Jdi na obsah Jdi na menu
 


Neistota 7-8

30. 1. 2016

Susan zmizol úsmev z tváre a na moment sa ani nepohla. Po chvíli ticha sa otočila na Dereka, sadla si a spýtala sa ho: „Prečo vlka?“ „Povedal som, že ten oblak vyzerá ako vlk, ale ty mi pripomínaš skôr psa. Verný a ochranársky pudlík,“ povedal so smiechom a Susan sa hneď vrátila dobrá nálada. „Pudlík? Skôr doga.“ Obaja sa zabávali v prítomnosti toho druhého až pokým sa nezačalo zvečerievať. Rozlúčili sa s tým, že zajtra sa uvidia pri práci znova. Keď prišiel domov uvidel Sama. Práve si niečo odkladal do tašky, pravdepodobne čisté veci alebo náradie. „Dnes si prišiel neskoro braček, ako to?“ spýtal sa Sam. „Ale vieš, mali sme so Susan konečne viacej času pre seba, tak sme...“ „Tak ste sa od seba proste nevedeli odtrhnúť, je tak? Nemusíš mi to vysvetľovať, iba som zvedavý, tak mi povedz niečo nové medzi vami?“ „No vieš, dnes sme pozorovali oblaky a zabávali sa...“ „To mi musela byť zábava. Pozorovať oblaky, to si viem živo predstaviť. Proste trhák, to ste nemali nič lepšie na robote? Konečne ste spolu a vy sledujete oblaky. Sa nehnevaj, ale nemyslím si, že sa takto niekam pohnete. Síce nemám žiadne vlastné skúsenosti, ale na to nemusíš byť odborník, aby si to vedel, no nie?“ „Prestaň Sam. Skôr by si mohol byť rád i za mňa. Ja som si to užil a viem, že i Susan. A mimochodom stále rozprávame o mne. Povedz, prečo si taký spotený, čo si robil?“ spýtal sa Derek. „Prosím ťa. Pomáhal som jednej našej susede, trochu som sa zapotil, ale inak všetko v poriadku. Dosť som sa unavil, takže ťa teraz opustím a pôjdem si ľahnúť. Ty tu musíš teraz snívať o svojej láske sám,“ povedal Sam a so smiechom sa vybral do izby.

 

Na večernej oslave bola i Susan. Premýšľala nad mnohými vecami, hlavne nad tým či ju čaká to isté ako Timeu. Spomínala na dnešné popoludnie, na to ako sedeli a pozorovali oblaky. So svojim prirovnaním ju najprv strašne vydesil, ale keď zistila, že sa usmieval mrzelo ju, že na to neprišiel, pretože by sa toľko nemusela trápiť.  „Derek je človek, čo sa stane ak príde na to kto je ona, zavrhne ju ako obludu alebo ju zavrhne zo strachu, z nechute... „ Bála sa. To bola jedna z vecí, ktorá ju neustále trápila tá druhá bola o niečo pozitívnejšia, ale nereálnejšia. „Ak by ma predsa len nezavrhol a nejako by prehryzol to čo som čo by bolo potom.“  Prijala by svorka fakt, že miluje človeka, prijal by ten fakt Sebastian ako jej vodca. Nevedela. Chcela by vedieť aký má na to názor, ale nevedela to ani len odhadnúť. Pohľad jej zamieril k nemu. Sebastian stál ďalej od ostatných, ďalej od hluku. Zdalo sa jej, že i jeho niečo trápi.

   

„Idem po neho,“ povedal Jeremy nadšene. Melodie prikývla a sadla si na posteľ. Jeremy sa rozbehol dole schodmi. V kuchyni našiel sedieť Jeffryho. Bol opretý o chladnú stenu a nad niečím dumal. „Bráško?“ oslovil ho Jeremy. Jeffry sebou trhol a smutne sa na brata usmial „Tak čo, bol k tebe prísny?“ spýtal sa a Jeremy len pokrútil hlavou. „Nejde o Marca, je jedno čo povedal alebo urobil. Počúvaj, prišla Melodie a povedala, že mi pomôže,“ povedal Jeremy a Jeffryho výraz na tvári sa zmenil „Pomôže? Ako a s čím?“ spýtal sa. „Bude ma kryť,“ povedal Jeremy a žmurkol. „Kryť? V čom?“ spýtal sa Jeffry a usmial sa. „Predsa v mojich výletoch. A čo som ti pred chvíľou povedal v izbe? Zažijeme spolu dobrodružstvo,“ povedal s úsmevom Jeremy a Jeffrymu sa na tvári zjavilo nadšenie „Nie“ povedal. „Áno, pôjdeš s nami,“ povedal Jeremy. „S nami? S tebou a s kým ešte?“ spýtal sa. „No predsa s Melodie,“ povedal Jeremy a bráško sa mu vrhol okolo krku. „Som nadšený, nerátal som s tým, že niekedy odtiaľto vypadnem, to je úžasné, kedy pôjdeme? Kam pôjdeme?“ začal valiť otázky a Jeremy sa len usmieval. „Pokoj Jeffry, nemôžeme ísť hneď teraz, kroť svoje nadšenie. Melodie ešte niečo vybaví s Marcom, a potom môžeme ísť. Len teraz som sa vrátil, nezabúdaj. Keby som okamžite odišiel vzbudilo by to podozrenie... Navyše už aj tak ma bude Marco sledovať pozornejšie, nemôžem si dovoliť pútať pozornosť,“ usmial sa a Jeffry horlivo prikyvoval. „A kedy asi pôjdeme?“ spýtal sa a Jeremy mu s úsmevom  odpovedal „Dúfam, že čoskoro. Možno zajtra, uvidíme ako to pôjde,“ povedal a Jeffryho v tom čosi napadlo. „Povedz a čo vlastne chcel Marco?“ „Ale, len mi prišiel ukázať svoju moc. To je všetko,“ povedal Jeremy. „A čo svadba? Už ste sa o nej rozprávali, vieš kedy bude?“ spýtal sa ho Jeffry. „Nie, na to neprišla reč a myslím, že tak skoro sa o tom ani nebudeme zhovárať,“ povedal. „Nebuď si taký istý, Jeremy, nezabúdaj, myslel si si, že k zásnubám máš ešte ďaleko a pozri ako to dopadlo,“ povedal jeho brat. „Viem, tým mi poriadne vyrazil dych, ale som presvedčení, že Marco v tomto nebude ponáhľať. Nechce sa hnať. Predpokladám, že sa o tom nebudeme zhovárať skôr ako v deň mojich stých narodenín,“ povedal Jeremy. „Ako myslíš. Kvôli tebe v to dúfam, mimochodom, predtým, než prišiel Marco mal si v úmysle ma oboznámiť s tvojou vychádzkou, tak čo? Kde si bol? Čo si robil? Čo sa stalo? Prečo si meškal?“

 

Práca bola rovnako únavná ako iné dni. Dereka to bavilo iba preto, že videl Susan, ale nevedel si predstaviť, že by to robil po zvyšok života. Susan sa na neho párkrát otočila a usmiala. On jej úsmev s láskou opätoval. Nevedel sa dočkať, kedy skončia a vyberie sa s ňou opäť niekam kde by na seba mali čas. Už nemohli odísť skôr, nie potom ako skoro odišli včera. Museli čakať a čakať kým neskončí práca. Slnko sa zdvíhalo čoraz vyššie a vyššie, slnečné lúče ho spaľovali. Po tvári a po chrbte mu tiekli kvapôčky potu. Všetci pracovali tvrdo bez prestávky. Na tejto strane pracovali len mladí. Jeho rodičia preto Susan nepoznali. Chcel ju priviesť domov, len ich chcel nejako vopred pripraviť. Veril, že ju príjmu s otvorenou náručou, len sa obával, že budú vyvodzovať rôzne závery akože nechce už ďalej pracovať a pokračovať v ich rodinnom remesle, keďže Susan tu ani nebýva či by s ňou nechcel odísť a podobne. I keď sa nad tým zamyslel, musel uznať, že sa mu táto myšlienka pozdáva. Rád by videl jej domov a jej rodinu.

 

Sam sa nevedel dočkať. Hneď skoro ráno vstal, nemohol spať, napriek tomu, že predtým zdolal toľko beštií neustále bol vzrušený. Keď všetci odišli do práce vybral si zbrane a poobzeral si ich. Keď si k nim privoňal ešte cítil krv svojich obetí. Áno, pamätal si ako mu jedna z nich utiekla, ani nie tak po vlastných, ale utiekla, a to vďaka tomu vlkovi. Zúril a veril, že ich oboch ešte stretne a zabodne pomaličky, aby si to užil a spočítal im to ako mu ušli a aj to ako si ten upír nakráčal k nemu domov a predstieral, že je jedným z nich, človek. I to, ako mu ten vlkolak vrazil nôž do ruky. On im to všetkým spočíta a dnes si tú zlosť vybije práve na tých ohavách. Zbrane opäť zbalil do ruksaku a vybral sa do lesa, kde sa všetci stretnú a dohodnú stratégiu, i keď obvykle žiadnu nemali a nemyslel, že dnešok bude iný.

