Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. časť- spomienky

Pamätám si tie chvíle, keď sme sa hrávali na záhrade. Ja, Susie, matka a otec. Áno, vtedy bol s nami. Boli sme na záhrade. Matka sedela v kresle s pohárom džúsu v ruke, otec držal hadicu, ktorá striekala na všetky strany a my sme pred ňou so Susie utekali. Bol to okamih plný šťastia a všetci sme sa radovali, avšak to netrvalo dlho. Otec zo dna na deň len tak odišiel. Žiadne rozlúčenie nič. Nik z nás nevedel čo s ním je. Zostali sme len my traja, ale ani to nie na dlho. O chvíľu sa matka opäť vydala. Nový otec, nový život. Ale nie dobrý život. Neustále po nás kričal. Po všetkých. Susie sem, Susie tam, tak isto i my. Nemohli sme to zniesť, avšak matka ho bránila, Neviem, či preto, že ho milovala, alebo preto, že by sa ho bála, ale jedno som vedel, toto peklo tak ľahko neskončí. A prečo peklo? Nie, nepreháňal som. Peklo, lebo to peklo bolo. Keby bol len taký aký je, tak by mi to nevadilo. Ale on robil niečo horšie. Matka mu nestačila. Neustále vravel aké máme detské, rozkošné tváričky, ako na nás neustále myslí, i v práci, i keď spí. Nechápal som, bol som malý, ale keď nás začal chytať a nám obom to bolo nepríjemne, bozkávať, vtedy som pochopil, že to otec nerobí. Raz večer som počul ako sa s ním matka háda. Kričali po sebe a Susie plakala. Bol som jej starší brat, a tak utešiť ju bolo mojou povinnosťou. šiel som sa dolu do kuchyne pozrieť čo sa deje. Počul som ako otec kričal, že si nás odtiaľto odvedie a ako matka protestovala. „Odvediem ich odtiaľto, či sa ti to páči alebo nie! Už ma to s tebou unavuje! Nepotrebujem ťa a nikdy som ťa nepotreboval! Si si teraz uvedomila, že budeš chrániť svoje deti predo mnou?! Skoro!“ a vtedy matke vrazil. Tá spadla na zem a udrela sa o kuchynskú linku. Bál som sa, strašne som sa vtedy bál. Hneď som utekal hore na poschodie k Susie. „počúvaj, teraz ťa odtiaľto vezmem. Pôjdeme spolu.... Preč“ povedal som a schmatol ju za ruku. „prečo čo sa stalo?“ „Otec.... Matka... Potom ti to vysvetlím...“ pootvoril som dvere a v tom do mňa Susie strčila „pssst“ povedal som jej a poobzeral som sa či je vzduch čistý. Bol. Potichu sme sa presunuli na prízemie. Videl som ako sedí na gauči a pozerá telku. Matka stále nehybne ležala na zemi. Prešli sme popri kuchyni a vzal som kľúče. Prišiel som k matke a potichu ňou potriasol. Nehýbala sa. Vtedy som sa postavil a opäť chytil Susie za ruku, odomkol potichu dvere, v tom sa však otočil a zbadal nás. „Pod!“ zakričal som na ňu a utekal s jej rukou v mojej. Bežal za nami „Stojte!“  ale my sme stále bežali vpred............................. „No však, vstávaj, Aaron “  ten hlas som poznal Susie. Okamžite som otvoril oči. Bol to sen, nie,  spomienka. Už je to deväť rokov. deväť rokov odvtedy čo sme od neho ušli. Na ulici nás našla jedna milá žena, ktorá si nás vzala k sebe a starala sa o nás. Avšak pred pol rokom zomrela a aby sme mali ako platiť nájom a uživiť sa, museli sme si zohnať prácu, aspoň jeden z nás a ja ako Suziein starší brat som nechcel dopustiť, aby zažívala opäť to iste. Aby som takto nemusel stále pracovať, obaja chodíme do školy. Ja som prvák na strednej a Susie deviatačka na základnej. Neustále žijeme v strachu, že nás raz nájde, ale s nádejou, že na nás už dávno zabudol.  Po vyučovaní som si šiel zaniesť knihy do skrinky, pri nej sa však obšmietal jeden bohatý chalan z mojej triedy. Počkal som kým odíde a potom som šiel ku skrinke a otvoril som ju. Vtedy som tam zbadal skrčený papierik. Pozrel som na neho ale on sa práve prehrabával vo svojej skrinke. Vzal som papierik do rúk a roztvoril som ho. Stálo na ňom - Ty Devka - . Papierik som skrčil a vložil som si ho do vrecka. Ten nafúkanec. Ako to vie? Hajzel jeden, ja  mu dám. Šiel som okolo neho a plnou silou vrazil do dvierok jeho skrinky. Ulala. A vysmiaty som kráčal von zo školy. „au!“ začul som a môj úsmev sa ešte viacej rozšíril.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA