Yasua nie si mŕtvy,“ povedal Hitoshi. „Skutočne? Prečo potom spával s mojim bratom?“ spýtal som sa kruto. „Nedáš mu šancu. Nie na vzťah, to nie, ale na vysvetlenie by si mohol. Sám si povedal, že je pre teba už mŕtvy, takže nemusí zmeniť tvoj názor, ani city, ale po toľkej dobe, by si sa s ním aspoň mohol pozhovárať,“ povedal Hitoshi a nechal ma osamote. Rozmýšľal som nad tým, veľmi dlho ma to trápilo. Nevedel som, či mám, či je to správne, no napokon som si povedal, prečo nie, nič sa tím nemusí zmeniť... Hitoshi ma zaviedol k nemu. Zaklopal a otvoril dvere. „Yasuo, pozri koho ti vediem,“ povedal a ja som vstúpil dnu. Hľadeli sme si hodnú chvíľu do očí. Sedel na posteli a okamžite vstal. Nepriblížil sa ku mne. Odhadoval čo si môže dovoliť. „Ahoj,“ povedal som a on sa usmial. „Rád ťa vidím, Isato,“ povedal a pohol sa ku mne. Jemne, nenáhlil sa. Potom sa zastavil a otočil sa na posteľ. Ukázal na ňu a usmial sa. Sadol si a on tiež. „Neviem čím mám po takej dobe začať. To, čo sa stalo Terre...“ povedal Yasuo. „Nie....,“ prerušil som ho, „nepotrebujem počuť vysvetlenia, myslím, že si pamätám niečo z toho ako si vravel, že si si mal vybrať medzi...“ „Medzi tebou a Terrou,“ prerušil ma Yasuo. „Viem, ešte si to pamätám, ale ako som vravel, nepotrebujem to počuť. Nepotrebujem ani počuť to, či si mal prsty v tom útoku, ani to, čo si robil u mňa v tú noc keď otrávili moju ženu, nechcem vedieť ani to, prečo si bol s mojim bratom, ani to či ho miluješ... Ani neviem, prečo som prišiel. Nechcem počúvať tvoje ospravedlnenia, je to za mnou, minulosť je preč a ja sa snažím ísť ďalej, nechcem sa k tomu vracať a otvárať staré rany, rýpať sa v nich....“ povedal som a Yasuo ani neuhol pohľadom „Rád by som ti to všetko vysvetlil, nemám v ničom prsty tak ako si myslíš, nikdy by som nikomu z nich neublížil, keby si na druhej strane nestál ty. Ale ak nechceš, nebudem sa k tomu vracať. Nechcel som s ním byť, ver mi, bol som, preto, že mi pripomínal teba. Nielen na začiatku, ale stále. Miloval som ťa, vždy som miloval iba teba. Tak to je i teraz. Vždy ťa budem milovať Isato, nech sa stane čokoľvek,“ povedal Yasuo a ja som sa usmial: „Ja viem....viem to, pretože to cítim rovnako....“ povedal som a Yasuovi sa na tvári zjavil pocit úľavy. „Ale to nemení nič na fakte, že si mi veľmi ublížil, nielen mne, ale dokonca aj môjmu bratovi... Nechcem opakovať klišé tipu nikdy ti to neodpustím, ale sú veci, medzi nami, ktoré ti skutočne neodpustím. Milujem ťa, v tom ti klamať nebudem, nemalo by to zmysel, určite boli chvíle, keď som ťa i nenávidel, ale to čo bolo medzi nami na začiatku a to čo je medzi nami teraz je veľký rozdiel. Už vtedy keď sme zistili, že sú naše rodiny proti sme sa mali zastaviť, ale my sme nato nedbali a šli ďalej. Medzi nami sa potom zjavovali ľudia, ktorým sme ublížili tým, že sme boli spolu, ľudia, ktorým ubližujeme dodnes. Neviem ako inak to povedať Yasuo, ale medzi nami je obrovská priepasť, ktorá je čoraz väčšia a hlbšia, čaká na to, koho ďalšieho stiahne dnu..... Ale ja už nemienim čakať a nevinne sa prizerať. Nie... Tá priepasť medzi nami bola, je a vždy bude, pretože na niektoré veci sa jednoducho zabudnúť nedá a keby sme boli spolu potupili by sme pamiatku všetkých, ktorých sme milovali a stratili.... Neprišiel som sem, aby som ťa súdil, ale preto, aby som ti povedal, že sa máš posunúť ďalej, pretože to je to, čo skúsim ja. Nevravím, že úspešne, pretože teba budem milovať navždy, ale posnažím sa ísť ďalej a neobzerať sa. Radím ti, urob to isté,“ povedal som a postavil som sa. „Nie,“ zachytil ma, „nič také nikdy neurobím, budem ťa prenasledovať dokým nepodľahneš,“ povedal rozhodne. „Urob ako myslíš,“ povedal som a odišiel som. Na svoje meno vyslovené z jeho úst som nereagoval a viacej som sa neobzrel. Definitívne som ho zo svojho života vymazal. Pretože to bolo konečne správne rozhodnutie – rozhodnutie, ktoré som mal urobiť už dávno. Mal v tom všetkom prsty? Nemal? Na tom nezáležalo, už nie.... Hitoshi za mnou o nedlho prišiel: „Keď si odišiel, Yasuo chcel ísť za tebou, no zastavil som ho, povedal som mu nech počká, nech si to nechá utriediť, nech tomu dá čas. Spýtal som sa ho čo mám povedať tvojmu bratovi a on na to, že mu to je úplne jedno, nech mu poviem čokoľvek, vraj miluje len teba,“ povedal a ja som sa k nemu otočil. Vedel som, že neskončil. „Čo mu mám povedať? Zraniť ho a povedať pravdu alebo zraniť seba a klamať?“ spýtal sa ma Hitoshi. Podišiel som k nemu a objal som ho: „Povedz čo uznáš za vhodné, nech to bude čokoľvek, bude to správne, viem to,“ povedal som a odišiel som. Neviem čo povedal Hitoshi môjmu bratovi, nestaral som sa, bolo mi to jedno. Nezáležalo mi na ničom, nedokázal som nájsť zmysel života, všetko sa zrútilo a ja som chcel len pokoj a koniec. Ale vedel som, že niečo také nebolo správne, a tak som sa snažil vzchopiť a pôsobiť šťastným dojmom... Rozprával som sa s bratom, navrhol, že prevezme o rok vládu a ja som neprotestoval, ak to chce skúsiť, nech to skúsi, pokiaľ mi ju bude chcieť vrátiť vždy budem po ruke. Hitoshi a ja sme chceli odísť niekam preč, oddýchnuť si. Ja trúchliť nad životom a zabudnúť na Yasua, Hitoshi trúchliť nad sebou a zabudnúť na môjho brata. Možno to mohlo skončiť tak, že by sme boli s Yasuom spolu a Hitoshi s mojim bratom, no život neplynie vždy tak ako si želáme. Čo bude ďalej, nevieme ani my sami....
KONIEC