 

Ario bol nešťastný. Zavrel sa v komnate a nemohol spustiť oči z obrazu svojej prvej ženy, pretože bol sklamaný z tej druhej a sklamaný zo seba. Bola nádherná. Položil jej obraz na stôl a postavil sa. Obrátil sa k oknu a pristúpil k nemu. Pozeral sa na mihotajúce siluety pod oknom na nádvorí a uvažoval čo by bolo inak keby sa nič z minulosti nestalo, keby bola Nina po jeho boku. Nepoznal by Selin, nemali by Jeffryho. Oboch ich miloval aj Selin, aj Jeffryho, ale i on robil rozdiely medzi Jeffrym a Jeremym. Vedel to a priznal si to už veľmi dávno. Nechcel tie rozdiely robiť a snažil sa maximálne, aby to nik nespoznal, a podľa toho ako sa snažil mu to zjavne vychádzalo, ale jeho srdce ten rozdiel robilo. Z okna sa pozrel na susediaci hrad. Marco. Vedeľ, že by lepšieho muža pre svojho syna nenašiel. Keby nebolo Marca, bol by dávno mŕtvy. Skôr než by sa narodil Jeremy, skôr než stratil Ninu, než spoznal Selin. Marco bol pre neho ako syn, priateľ a verný veliteľ v jednom. Vedel, že Marco je tou najlepšou a dokonalou voľbou pre jeho syna. Vedel, že v lepších rukách by už Jeremy skončiť nemohol.

 

Hluk a zrnká piesku, ktoré sa valili navôkol mu pripomenuli dobu, v ktorej boli ešte len na počiatku nenávisti, dobu, v ktorej síce pre upírov predstavovali podradenú rasu, ale nie výslovne nepriateľov. Dobu, v ktorej bol mier, v ktorej neexistoval lovec a lovná korisť, žiadny lovci, žiaden strach. Všetci žili spolu v miery. Doba tak dávna, tak ďaleká, že už mu to pripadalo iba ako sen, ktorý je nemožné dosiahnuť, sen, ktorý si vysníval, pretože po tej dobe nebolo ani chýru ani slychu. Nezostal ani jediný náznak, že by tá doba bola vôbec skutočná, že skutočne mier medzi nimi existoval. Keby v tej dobe stretol polomŕtveho, slabého a mladého upíra nekládol by si otázky typu – nechám ho tu- nie, nemal by pochybnosti, pretože on nebol nikdy krutý, to oni.

 

Marco šiel za svojim vojskom. Mal rád dni, keď tam zašiel a skontroloval stav v okolí, presne ako dnes. Niekedy nemal čas zájsť za nimi osobne, tak dostával hlásenia a správy písomne, ale dnes ten čas mal. Zišiel dolu po schodoch za vojakmi. Mali ho radi. Bol veľmi dobrý veliteľ a velil im už niekoľko tisícročí. Informovali ho o stave zabitých a napadnutých či prepadnutých upírov, o počte a pohybe lovcov, o vyhladených svorkách vlkov a o možných napadnutiach, hrozbách a slabinách. On rozdával príkazy, určoval stratégie a vojsko ich všetky do bodky vyplnilo. Nie ako Jeremy, ktorý ho nechcel počúvať.

 

 „Počkaj,“ usmieval sa Jeremy, „odpoviem ti na všetko, žiaden strach,“ povedal a rozmýšľal čím začať. „Keď som opustil hradby mal som v úmysle prísť do dediny vlkolakov,“ pozrel na vydesenú tvár svojho brata. „To nemyslíš vážne,“ povedal Jeffry a na jeho tvári sa zračilo presne to, čo Jeremy čakal. „Si blázon,“ skonštatoval vydesený Jeffry. „Pokoj, nešiel som do tej dediny,“ povedal Jeremy a Jeffry si s úľavou vydýchol. „Bolo príliš neskoro, neodvážil som sa ísť v noci blízko nich. V ľudskej dedine som sa zastavil a narazil som na jedného príjemného chlapca, ktorý mi ponúkol pomoc. Priviedol ma k sebe domov a ponúkol mi nocľah. Prijal som, a prespal tam,“ povedal Jeremy. „A to si sa nebál, že narazíš na nejakého lovca?“ spýtal sa Jeffry. „Ale áno, bál, avšak neskoro. Ráno pri stole som sa s jedným zoznámil. Zhodou okolností to bol brat chlapca, čo mi pomohol,“ povedal Jeremy a Jeffryho zdesenie sa opäť vrátilo. „Ako si mohol ísť do takej dediny? Neuvažoval si?“ „Pokoj, Jeffry. A to chceš ísť skutočne so mnou? Ešte som poriadne ani nezačal hovoriť a už ma obviňuješ z bláznovstva. Nehovorím, že to bolo múdre. No čakal som, že práve ty to pochopíš. Žiaden adrenalín, nič nové, všetko po starom. Väzenie v podobe štyroch hradných múrov. Všetci ťa sledujú, kontrolujú. Ale tu som mal pocit slobody, voľnosť, samostatnosť. Nik sa nestaral čo robím, kde som a kam idem. Potreboval som to, vypnúť, oddýchnuť si od tejto pretvárky, konečne pocítiť adrenalín, strach z nepoznaného, objavovať nové, stretnúť iných ľudí čo ma nepoznajú, nekontrolujú ma, lebo nevedia kto som, nesprávajú sa ku mne ako k následníkovi trónu, ale iba ako k obyčajnému chlapcovi,“ povedal Jeremy. „Prepáč, keď to vravíš takto, dáva to zmysel, ja len... keby som vedel kde si bol, asi by som zomrel od strachu o teba a nemyslím si, že len ja. Keby to vedel Marco alebo otec, zabili by ťa,“ skonštatoval Jeffry. „Ako to dopadlo?“ spýtal sa nedočkavo. „Žijem no nie? Nemohlo to dopadnúť zle,“ povedal usmiaty Jeremy, „ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Bál som sa, veľmi. Ten lovec ma takmer zabil. Nebyť muža, ktorý ma zachránil, bol by som mŕtvy,“ povedal Jeremy. „Ach, kto to bol? Kto ťa zachránil?“ spýtal sa Jeffry. „Napínavé, však? Neuhádol by si. Bol to vlkolak,“ povedal. „Čo?!“ „Áno, zachránil ma vlkolak. Upíra. Vieš ako som bol prekvapený, vydesený a zdesený? Vlkolak, niečo také.... Nemyslím si, že sú podradní. Nie, myslím, že sú normálny, ako my. Kto z nás by zachránil Vlka? Nik, Jeffry. Ani len ja nie. Ale on ma zachránil. Nemusel, práve naopak, mohol ma tam zabiť alebo sa na to len prizerať a nešpiniť si ruky, ale zachránil ma. Keď som sa prebral bol som u nich. Zaviedol ma k svojej svorke a ošetril ma. Striebro z mojich rán nechal vytiecť a prečistil mi krv,“ povedal. „A čo potom?“ spýtal sa Jeffry dychtivo. „Nechal ma odísť,“ povedal Jeremy. „A to len tak? Bez ničoho? Proste ťa vyliečiť vlkolak a nechal ťa len tak odísť?“ spýtal sa nedôverčivo Jeffry. „Áno,“ prikývol Jeremy, „aj ja som prekvapený,“ povedal. Jeffry zostal zamyslený. Nepohol sa a dumal nad myšlienkami. „Tak čo? Vypočul si si čo sa mi stalo tam vonku za hradbami, tam, kde nás nik nemôže ochrániť, pretože sme mimo bezpečia, nik nám nepríde na pomoc v úzkych. Nebude tam otec ani jeho armáda, aby nás v pravú chvíľu zachránili a odviedli domov. Stále sa chceš so mnou vydať mimo hradieb? Opustiť bezpečie a riskovať možno i vlastný život?“ spýtal sa Jeremy. Jeffry na neho chvíľu hľadel a potom pevne a rozhodne prikývol „Chcem,“ povedal.  „V poriadku, vezmeme ťa so sebou,“ povedal Jeremy a odišiel do izby. Po pár krokoch sa zastavil a otočil. „Poriadne sa vyspi a oddýchni si. Prídem ti povedať kedy odídeme hneď ako budem vedieť,“ usmial sa a vyšiel po schodoch. Jeffry sa usmial a nevedel si predstaviť, že možno už o pár hodín vyjde z hradieb. Nadšený sa vybral so svojej izby počúvnuť bratovu radu. Uložil sa do postele s úmyslom sa poriadne do ružova vyspať, no vzrušenie z blížiaceho sa dobrodružstva mu túto možnosť uprelo. Jeffry nemohol ani len zavrieť oči a zostať pokojne ležať. Po pár minútach to vzdal a vyšiel z izby. Ani nevedel kam. Proste sa len vliekol po hrade bez cieľa. „Mami?“ zvolal, keď zbadal Selin, svoju matku.

 

„Susan, minule si sa ma pýtala či ťa privediem domov, dnes sa to chcem opýtať teba. Ty si tu nevyrastala, ani tu nežiješ, povedz kde bývaš. Chcel by som to tam vidieť a vedieť odkiaľ si a kde bývaš. Chcel by som ťa lepšie spoznať, teba i tvoju rodinu. Ani neviem či máš súrodencov, neviem o teba vôbec nič,“ povedal Derek. „Hlúposť. To najdôležitejšie o mne vieš. Vieš aká som a poznáš mňa, na zvyšku nezáleží. Nemáš má rád preto odkiaľ pochádzam alebo preto kde žijem, ale preto aká som,“ povedala Susan. „Samozrejme, že áno, ale chcem vedieť kde žiješ a spoznať tvoju rodinu, rovnako ako ty chceš spoznať tú moju. Nie je to presne to čo si chcela?“ spýtal sa Derek. Susan sa usmiala a chytila ho za ruku. „Poď, niečo ti ukážem,“ povedala a hnala sa k lesu. „Vieš, že les je nebezpečný?“ „Bojíš sa?“ spýtala sa podpichovačne. „Nie, samozrejme, že nie,“ povedal Derek, a tak s ňou držal krok.

 

Keď dorazil do lesa ostatní tam ešte neboli. Vždy chodil prvý. Sadol si na kameň a vytiahol si chlieb, ktorý si z domu vzal. Pomaly sa to okolo neho zapĺňalo lovcami a on sa konečne spolu s nimi vybral na tie mŕtve beštie. O tom, že boli mŕtve nebolo pochýb od okamihu, keď ich Samova partia našla. Vrazili do domu, vykopli dvere a rozbili okná. Slnečné svetá začali prúdiť do vnútra. Sam sa vybral k jednému mladšiemu upírovi, pretože mu pripomínal jeho minulú obeť, ktorá mu ušla. Nie výzorom, to ani náhodou, tým sa veľmi líšili ale vekom a pohľadom, ktorý na neho vrhol. Sam vedel, že toho zabije on a pekne pomaly. Vychutná si každý rez do jeho kože, každú vyliatu kvapku jeho krvi, každý jeho bolestivý krik plný strachu. Ostatní sa vybrali k druhým upírom. Sekali a rezali. Všetkých napĺňal krik strachu a bolesti. Boli i takí, ktorí prosili o milosť, ale nikoho neušetrili. Každý jeden si zaslúžil zomrieť, pretože každý jeden niekedy zabil človeka alebo pil jeho krv, bez nej nemohli existovať, a tak teraz si role vymenili. Kto iný by ich pomstiť, kto iný by mal upírov potrestať, ak nie ľudia.

 

 Vzdialená silueta sa zastavila a pomaly otočila. Po nádhernej žene však  nebolo ani stopy. Opuchnutá tvár, krvavé pery a červené oči sa o to dôkladne postarali. „Mami?“ zopakoval Jeffry a šiel siluete naproti. „Čo sa deje?“ spýtal sa váhavo. Selin nechcela, aby ju videl jej syn v takomto stave. Rýchlo si uhladila vlasy a otrela krvavé slzy z tváre. „Nič, čo by sa malo diať synček,“ povedala a snažila sa vyčariť na svojej tvári úsmev. Bez výsledku. Grimasa pripomínajúca úsmev ju žiaľ okamžite prezradila. „Neklam mami. Povedz, čo sa deje?“  spýtal sa jej syn. „Nič, len som sa s tvojim otcom trošku chytila,“ povedala a zdvihla kútiky. Oči sa jej však opäť zaplavili slzami. „Prečo?“ spýtal sa, no Selin neodpovedala. „Ale mami, veď vieš, že otec sa dlho nehnevá,“ povedal Jeffry a pohladil ju po vlasoch. „Áno, dúfam, že máš pravdu,“ povedala a opäť si utrela slzy. „Tak choď za bratom, ja sa tu ešte poprechádzam, potom si pôjdem ľahnúť a neskôr sa s tvojim otcom pozhováram,“ povedala a usmiala sa. „Iste, choď si oddýchnuť,“ prikývol Jeffry a počkal, kým mu matka nezmizne z dohľadu. „Nikdy sa nehádajú. Čo sa asi tak mohlo stať, že sa chytili?“ spýtal sa sám seba. Nič ho však nenapadalo. Pozrel sa nad svoju hlavu a hľadel na najkrajšiu ženu akú kedy videl. Jeremyho matku, pani Ninu. Nikdy nemal tú príležitosť ju vidieť naživo, no i obraz stačil na to, aby dokázal, že Ario si nikdy nemohol vybrať lepšie. Pani Nina bola stvorená pre to, aby bola jeho ženou, vládkyňou rodu. Ako dlho vládla? Prečo vládla? Aby ani neuzrela svojho syna? Nikdy ho nenapadlo, prečo Ario na ňu tak rýchlo zabudol. Dvadsať- Tridsať rokov. V porovnaní s večnosťou to bolo nič. Veľmi krátka doba na to, aby počas nej zabudol na svoju životnú lásku. „Čo v tom bolo? Bolo v tom i niečo iné? Niečo viac?“ Nevedel. pravdepodobne ani nikdy vedieť nebude. Zvesil hlavu a smutne sa usmial. „Bola ona príčinou matkinho nešťastia? Žiarlila snáď matka na jej krásu? Na jej večnú krásu vyhliadajúc z obrazu?“ Nevedel, a to ho mrzelo. Rozhodol sa, že sa tým nebude teraz zapodievať. Chcel ísť za ňou, dozvedieť sa viac, pomôcť jej, no vedel i to, že ona mu viac nepovie. V tom bola jeho matka dobrá. V skrývaní tajomstiev, v krytí iných. Otočil sa. Bál sa prechádzať ďalej. Možno by narazil na Aria alebo na niekoho iného, radšej sa do toho nechcel starať. Pobral sa späť do svojej izby a ľahol si na posteľ. Nezaspal, to nie, ale aspoň ležal v pokoji. Síce mu v myšlienkach vírilo mnoho obrazov, otázok a variant, avšak ani jedno z nich nebolo zodpovedané. Napokon ho horlivé premýšľanie a vzrušenie z blížiacej sa vychádzky vyčerpalo a on sa pobral do sveta snov.

Jeremy sa zatiaľ vrátil k Melodie. „Povedz, čo tu ešte robíš, Melodie? Myslel som si, že si šla spracovávať svojho brata,“ povedal vysmiaty Jeremy. „Iste, neboj a nebuď nedočkavý, nezabudla som. Už aj na to idem,“ povedala a usmiala sa. Vstala a zamieril si to k dverám. Tam ju zachytil Jeremy. „Prepáč, prepáč, ak som k tebe bol nepríjemný. Nemyslím dnes. Myslel som si, že si Marcova pravá ruka, že budeš mojim nepriateľom. Mýlil som sa, teraz to viem a hrozne ma to mrzí,“ povedal Jeremy a Melodie sa na neho vrúcne usmiala. „To nič, nerob si starosti, viem.“ Žmurkla na neho a vybrala sa do susedného hradu. Po ceste nikoho nestretla aj keď dúfala, že stretne Selin. Chcela ju vidieť, pozhovárať sa s ňou, no nechcela za ňou ísť a vyrušovať ju, preto radšej šla rovno bez zastávok za svojim bratom.

 

Áno, keby ho stretol predtým, pomohol by mu bez otáľanie, oni nie. Nikdy by sa neznížili k tomu, aby pomohli niekomu ako oni, ani po vojne, ani pred ňou, až na pár výnimiek. Koľko, dve? Tá hlúpa vojna všetko začala, keby niet jej, jeho otec by ešte žil, keby niet jej, nebolo by toľko zloby, zabíjania a potešenia. Videl v tom lovcovi toľko potešenia, radosti a chorobnej zvrátenosti z toho, že ubližuje bezmocnému upírovi až sa čudoval prečo si ľudia myslia, že sú lepší než oni. Prečo bola vojna, pre lásku? Môže to odsudzovať, keď i jeho vlastný otec pochybil? A môže to nazvať jeho chybou?

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA