Neistota - 1
Boli sme zvláštni. Líšili sme sa od ostatných. Možno až príliš...
- Ak si vyberieš jeho.... Tak ti to nikdy neodpustím –
- Smrť môže byť pre nás jediná voľba pokoja –
- Nebudem ti v ničom brániť, ak sú oni voľbou tvojho raja, tak na nás zabudni –
- Nerozmýšľal si o tom, prečo si to práve ty? –
- Zničil si ma viacej, ako ktokoľvek iný kedy mohol –
- Pre teba bude smrť vykúpenie –
Boli sme mocný klan. Všetci sa nás obávali, nik nám nedokázal odvrávať, či odporovať, Nik s nami nedokázal nesúhlasiť. Možno z rešpektu, možno z obáv. Náš klan, naša rodina bola okrem moci dosť veľká a stará. Mohol by som povedať, že najstaršia, no to, sme však s istotou nevedeli. Aristokratický upíry, ktorým stačil len pohľad a všetci nás rešpektovali. Áno, nás. Patril som medzi nich, k elite. Ľahko spoznateľné. Postavenie upírov sa delilo podľa ich farby krvi. Niektorých krv bola príliš tmavá, rovnako ako moja, to boli tí najmocnejší, najuznávanejší, najstarší, až krv bledla a bledla. Tí s najbledšou krvou boli div nie hanbou nášho rodu. Môj otec bol jeden zo zakladateľov rodu. S mojou matkou Ninou sa snažili o dieťa dlhé storočia, ba až tisícročia. Až som na svet neprišiel ja výmenou za matkin život. Otca to zlomilo, miloval ju, ale napokon sa ako správny vodca rodu postavil na nohy a vzchopil. Ja som zatiaľ vyrastal v prepychu a láske medzi seberovnými, učili ma, aby som k sebe nepúšťal niekoho, kto mi nie je rovný, kto nie je hodný mojej prítomnosti, a tak mal zo mňa vyrásť pravý aristokrat. Najlepšie by bolo, keby sme boli jediný mocný rod, ale neboli sme. Tých čo náš neboli hodní sme neboli hodní mi. Vlkolaci. Ohavné stvorenia, ktoré sa nevedeli ovládať. Bez rozmýšľania vraždili a zabíjali. Seberovní? Výsmech, nič iné sa na to nedalo povedať. Ako si mohli tie zvery, pretože inak sa nadá povedať nerozmýšľajúcim predátorom, myslieť, že sú lepší než my. Nesiahali nám ani po päty. Pre nás boli odpad, o ktorý sa nedalo ani zavadiť. Takto sme vyrastali.
„Jeremy, prečo si ju zabil? Neučili ťa, že sa máš s jedlom najprv pohrať?“ spýtala sa povýšeneckým úsmevom Melodie. Nádherná vysoká dievčina s po pás dlhými zlatými vlasmi. Dokonalá tvár, ktorú zdobili modré jazerá a ešte dokonalejšie pery. Upír. Dokonalosť sama o sebe. Cválala na koni v jeho závese. „Nehovor srdiečko, budem robiť to, čo uznám za vhodné. A toto dievča nebolo také krásne, aby som si s ňou vopred špinil ruky,“ odvetil Jeremy a popchol koňa vpred. „Kde máš brata, Melodie? Alebo sa mu nepáčia naše, ako to len nazval, detinské hry a spôsoby?“ spýtal sa Jeremy „Chi-Chi-Chi,“ zasmiala sa Melodie, „zjavne ho poznáš rovnako dobre ako ja. Nečudo, keď sme spolu toľko vyrastali. Máš pravdu, nikdy sa mu nepáčilo naše detinské správanie. Byť tebou, niečo by s tým urobila, nezabúdaj, je to môj brat, ale s istotou to bude tvoj snúbenec,“ povedala Melodie s úsmevom „Hm,“ odfrkol Jeremy. „Aspoň to má jedno pozitívum, a to, že si budeme ako rodina o niečo bližšie, no nie?“ povedala Melodie. „Rodinou už sme, si predsa moja sesternica a on môj bratranec. Nemyslím, že sa tým niečo zmení,“ povedal Jeremy a odcválal. „Ale, ale, zdá sa mi, alebo sa s ním nechceš zviazať?“ Melodie ho dohnala. „Sloboda sa mi páči. Nik ma neriadi, nik mi nekáže, robím si čo chcem, s kým chcem a ako chcem. Názory tvojho brata samy o sebe vravia, že sa mu moje správanie a konanie nepáči. Je jasné, že pri prvej možnej príležitosti sa posnaží ho zmeniť. A ja nemám rád, keď ma niekto chce meniť, keď chce niekto zmeniť niečo čo mám rád a načo som zvyknutý a rovnako tak nechcem, aby ma riadil a kontroloval,“ odsekol Jeremy. „Ale to prichádza vždy. Každý raz musí odhodiť svoje detstvo a prijať to, že dospel. Nemôžeš byť večné dieťa Jeremy. Nik ti to nedovolí. Je otázkou času, kedy sa do toho bude môj brat starať a ukončí tie tvoje hry a nezmyselné prechádzky mimo sídla. To, že sa nám to toleruje teraz, neznamená, že sa to bude tolerovať aj v budúcnosti. Viem, čo ti hovorím. Poznám svojho brata lepšie. Určite nedovolí, aby sa jeho snúbenec túlal mimo hradby, kedy sa mu zachce a hlavne v noci. Nedovolí ti tie tvoje výstrelky. Nie je tvoj otec, ktorý v tebe vidí pani Ninu, a nie je schopný ti zakázať tvoje vychádzky. Ale byť tebou, pomaly od nich upúšťam, pretože je lepšie prestať postupne, než naraz,“ usmiala sa, obrátila koňa a odcválala preč. „Super...“ obrátil sa kolo seba a v hradnej veži rodiny Weedy zbadal Melodiinho brata ako ho pozoruje. Uhrančivé čierne oči sa vpíjali do Jeremyho zelených, až pokým Jeremy neuhol a neodcválal mimo jeho dohľadu. Pôvodne si to chcel namieriť domov, pretože ich hrady nie sú veľmi vzdialené, keďže obe rodiny, rodina Weedy a rodina Xeloss patrili k zakladateľom, mali svoje vlastné hrady blízko seba. Jeremy si chcel odpočinúť a možno si aj trochu pospať, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel a zamieril k východu, von z hradieb. Pokiaľ s ním Melodie nechce ísť, nemusí. Pôjde aj sám. A navyše si už jej lojalitou nebol až tak istý. Napokon je to Marcova sestra a je dosť možné, že mu o jeho výletoch vraví viac ako by mala. Vyrazil do vedľajšej dediny, do tej ďalšej a ďalšej. Upírske dediny. Vždy to isté. Za nimi sa nachádzali tie ľudské, ale ani to preňho dnes nebolo výzvou. Chcel ísť ešte ďalej. Cítiť adrenalín v krvi, vidieť konečne niekoho kto je vlkolak. Ale v ľudskej dedine sa zastavil. Cesta mu trvala príliš dlho a on nebol hlupák, aby sa sám a ešte k tomu v hlbokej noci vydal do dediny plnej vlkov. Zliezol z koňa a poobzeral sa okolo seba. Tma, niektoré domy boli osvetlené, no ulice boli takmer prázdne, aj keď sa našlo zopár ľudí, ktorí sa túlali sami po nociach. Práve k jednému z nich mal Jeremy namierené. „Ahoj, som Jeremy, stratil som sa, nevieš mi trocha poradiť?“ spýtal sa s milým úsmevom. „Iste, ja som Derek,“ povedal chlapec a natiahol k Jeremimu roku „Odkiaľ si? Ešte som ťa tu nevidel?“ „Iste, že si ma tu nevidel, kto by sa len so zdravým rozumom potuloval práve v tejto dedine, kde sa nachádzajú aj lovci“ pomyslel si Jeremy „Ale aspoň nejaké to vzrušenie mnou prebieha, keď viem, že som možno v nebezpečenstve“ Ja pochádzam z ďaleka, len som sa chcel prejsť, pozrieť troška ďalej, do sveta, ale akosi som sa stratil,“ povedal Jeremy. „No pekne, tak to ti moc nepomôžem, keď mi nepovieš kde presne žiješ. Mám návrh, čo tak stráviť noc u nás a zajtra, keď tak ti pomôžem nájsť cestu. Je lepšie ísť na cestu najedený a za svetla, než hladný, uzimený a cez hlbokú noc,“ povedal Derek úprimne. „Bol som prekvapený. Cudzí chalan, ani nevie či nie som nejaký vrah a on ma pozve k sebe domov. Táto dedina je ozaj zvláštna. Možno sa neboja práve kvôli lovcom. A čo ak je on práve jedným z nich... Možno zistil kto som a chce ma v tichosti odpratať“ Jeremyho myseľ splašene prinášala nové možnosti a zrazu toho adrenalínu mal v krvi až príliš. „Prečo som sa sem dočerta chabral, som ja vôbec normálny?“ napokon si povedal, že sa musí upokojiť a stresom nič nevyrieši. Keď už sa sem dostal, tak bude rozmýšľať chladnou hlavou a upokojí sa. „Skutočne? No neviem, nechcem sa vnucovať a obťažovať,“ povedal Jeremy. „To je v poriadku. Pomáhaj priateľovi v núdzi,“ usmial sa a zobral Jeremyho pod pazuchu. Viedol ho k jednému z domčekov, ktorý mal zhasnuté svetlá. „Žijem tu aj s rodinou, ale teraz spia. Prosím buď potichu, nechcem ich zobudiť,“ povedal Derek „Ale nemali by vedieť, že budem u vás spať?“ spýtal sa Jeremy. „Nie, to je v poriadku. Určite by súhlasili, ale pracovali do noci a sú hrozne unavení, tak ich nechcem budiť,“ povedal Derek a vzal Jeremyho do domu. Ukázal mu izbu, kde spí a povedal „Tak, tu sa môžeš vyspať, ja si ľahnem na zem,“ a keď videl Jeremyho protestujúci výraz dodal , „trvám na tom“ „Ďakujem,“ povedal Jeremy a ľahol si. Netrvalo ani desať minút a zabudol na stres a strach a únava ho premohla.
„Melodie, videl som Jeremyho ako opúšťa hradby, už je veľmi neskoro a ešte stále sa nevrátil, nevieš kde je?“ spýtal sa Marco. „Nie, potom ako sme sa včera rozprávali som ho nevidela, neboj braček, určite príde živý a zdravý. Akoby si ho nepoznal,“ povedala Melodie a usmiala sa na brata. Marco sa nahnevane pozrel do okna a nechal ju v miestnosti samu. „Ach, Jeremy. Toto bude dlhá noc,“ povedala Melodie, pozrela sa na rozvidnievajúcu sa oblohu a pobrala sa do svojej spálne. Ešte chvíľu premýšľala o tom, kde mi mohol Jeremy byť, ale ako ho poznala určite trčí v nejakej dedine. Po chvíli zaspala, aby ju o niekoľko minút zobudili slnečné lúče. Vstala, prezliekla sa z bieleho hodvábneho pyžama do krásnych zelenkavých šiat a šla do salónu, aby zjedla pripravené raňajky. Vyberané raňajky. Slúžky si dávali pozor čiu krv sem každý deň nesú, a tak si Melodie opäť pochutila. Prekvapenie pre ňu bolo, že nevidela pri raňajkách svojho brata, Marca. Už od mala boli zvyknutí raňajkovať spolu. „Čo sa asi tak prihodilo, že tu Marco nie je?“ pomyslela si a zavolala jednu zo slúžok. „Kde je pán Marco, neviete?“ spýtala sa a slúžka okamžite spustila „Pani, po včerajšom rozhovore s Vami pán Marco odišiel do izby. Po chvíli, prezlečený odišiel do stajne, od vtedy sme ho ani nevideli. Juan šiel skontrolovať stajňu pani, ale jeho kôň tam nie je,“ povedala slúžka. „Skvelé. Marco musel určite ísť za Jeremim. Super,“ povedala Melodie, postavila sa a odišla do izby. Nemala náladu na spoločnosť tých slúžok, a tak si radšej vzala do ruky knihu a čítala. Dlho jej nevydržalo. Keď sa musela po tretí raz vracať v texte späť, knihu odložila a rozmýšľala prečo Marco odišiel. „Jeremy predsa nie je ešte jeho snúbenec. Nemusí sa za ním hnať a hľadať ho,“ pomyslela si, no nemohla prísť na to, prečo sa za ním Marco hnal. Hodiny ubiehali a ubiehali.
„Dobré ránko,“ pozdravil Derek a jeho rodinka „Dobré ráno,“ pozdravil osadenstvo Jeremy. „Ach, zlatko, Derek nám o tebe rozprával, zatiaľ čo si spal. Naješ sa, poriadne oblečieš a deti ti pôjdu pomôcť,“ povedala Derekova mama vľúdne. „Jasne, mi ti pomôžeme nájsť domov,“ povedal Derekov starší brat. Jeho slová neboli zďaleka vľúdne, skôr nevrlé a povýšenecké. Rovnako ako vyzeral aj on. Jeremymu padol zrak na nôž, ktorý mal skrytý za opaskom. „Ach, nemusíš sa báť zlatko, Sam ti neublíži, však Sam“ povedala jeho mama. „Ach, iste. Ja ľuďom neubližujem,“ povedal a žmurkol na Jeremyho. Jeremymu sa hneď nepozdával. „Nie netreba, ďakujem. Už by som mal ísť, aby som neprišiel neskoro. Napokon bývam ďaleko. V noci sa mi zdalo všetko rovnaké, ale už je to v poriadku, myslím, že domov trafím bez problémov,“ usmial sa Jeremy. „Ale nehovor, budem sa cítiť lepšie ak ťa pôjdem odprevadiť, aby si sa náhodou znova nestratil,“ povedal Sam a jeho zákerný úsmev hovoril sám za seba. „Prečo som sem vôbec dočerta liezol. Prečo nie som ako môj brat Jeffry a nesedím doma na zadku,“ pomyslel si Jeremy „Skutočne, netreba si robiť starosti, nechcem ťa zaťažovať,“ povedal Jeremy „Ale nezaťažuješ, ja to urobím s veľkou radosťou,“ povedal Sam. Jeremy už strácal nervy, nevedel ako si ho má držať čo najďalej od tela „A ty Derek? aj ty pôjdeš s nami?“ spýtal sa Jeremy. „Nie, prepáč, nemôžem. Ale môjho brata sa skutočne nemusíš báť, neuhryzne ťa,“ povedal s úsmevom Derek a dodal, „ no mali by ste sa najesť, ak chcete tak rýchlo odísť.“ Ich matka im naložila kašu a všetci sa do nej pustili. Jeremy sa premáhal, aby jedol s úsmevom. Pravdou však bolo, že mu nechutilo ani jediné sústo, a to bol skutočne hladný. Potreboval krv, ale v blízkosti Sama ju nemal šancu získať. A ako to tak vyzeralo, tak Sam ho nemienil spustiť z dohľadu. „Potrebujem ísť na toaletu, ospravedlňte ma,“ povedal Jeremy a vstal. „Ukážem ti, kde ju máme,“ povedal Sam a počkal na Jeremyho pred dverami. „Už je dobre?“ to bolo to jediné čo sa Jeremyho opýtal. Jeremy ani neodpovedal a čo najrýchlejšie šiel späť k stolu. Nech chcel ako chcel, raňajky sa nenatiahli. Ich rodičia aj s Derekom ponáhľali do práce, takže bolo viac než isté, že Jeremy so Samom zostanú sami v Samovom dome, kde je to pre Jeremyho nevýhodné, pretože nič nepozná. „Mohli by sme už ísť,“ podotkol rýchlo, ešte keď sa rodina chystala do práce. „Ale iste zlatko. Môžete ísť s nami,“ povedala a Jeremy bol nadšený. „Musím sa ešte skočiť pripraviť,“ povedal Sam s úsmevom. „Veď nemusíš ísť so mnou, ja aj tak ponáhľam a radšej cestujem sám,“ povedal Jeremy, ale Sam sa nedal odbiť. „Ale v pohode, veď ja som hneď,“ povedal Sam. „Ale ja musím ísť už teraz, lebo prídem neskoro,“ povedal Jeremy, usmial sa a stisol kľučku. „Ďakujem a dovidenia“ „Hej, hej, hej,“ povedal Sam a už bol pri Jeremym a držal ho pod pazuchu. „Počkaj tu, ja si len zbehnem prezliecť tričko a hneď môžeme vyraziť, keď si tak hrozne nedočkavý a moja rodina ťa tu pekne postráži, predsa len , je to tu veľké, nepoznáš to tu a mohol by si sa stratiť,“ povedal a už ho nebolo. Jeremy sa obzrel okolo seba, ale bolo mu jasné, že ho nenechajú utiecť len tak. Ani sa poriadne neobzrel a Sam bol spať. „Môžeme ísť,“ povedal a vyrazili všetci spolu. Spolu šli až po koniec dediny, kde sa potom rozdelili. „Veľa šťastia, zlatko, a dávaj si pozor,“ povedala ich matka a Derek ešte zakričal „Dúfam, že sem ešte prídeš Jeremy“ Sam a Jeremy pozorovali Samovu vzďaľujúcu sa rodinu. Hneď ako zašli sa Jeremy z plných síl rozbehol do lesa, ale Sam ho takmer okamžite dobehol a chytil za ruku, silným pohybom strhol k sebe, a tak ho zhodil z koňa. Jeremy sa nestihol poriadne nadýchnuť a Sam už bol pri ňom. „Čo blázniš, Sam. Daj mi pokoj!“ povedal Jeremy, ale Sam sa len uškrnul a odvetil „Nehovor mi Sam, tak ma môžu oslovovať len ľudia. Ostatné beštie mi hovoria Samuel,“ povedal a Jeremymu sa na tvári zjavil strach. Sam sa začal rehotať. „Bojíš sa upírček? Áno, mal by si sa... Pretože ja som tvoj koniec. Ale to už iste vieš. Ani ti nemusím vravieť, že z celej dediny si natrafil práve na mňa, jedného z lovcov. Aké to šťastie sa na mňa usmialo,“ povedal Sam a vytiahol spod opaska nôž „Čo to robíš? Zbláznil si sa?!“ kričal Jeremy a začal sebou metať. Sam si na neho sadol „Ale, ale. Toto ti nepomôže. Teraz sa pozrieme akého upíra sme to dostali. Vieš, mám takú úchylku, že vždy pred tým ako zabijem nejakého upíra sa musím dozvedieť akého upíra to zabíjam,“ povedal a nožom prešiel po Jeremyho zápästí „Nehovor, že sa bojíš,“ povedal Sam a začal sa smiať. „Bude to len škrabnutie, zatiaľ,“ podotkol a pritlačil na nôž. „ÁÁÁ,“ zakričal Jeremy a jeho krv sa začala liať po jeho zápästí. Začal sa zmetať, brániť , vedel, že mu ide o život. „Kto by si pomyslel, že budeš jedným z najvyšších upírov. Mám to ale šťastie. Ako tak podľa tvojej sily usudzujem, nebudeš mať viac ako storočie. Aj to ťažko,“ začal sa rehotať Sam a nožom prechádzal po jeho ruke. „Tak ono ťa to bolí, áno?“ povedal a pritlačil. Zrazu sa začala Jeremyho košeľa čoraz zmáčať krvou a Jeremy čoraz viac kričal. „Vraj sa radi hráte s potravou, je tak? Tak ja sa teraz pohrám s tebou... Aby si vedel, aké to je, ty sopliak jeden zasraný,“ povedal a nôž pritlačil na Jeremyho hruď. Jeremyho krik sa ozýval lesom. „No tak, to ťa nemôže bolieť až tak moc, ešte som s tebou ani len nezačal,“ povedal Samuel a Jeremy vedel, že to je jeho koniec. „Pusti ho,“ ozvalo sa z diaľky. Jeremy videl rozmazane, nevšimol si kto ho prišiel vyslobodiť, ale Sam si ho všimol veľmi dobre. „Ale, ale. Ďalšie obluda nám prišla na párty. Žiaľ, nebol si pozvaný, ale neboj sa, len čo skončím s ním, si na rade. Chvíľku to ale potrvá, chcem si to užiť,“ povedal Sam, no to sa mu už zaryla dýka do ruky. „Nepočul si, povedal som, aby si ho pustil,“ „Ty bastard,“ zasičal Sam a rozbehol sa oproti mužovi. Jeremy ležal neschopný sa postaviť a modlil sa, aby ten muž, nech už je to ktokoľvek dal Samovi poriadnu smrtiacu ranu. „Ako to, že niekto ako ty prišiel zachrániť niekoho ako je on? Nie ste vy náhodou od prírody nepriatelia?“ spýtal sa so záujmom Sam. „Aj ty si môj nepriateľ od prírody, tak si dávaj pozor, pretože ja som výborný protivník. Si človek, Mňa tak ľahko nepremôžeš. Ja nie som ako on. Bezmocné mláďa. Som dosť silný na to, aby som ťa zniesol z tohto sveta,“ povedal muž a vytiahol druhú dýku, ktorou sa zahnal na lovca. Sam sa bránil. Nôž bol strieborný. Nepôsobil len na upírov, ale aj na vlkolakov. Vlkolak bol však príliš ohybný a rýchly. Bolo jasné, že sa blíži spln. Sam nebol hlúpy, vedel, že s vlkolakom pred premenou nemá šancu, ale bol si istý, že za to, že mu ten vlk prekazil zábavu zaplatí, a toho aristokratického upíra si nájde. „Fajn, tak si ho maj,“ povedal Sam a utiekol. Muž sa pozrel na upíra a na miesto, kde ešte pred chvíľou stál lovec. Keby chcel, dohnal by ho a zabil, ale vedel, že upír na zemi potrebuje ošetriť. V jeho žilách koluje príliš veľa jedu. Pristúpil k upírovi, aby si ho mohol lepšie prezrieť. Nevedel prečo ho zachránil, predsa len, bol to upír a on vlkolak. Ten lovec mal pravdu, oni boli odjakživa nepriatelia. Ale niečo na tom upírovi ho premohlo, donútilo mu pomôcť. Teraz keď videl jeho zmučenú tvár od bolesti uvedomil si svoju chybu. Sú príliš odlišní, príliš iní. Nemohol ho priviesť k sebe do svorky. Bolo by to príliš nebezpečné. Najlepšie by urobil keby ho tam nechal. Len tak ležať. Aj tak mu už pomohol viac než dosť. Ale nemohol. Nemal ani storočie, ak to z neho nedostane, zomrie. Vzal ho do náruče. Upír ani neotvoril oči, len občas viečka silnejšie stisol. Dýchal prerývane. Mal spotené čelo. Vlkolak vedel, že keby sa ho dotkol, zistil by, že má horúčku, ale nechcel sa ho dotýkať viac než musel. Ani to, že ho zachránil nezmenilo fakt, že ich rasy sú dávnymi nepriateľmi. A dosť ho trápilo vedomie, prečo toho upíra berie domov, k nim, k svorke. To bude ťažko vysvetľovať.
„Prešiel som všetky dediny navôkol, kam sa mohol do pekla prepadnúť?!“ zvolal Marco v predsieni. Melodie bola hneď pri ňom. „No tak braček, uvidíš, že o chvíľu príde. Žiaden strach. Bude tu ako vietor. Ani sa nenazdáme a objaví sa vysmiaty od ucha k uchu,“ povedala Melodie, ale sama začínala mať o neho obavy. Marco odišiel do veže. Melodie dúfala, že si aspoň trochu pospí, keďže bol kvôli Jeremimu celú noc hore.
„Tak čo, našiel Jeremy svoju dedinu?“ spýtal sa Derek. „Hej, našiel, už je doma,“ povedal Sam. „Akosi rýchlo, nie?“ „Nie, neboj, je v poriadku, po ceste sme stretli nejakého muža, poznali sa on ho hľadal, tak mu pomohol. Šli spolu,“ povedal Sam a Derek sa upokojil. „To je super. Dúfam, že sa ešte niekedy zastaví,“ povedal Derek „Áno, aj ja dúfam,“ povedal Sam a šiel pomôcť Derekovi „Ako to, že si tak rýchlo skončil?“ spýtal sa ho Sam. „Ale vieš, prišla Susan a ja som nevedel odolať,“ povedal Derek a Sam len pretočil očami „Si nenapraviteľný,“ poznamenal a obaja sa pustili do práce.
„Selin, nevieš kde je môj syn, nemôžem ho nikde zohnať,“ povedal Arius. „Pane, prišiel neskoro večer a teraz spí, nechcem ho vyrušovať, je to až také dôležité, pane?“ odpovedala Selin. Ale nie, nie. Nechaj ho spať miláčik. A ako sa má náš synček?“ „Jeffry je v poriadku, práve sa učí v izbe. Baví ho to a to ma nesmierne teší,“ povedala Selin. „A ty sa máš ako? Dlho si sa u mňa nezastavila. Alebo tvoje city voči mne ochladli?“ „Nie pane, samozrejme, že nie. Nebolo dosť času. Musela som sa venovať Jeffrymu a Jeremymu. Navyše ako Vaša žena mám aj svoje povinnosti a času predsa nie je nikdy dosť. Okrem toho som rada, že som na Vás narazila, pane. Chcela som sa Vás spýtať na pani Ninu. Jej obrazy tu visia na každom kroku. Už od jej smrti ubehlo dosť rokov, ale vy na ňu nemôžete stále zabudnúť. Občas mám pocit, že je Vášmu srdcu bližšie ako ja a to ma hrozne mrzí, pretože ja Vás milujem z celého svojho srdca,“ „To je len tvoja predstava Selin,“ povedal Arius. „Obávam sa, pane, že sa tentoraz mýlite,“ povedala a odišla. Arius si povzdychol a obzrel sa okolo seba. Áno. Všade viseli Ninine obrazy, on však nemal to srdce, aby ich dal preč. Miloval ju, stále. Aj po toľkých rokoch ju miloval a ona mala stále miesto v jeho srdci. V tom mala Selin pravdu. Ale nemiloval ju viac ako Selin. Nina pre neho zostane navždy už len na obrazoch ako spomienka. Selin sa nemá čoho báť.
Položil Jeremyho do stanu. Ešte stále nenadobudol poriadne vedomie. Jemne ho uložil a vytiahol nôž. Bolo treba čím skôr jed vypustiť. „Susan, prosím, prines mi vrelú vodu do misy a obväzy,“ povedal a Susan ho poslúchla. Nevedela pre koho ani načo. A on to nechcel tak skoro zmeniť. „Počuješ ma? Teraz ti otvorím rany a vypustím z nich jed,“ povedal Sebastian a oprel si jeho hlavu o brucho. „Ako sa voláš?“ spýtal sa ho „Hm... Jer...“ snažil sa povedať Jeremy, ale v okamihu keď mu Sebastian pritlačil nôž na ruku, slová sa stratili a Jeremy vykríkol. Našťastie to Sebastian čakal, a tesne predtým mu zakryl ústa svojou rukou. „Ššt, to bude v poriadku,“ utišoval ho a pomyslel si, že by ho nikdy nenapadlo, že bude utišovať upíra. On, vodca svorky vlkolakov. Jeremy sa pohol a snažil sa dostať z dosahu noža. „Pokoj, ja ti neublížim, rozumieš? Chcem ti pomôcť, musím vypustiť ten jed. Inak zomrieš. Už som ťa dostal až sem, teraz mi tu nemôžeš zomrieť, rozumel si?“ povedal Sebastian a počul ako sa približuje Susan. „Nechaj to pred stanom a odíď,“ povedal a ona tak urobila. „Teraz ťa tu na chvíľku položím, idem pre misu s vodou a obväzmi, opláchnem ti to a zaviažem,“ povedal a položil Jeremyho hlavu na zem. Odbehol pre vodu a vošiel hneď späť. Všade bola cítiť krv. Upírska krv. Akoby to nestačilo, tak tá krv patrila aristokratovi. Vysoko postavenému aristokratovi. Keď prišiel opäť si sadol a oprel si o seba Jeremyho hlavu. Jeremy vydal slabý nezrozumiteľný zvuk od bolesti. A tak ho Sebastian začal utierať a obväzovať rany. „Už bude dobre, jed vytiekol, rany sa ti začínajú hojiť, ale musím ich kvôli vykrvácaniu a tej charakteristickej vôni zaviazať obväzom,“ povedal Sebastian. Vôňa Jeremyho krvi mu spôsobovala, že sa mu začala točiť hlava. Potreboval vypadnúť. „Tak, aký aristokrat sa ocitol v rukách lovca? Hm? Povieš mi svoje meno Jer?“ spýtal sa Sebastian, ale Jeremy už omdlel a nebol schopný slova. Sebastian sa usmial „Tak si odpočiň. Ja za chvíľu prídem“ povedal a vyšiel zo stanu. Pred ním sa zjavila Susan a Timea. V ich tesnom závese prišiel aj Tim, Tod a Jack. Všetci boli členovia svorky. A všetci zjavne zacítili prenikavú vôňu aristokratickej krvi upíra, čo bolo otázkou času. „Je tu cítiť upírsku krv! Ako je to možné Sebastian?“ spýtala sa Timea. „Timea má pravdu, je to tu celé cítiť upírom a nie hocijakým, ale vysoko postaveným aristokratom. Ale čo by tu niekto taký robil? Nevrav, že si nejakého aristokrata zabil a doviedol sem jeho mŕtvolu?!“ spýtal sa Tim „Prosím ťa, čo blázniš,“ odpovedal Jack „Jack má pravdu, čo by sem Sebastian ťahal mŕtvolu nejakého aristokrata,“ povedal Tod, „veď trochu uvažuj Tim. „ v poriadku, máš pravdu, je to hlúposť, ale prečo tu potom cítiť pach upíra?“ spýtal sa Tim. „Tak Sebastian, povedz. Vraj ti Susan niesla vodu a obväzy do stanu, odkiaľ ide pravdepodobne ten pach, tak povedz, čo alebo kto sa nachádza v ton stane a prečo?“ povedala Timea. „Aristokrat, upír. Je zranený, napadol ho lovec, je mladý, nevedel sa brániť, keby som ho tam nechal zomrel by na otravu striebrom. Ošetril som ho, je v stane,“ povedal Sebastian „Zbláznil si sa! ťahať sem upíra, k nám, k svorke! a dopekla prečo si ho tam nenechal zomrieť?! Už si načisto potratil rozum?!“ kričala Timea „Dopekla Sebastian, čo tu s ním chceš robiť?!“ ozval sa Tim a po ňom ďalšie protesty zvyšných vlkov. Hádka zosilnela a všetci sa prekrikovali.
„Prečo ten vlk zachránil toho Jeremyho. Vlci a upíry sú prirodzení nepriatelia. Ako je to možné, čo mi v tejto dlhej nenávistnej línii uniklo?! Nerozumiem. Ani jednému, ani druhému. Vlk zachráni nepriateľa zo spárov smrti a upír si to namieri do dediny, kde žijú lovci. Čo si ten zasran myslel, to bol až taký arogantný a presvedčený, že na žiadneho z lovcov nenarazí? Že si len obzrie dedinu, terén a podá prípadne nejaké správy? Alebo to bol jeden z tých rozmaznaných deciek, čo musia cítiť adrenalín v krvi a riskovať svoj život? Nechápem, ani jedného z nich nechápem. Ktovie kde sú teraz, ktovie či ešte ten upír žije a čo s ním je....“ pomyslel si Sebastian. Jeho prúd myšlienok preťal Derek „Nad čím toľko uvažuješ, braček?“ spýtal sa ho a Sebastian sebou trhol. „Ale, nad ničím,“ povedal. „No, to iste, nie som slepý. Čo, žeby ti uhranula nejaká pekná dáma?“ „Neblázni, Derek. Ale čo ty? A ako sa má tá tvoja Susan? Ešte stále sa spolu stretávate?“ spýtal sa Dereka. „Ale braček, nepreháňaj, sme len priatelia.“ „To iste, nie som slepý,“ povedal Sebastian a Derek sa usmial „To bolo nefér,“ povedal , načo sa obaja rozosmiali.
Selin sa pobrala do svojej izby. Nevedela či urobila správne. Aria milovala, ale neuvedomila si, že by tým mohla ublížiť aj Jeremimu. Predsa len je to jeho matka a obrazy sú jedinou spomienkou na ňu. Čo ak by ich Ario dal dolu a Jeremy by sa na ňu nahneval. Majú medzi sebou síce skvelý vzťah, vždy sa jej so všetkým zdôveril a ona ho vždy vypočula, či poradila. Skoro stále ho kryla, pokiaľ šiel na jednu zo svojich prechádzok. I teraz ho kryla. Aj keď nevedela kde je, vedela, že je v poriadku. On sa o seba vie postarať. Nebála sa, že by na to Arius prišiel. Nikdy nechodil do Jeremyho izby ak mu povedala, že je unavený a spí. Ach, ako bola rada, že si s oboma chlapcami rozumie. A rovnako tak bola rada, že sa Jeffry líši od Jeremyho. Boli podobní, to áno, tomu bola rada. Jeremyho mala rada ako svojho vlastného syna, ale ako matka by sa o Jeffryho bála, pokiaľ by chodil na rovnaké vychádzky ako Jeremy. Síce boli uznávaný, starý, vznešený a mocný rod upírov, ale to neznamenalo, že nemajú nepriateľov. Práve tí najmocnejší a najuznávanejší mali veľa nepriateľov. A to nie len medzi svojimi, plno zradcov, ale aj medzi ľuďmi – lovcov, ktorí by neváhali zabiť upíra, a to ešte aristokrata a vlkolaci, prirodzený nepriatelia od nepamäti. Púšťať sa za hradby, mimo kontroly a ochrany je veľmi nebezpečné. Ale Jeremy si nedá povedať a ona nechce byť tá zlá čo ho kontroluje a obmedzuje.
Melodie sa prechádzala po hradbách. Nechcelo sa jej vyjsť von, predsa len bola vonku zima, no rozhodla sa, že sa pôjde spýtať Selin, Jeremyho komplica, či sa Jeremy už konečne vrátil domov. Aj jej by sa uľavilo keby zistila, že je už späť v bezpečí. Napriek tomu, že sa občas vybrala s Jeremym na prechádzky mimo hradby, boli to prechádzky nie príliš vzdialené, vždy videli na hradby a boli relatívne v bezpečí. Nikdy im to dlho netrvalo, možno sa občas zdržali, ale nikdy nie tak dlho ako Jeremy teraz, a preto začínala mať obavy, nie, tie už mala, ale teraz sa jej obavy o Jeremyho zvyšovali a ona sa potrebovala upokojiť, uistiť skôr, než príde Marco a zničí Jeremyho krytie natrvalo. A to nie len jeho, ale aj dôveru medzi Selin a Ariom.
„Ach, opäť sa prechádzam sám. Brat je ktovie kde a matka ho kryje. Prečo niekedy nevezme aj mňa? Prečo ja musím byť tu, trčať a prechádzať sa len vnútri pri hraniciach. Prečo sa nesmiem prejsť za hradby? Dočerta! Chcem, aby ma zobral so sebou, chcem sa prechádzať po dedinách s ním, vidieť nové veci, dediny a nových upírov, možno ľudí a konečne vidieť niečo nové. Nechcem byť zavretý tu. Budem sa s ním musieť pozhovárať. Presvedčím ho, aby ma vzal so sebou. Chcem cítiť adrenalín...“ pomyslel si Jeffry a popchol svojho koňa. Poobzeral sa okolo a zbadal Melodie. „Ahoj, čo sa k nám privádza?“ spýtal sa jej Jeffry. „Tvoja mama je vo svojej izbe nie?“ „áno, kde inde by mala byť,“ povedal nahnevaný Jeffry. „Čo ti sadlo na nos Jeffry?“ „Nič, to sa ťa netýka, ide o Jeremyho“ „No, neuveríš, ale aj ja som tu kvôli nemu.“ „Čo sa stalo?“ spýtal sa Jeffry. „Chcela som sa spátať tvojej mami, či sa už Jeremy náhodou vrátil domov?“ „Ach tak, to neviem, prechádzam sa už hodnú chvíľu, ale než som šiel na prechádzku, tak ešte neprišiel“ povedal Jeffry nahnevane. Melodie sa usmiala a povedala „Hnevá ťa, že ešte neprišiel, alebo to, že si nemohol ísť s ním?“ spýtala sa ho Melodie. Jeffry sa urazil a ona sa hneď usmiala „Buď rád, že si s ním nešiel. Dlho sa nevracia a ja i môj brat si už robíme starosti. Bojím sa, či sa nedostal do nejakých problémov“ povedala Melodie, „ale nechcem vopred dramatizovať. Tak ja zbehnem za tvojou mamou, pani Selin a opýtam sa jej, dobre? Potom ti prídem povedať. Zostaň tu,“ povedala a otočila sa smerom k vstupnej bráne. „A kam by som šiel?!“ zakričal za ňou Jeffry.
Zobudil ho hluk. Bol blízko a bolo ho príliš počuť. Hádka. Niekto sa hádal. Ale kto a prečo to Jeremy nevedel. Slová sa nedali počuť, príliš sa tam vonku prekrikovali. Spomenul si, že posledné čo videl bol ten psychopatický lovec Samuel a muž, ktorý ho prišiel zachrániť. Obzrel sa okolo seba. Vyzeralo to ako nejaký stan, ktorý bol zavretý, takže Slnko neprenikalo dnu. Aspoň jedna výhoda, keď už je niekde kde to nepozná. Ušetril si aspoň bolesť hlavy. Keď sa zamyslel a zaostril zmysli, už necítil krv. Pozrel sa na seba a zbadal, že jeho rany sú obviazané a ošetrené. Postavil sa, trochu sa mu zatočila hlava. Stratil dosť krvi, potrebuje ju doplniť. Pomaly sa priblížil ku stanu a zastal. Počkal, či nebude niečo počuť, ale slová sa vpíjali jedny do druhých, a tak sa rozhodol. Rozhrnul závesy stanu a vyšiel von. Zastal na mieste. Bolo tam hrozne moc ľudí. No... nevedel, či sú to práve ľudia. V okamihu keď zastal sa na neho obrátili všetky oči. „Dobrý deň,“ povedal. „Vraj dobrý deň,“ povedala posmešne Timea. „Mlč Timea,“ povedal Sebastian a obom spočinuli oči na tom druhom. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa Sebastian stále mu hľadiac do očí. „Dobre, ďakujem,“ povedal a uhol pohľadom. Pozeral sa po ostatných prítomných, ktorí rovnako tak sledovali jeho. „Rany sa ti zacelili?“ Jeremy len prikývol a neprestal sledovať nepriateľské pohľady ostatných. Čosi tu nehralo. Ako mohol obyčajný človek premôcť vycvičeného lovca. To vŕtalo Jeremymu hlavou. „Ďakujem, že ste mi pomohli...“ povedal Jeremy, „ale viete kto to bol?“ spýtal sa Jeremy neutrálne. Musel rátať aj s tým, že by to boli ľudia. „Lovec, samozrejme, že to vieme a vieme aj to čo si zač ty. Upír,“ povedala Timea. Jeremy sa zatváril prekvapene, poobzeral sa po ostatných. „Prečo nám nepoložíš tú základnú otázku?“ spýtal sa Jack „Čo sme zač my?“ napovedal mu Tod. „Ste ľudia?“ spýtal sa Jeremy. „Ha, že ľudia, to ťažko, sme tí, ktorí sú vaši prirodzení nepriatelia, tí čo vás nenávidia od morku kostí,“ povedala pohŕdavo Timea. „Vlkolaci?“ spýtal sa Jeremy vystrašene, pritom mu pohľad padol na Sebastiana. Timea vybuchla do smiechu „Vraj vlkolaci? To si žiadneho vlkolaka nevidel, aristokrat?“ spýtala sa Timea a slovo aristokrat povedala s takou dávkou sarkazmu akej bola schopná. „Zjavne už odpoveď dopredu poznáš, tak prečo sa pýtaš?!“ povedal Jeremy. „Nie si akýsi drzý na to, že si tu len jeden oproti nám všetkým? Nemyslíš?“ povedala Timea. „Už dosť Timea. Ja som ho sem dostal, ja rozhodnem o tom, čo sa s ním stane. Bodka,“ povedal Sebastian a pozrel sa na Jeremyho. „Si ošetrený, si v poriadku. Cesta do tvojho domu je dlhá a únavná. Preto by si sa na ňu mal vydať čo najskôr. Pevne verím, že trafíš a lovcom sa vyhneš,“ povedal Sebastian autoritatívne. „ v poriadku, zbohom,“ povedal Jeremy a vydal sa na cestu. Sebastian sa usmial a povedal. „Počuj Jer, ideš opačným smerom“ „Zbytočne si ho sem ťahal, ani len cestu späť nenájde sám,“ povedala Timea a ostatní sa pridali k jej smiechu. Jeremy sa otočil pozrel na Sebastiana a povedal „Ha- ha- ha, náramne smiešne, bavíš sa dobre?“ Nečakal na odpoveď a šiel preč. Sebastian zostal zamyslený a plný myšlienok. Opäť sa po odchode upíra strhla hádka. Sebastian však všetky slová vpúšťal a vypúšťal jedným uchom dnu a druhým von. Jeremy neďaleko našiel svojho koňa. Verného koňa, ktorý sa potuloval vždy pri ňom. Nasadol na neho a už si to mieril domov.
„Dobrý deň, pani Selin. Prepáčte, že Vás vyrušujem, ale prišla som sa spýtať, či sa už Jeremy vrátil. Mám o neho obavy a môj brat tiež,“ povedala Melodie. „Žiaľ, Melodie, nevrátil sa. Čakám na neho, ale jeho stále niet. Nechcem vyvolávať zbytočnú paniku, strach a nedôveru, tak počkám do večera. Keď sa nevráti ani potom, zvolám stráže a dám ho hľadať,“ povedala Selin. Nechcela dávať do pozoru celé kráľovstvo a nechcela, aby sa to dozvedel jej muž. „V poriadku, ďakujem za odpoveď, ospravedlňte ma,“ povedala Melodie a po Selininom prikývnutí opustila miestnosť. Šla von z hradu za Jeffrym, povedať mu ako sľúbila výsledok jej pátrania. „Jeffry?“ „Tu som,“ povedal a ukázal sa priamo pred ňou. „Bola som za tvojou mamou, Jeremy sa ešte nevrátil, ale ak sa nevráti do večera, pani Selin po ňom vyhlási pátranie,“ povedala Melodie, usmiala sa na Jeffryho a šla späť do ich hradu. Marco už bol hore. Ani nevedela či spal, ale nechcela sa ho na to pýtať. Pozdravila ho a šla si ľahnúť. Ešte stále bola unavená.
Pricválal až k hlavnej bráne pri hradbách, ktorú mu okamžite otvorili. Vošiel dnu a zbadal Jeffryho. „Ale, ale, čo ty tu takto sám,“ spýtal sa ho Jeremy a Jeffry na neho vyletel „Kde si bol? Všetci sa o teba báli. A mňa si tu ako vždy nechal samého,“ povedal Jeffry a Jeremy mu postrapatil vlasy a odvetil „Raz ťa vezmem so sebou, sľubujem, teraz musím rýchlo za Selin, aby vedela, že som tu a nemusela ma viac kryť,“ povedal Jeremy a už zliezal z koňa.
Marco práve pozeral z veže a zbadal Jeremyho ako pricválal späť. Okamžite sa vybral na to miesto. Po ceste stretol Melodie, no tej len oznámil, že Jeremy je späť. Melodie celá šťastná šla za bratom a obaja sa dostali pred bránu hradu práve keď Jeemy zliezal z koňa. „Kde si bol?“ spýtal sa ho Marco. „Kde by som mal byť, bol som sa prejsť, ale teba do toho zatiaľ nič nie je,“ povedal Jeremy, na čo si od Marca vyslúžil poriadnu facku. Chytil sa za červené líce a neveriacky na neho hľadel. „Tak toto sa už viacej nebude opakovať. A tvoje zatiaľ, môžeš okamžite zmeniť. Na,“ povedal Marco načo chytil Jeremimu ruku, potiahol ju a narazil mu prsteň na prstenník. „Dúfam, že rozumieš,“ povedal a bez ďalšieho slova odišiel. Jeremy napol vyjavený, napol nahnevaný nebol schopný slova. Za to Melodie neveriacky bežala za svojim bratom „Prečo si to spravil? Prečo si ho požiadal o ruku už teraz, veď si ešte nemusel, nik ťa netlačil,“ nechápala Melodie. „Je mi fuk, či mi niekto káže v aký termín to mám urobiť. Riadim sa sám sebou a urobil som to vtedy, keď som to uznal za vhodné,“ povedal Marco, „nepotrebujem, aby sa môj snúbenec flákal po nociach v nejakých nebezpečných alebo povestných miestach. Je to môj snúbenec, a tak sa aj bude chovať. Počul som o čom ste sa v noci rozprávali a napriek tomu odišiel, nikomu nič nepovedal a všetci sme sa oňho strachovali. Nepoviem, keby šiel na chvíľu, niekde sem, ale on si odíde ktovie kam a myslí si, že na ktovie ako dlho. Tomu ja spravím rázny koniec,“ povedal a odišiel. To mal byť koniec debaty. Ale Melodie vedela, že to koniec debaty nie je, hlavne nie u Jeremyho.
Sebastian hľadel do lesa, na miesto, kde zmizol upír Jer. Dúfal, že sa ten chlapec dostal domov bezpečne. „Prečo by som sa vlastne mal starať o to, či dorazil bezpečne alebo nie?“ behalo Sebastianovi mysľou. „Môžeme byť radi, že to dopadlo takto a nie horšie,“ povedala Shelly. „Som rada, že je ten chlapec preč. Niežeby som proti nemu niečo mala, ale je to upír a už len jeho prítomnosť tu spôsobovala napätie,“ povedala a usmiala sa na Sebastiana. „Navyše, konečne máme čas sa trošku venovať i blížiacej sa svadbe Jacka a Timei. Ako vodca máš predsa ešte veľa povinností,“ usmiala sa a chytila Sebastiana za ruku. Vyrušila ho zo zamyslenia a potiahla ho k ostatným. „Čas na prípravy!“ zvolala a tým prerušila hluk, ktorý po upírovi zostal.
„Dobrý deň pane, som rád, že som Vás zastihol. Nerád Vás totiž vyrušujem.“ „To je v poriadku, chlapče, len poď ďalej,“ povedal Ario. „Čo máš na srdci Marco?“ „Prišiel som Vám oznámiť, že som Vášho syna požiadal o ruku,“ povedal Marco. „O ruku?“ spýtal sa prekvapený Ario. „Čo ťa k tomu viedlo, synak?“ „Váš syn chodil veľmi často mimo hradby, riskoval svoj život nevedno kde a dnes sa takmer nevrátil domov. Nestrpím, aby si môj snúbenec ohrozoval život a aby sa flákal po miestach, kde môžu prebývať naši nepriatelia. Sám sa nepriznal kde bol, nič k tomu nepovedal, ale garantujem Vám, že ja na to prídem.“ „Ohrozoval život? Nie, nikde nebol, bol vo svojej izbe,“ povedal znepokojený Ario. „Som prekvapený, že o tom neviete, pane. Nechcem narúšať dôveru medzi Vami a Vašou pani, ale mali by ste sa s ňou zjavne pozhovárať a zamyslieť sa nad tým,“ povedal Marco. „Pevne verím, že mám Vaše požehnanie a dôveru, pane.“ „Iste Marco, obom Vám to prajem. Svojho syna prenechávam na teba. Od dnes je iba tvoj. Len ty si s ním môžeš robiť poriadky. So svojou ženou sa pozhováram ja,“ povedal Ario načo sa Marco mierne uklonil a otočil sa smerom k dverám vedúcim z pracovne. „Ešte niečo synak. Svadbu ste naplánovali na Jeremyho sté narodeniny alebo ste o tom ešte neuvažovali?“ „Úprimne, nemal som čas sa s ním poriadne osobne pozhovárať, čo samozrejme mienim zmeniť. Chcem mu však dať určitý čas a priestor, aby nemal pocit, že ho zaháňam do kúta, preto Vám nechcem poskytnúť termín skôr ako sa na ňom s Jeremim dohodneme,“ povedal Marco. „V poriadku synak. Som rád, že si môj syn. Máte moje požehnanie a máš moju plnú dôveru Marco. Ako som povedal, čo sa týka Jeremyho je výhradne v tvojich rukách. Nebudem zasahovať. Ani ja a ani moja manželka, o to sa postarám. Budem rád, keď mi oznámite termín svadby, aby som sa pripravil na odstúpenie. Po toľkých rokoch bude pre mňa konečne oddychujúce prenechanie vlády tebe synak. Som presvedčený, že budeš skvelým vládcom,“ povedal Ario. „Ďakujem, otec,“ povedal Marco a odišiel.
„Nenávidím ho, chce sa mi pomstiť za to, že som odišiel, za to, že nie som taký akým ma chce mať, nenávidím ho,“ povedal Jeremy. „Tak nehovor, je to tvoj snúbenec, tvoj budúci manžel. Nespravil to preto, aby ti ublížil. Naopak Jeremy, spravil to preto, aby ťa chránil, aby sa už nikdy nič podobné nestalo,“ povedala Selin. „Dal mi facku,“ povedal Jeremy na obranu. „Podľa tvojich slov a činov usudzujem, že si si tú facku zaslúžil,“ usmiala sa Selin. „O tom to je Jeremy, o hádkach, o nezhodách, ale za tým všetkým je niečo krásne. Teraz to nevidíš, si nahnevaný na neho, na mňa a na celý svet, ale je to tak. Len čo prejdete touto fázou, uvidíš, že si začnete rozumieť, začnete sa stretávať čoraz častejšie, budete spolu tráviť mnoho času a láska príde sama, vždy to tak je. Len tomu treba dať voľný priebeh, dovoľ mu, aby sa k tebe priblížil a nevrav také slová, ktorými by si mohol vám obom ublížiť. Žiadna nenávisť Jeremy. Úprimne, som rada, že to takto dopadlo. Nebola som nadšená z tvojich prechádzok, ale bála som sa ti to povedať, aby som nepokazila ten pekný vzťah, ktorý je medzi nami. Vždy, keď si odišiel, zmietal mnou strach a panika. Možno nie si môj pokrvný syn, Jeremy, ale si môj syn a to sa nikdy nezmení. A teraz musím ísť za tvojim otcom. Treba mu oznámiť túto veľkú novinu, i keď si myslím, že Marco sa o to už postaral,“ povedala Selin a postavila sa. „Ja sa na teba nehnevám, hnevám sa iba na neho,“ povedal Jeremy a uhol pohľadom. „To prejde,“ povedala Selin. „Nemyslím si, bol som v tom, že mám voľnosť, že môžem robiť čo chcem, užiť si život pokiaľ je len môj a nie jeho a on mi to vzal, to jediné čo bolo moje,“ povedal Jeremy a hľadel do prázdna. „Neber to tak tragicky. Viem, že sa hneváš, že nevieš pochopiť, prečo to spravil teraz a nepočkal pokým nemusel. Ale sám uvidíš, že za pár rokov sa nad týmto už len pousmeješ,“ povedala Selin a odišla. „To určite,“ povedal sarkasticky Jeremy a premýšľal, že by mu bolo lepšie pokojne aj vo svorke vlkov. V tom sa ozvalo slabé klopanie a do miestnosti vstúpil Jeffry. „Ahoj, bráško,“ povedal jeho mladší brat. „Mrzí ma čo sa stalo. Asi už nikam nebudeš môcť ísť. Marco je dosť tvrdý čo sa týka jeho pravidiel. Pochybujem, že ťa niekde pustí. Budeš ako ja. Zavretý medzi štyrmi stenami. Pre teba to bude horšie, lebo si už behal sem a tam, ale chápem ťa. Len ma mrzí, že už spolu nikam nepôjdeme. Nie je tu nik, kto by ma vzal mimo hradby a ja som tak strašne chcel ísť s tebou do sveta,“ povedal Jeffry sklamane a zvesil hlavu. „Pokoj bráško,“ povedal Jeremy a vstal z postele. Pristúpil k Jeffrymu a postrapatil mu vlasy. „Neboj sa, raz sa odtiaľto spolu niekam vyberieme. Mňa a ani teba tu nikto večne držať nebude. Ani sa nenazdáme a začneme spolu chodiť po cestách, po dedinách a zažijeme toľko dobrodružstva, čo nik iný,“ povedal Jeremy a Jeffryho nálada ihneď stúpla „Skutočne? Sľubuješ?“ „Sľubujem,“ povedal a sadol si opäť na posteľ. „Pozri Jeffry, nemohol by si povedať kuchárke, aby mi priniesla niečo pod zub, som hrozne slabý a vyhladovaný. Potrebujem krv, no nemal som príležitosť si po ňu ísť a navyše nechcem, aby si mysleli, že som na pokraji kolapsu,“ povedal Jeremy. „Jasne bráško, ale pod podmienkou, že mi povieš, čo sa ti stalo,“ povedal Jeffry a Jeremy prikývol.
Melodie sedela v izbe, v ruke držala knihu. Ani sa nesnažila hľadať v texte pasáž, kde skončila. Bolo to zbytočné. Jej myšlienky príliš vírili a ona uvažovala ako to dopadne. Obávala sa, že nič dobré z toho nevznikne. Nie, ak tomu nedopomôže. Marco sa pred chvíľou vrátil. Predpokladala, že bol u Aria. To je celý on, samozrejme ho už oboznámil so zásnubami. Teraz bolo len otázkou času, kedy sa na svadbe s Jeremim dohodnú. Taktiež mala strach čo všetko Marco vypustil z úst. Bála sa, že by svojimi slovami mohol ublížil Selin, a tak naštrbiť dôveru, ktorá je medzi ňou a Ariom. Nechcela, aby sa Selin dostala do ťažkostí, vedela, že má Jeremyho rada rovnako ako on ju a obávala sa, že by si to Jeremy bral za vinu. Nechcela mu pridávať starosti. Ani jemu, ani Selin a ani nikomu inému. Už tak bola situácia v klane dosť napružená a Marco bol nevyspytateľný. Nevedela, kedy sa za Jeremim vyberie a dohodne na svadbe. Dúfala však, že má aspoň trochu rozumu a nechá Jeremyho vychladnúť. Postavila sa z postele a zatiahla závesy. Keď však zaťahovala závesy, napadlo jej, že by Jeremyho mohla kryť ona. Sú predsa priatelia a väčšinou na prechádzky mimo hradby chodievali spolu, a tak by tomu mohlo byť i teraz. Jeremy by bol ako tak spokojný, aspoň do svadby a ona by sa možno mimo hradby s niekým zoznámila a Jeffryho by mohli z času na čas vziať zo sebou, aby sa konečne naplnili jeho túžby po dobrodružstve.
„Ahoj, nechcela som ťa vyrušovať. Nevedela som, že si tu,“ povedala Susan a otočila sa na odchod. „Nie, počkaj! To nevadí, ja som... ja som tu aj tak nemal nič na práci,“ povedal Derek a dobehol ju. „Nechcem, aby si si myslela, že s ňou niečo mám,“ povedal Derek. „S kým?“ spýtala sa Susan. „S tou dievčinou... Shelly, Shelby, alebo tak nejako,“ povedal Derek. Susan sa zasmiala a pohladila ho po tvári. „Ale ty hlupáčik. Je to Shelly a je to moja kamarátka. Dobrá kamarátka. Navyše nevidím dôvod, prečo by som si mala niečo také myslieť. Veď aj tak sme len priatelia. Je mi jedno s kým si, s kým chodíš a koho si vodíš domov. Je mi jedno koho ľúbiš Derek. Ja som len kamarátka, pretože kamarátky sa domov nevodia, však?“ povedala Susan a otočila sa. Derek ju chytil za ruku a otočil k sebe. „Nie Susan, ja som ťa nevzal domov, lebo ešte ani nevedia, že niekoho mám. Idem na nich pomaly. Vieš, oni si myslia, že preberiem remeslo a do smrti budem robiť to čo oni. Dosť priliehajú na starom a ty si iná, si odvážna a máš rada nové veci, si nová, neznáma a oni sa radi držia niečoho známeho, starého. Chce to čas, ale sľubujem ti, že im o tebe poviem. Už som povedal bratovi Samovi o našom stretnutí, stále mu o tebe hovorím a on už niečo začína tušiť. Uvidíš, už len chvíľu a bude to,“ povedal Derek a pobozkal ju.
„Pane,“ oslovila Selin svojho manžela. „Čakala som, že Vás tu zastihnem,“ povedala a Ario sa k nej otočil. Výraz v jeho tvári však nebol zhovievavý a srdečný ako obvykle. „Stalo sa niečo pane?“ spýtala sa Selin. Ario jej hľadel do očí a povedal: „Žiadala si odo mňa zvesiť obrazy. Žiadala si, aby som vymazal jedinú spomienku na ženu, ktorá mi porodila prvorodeného syna, aby som vyhodil spomienku na ženu, ktorá nežije, ktorá ťa nikdy nemôže ohroziť. Povedz, čo ti vadí na obraze ženy, ktorá nežije?“ „Pane, ak je to taký problém, nechajte ju tu, nevedela som, že sa takto nahneváte, že Vás to takto vezme. Nechcela som nijako hanobiť spomienku na Vašu manželku, ani Vás alebo niekoho z Vašich blízkych uraziť. Nepochopili ste ma správne...“ „Ešte som neskončil, tak mi neskáč do reči. Si moja manželka, žena vodcu klanu. Máš byť pokorná a počúvať moje rozkazy, vyhovieť mojim prianiam. Bol som k tebe príliš zhovievavý, a ty si začala robiť veci poza môj chrbát. Klamala si mi do očí a tvárila si sa ako pokorná manželka. V čom ešte si mi klamala, mne, vodcovi, ktorému sa nik neodvážil povedať lož. Viedol som vojnu, krutú vojnu plnú bolesti, vojnu, kvôli ktorej som prišiel o rodinu, vojnu, kde som stratil viac, než som mal. Všetci sa ma obávali, všetci sa ma stránili a jedna žena bola ochotná potom všetkom ohroziť to jediné čo mi po vojne zostalo. Preto si mi chcela ohroziť syna, lebo bol jediný kto mi zostal po žene, ktorej spomienku chceš dostať z tohto domu? Odpovedz!“ „Nie pane, ja neviem o čom hovoríte,“ povedala preľaknutá Selin. „Nevieš? Tak ty nevieš? Dokonca i teraz mi klameš. Viem čo si robila, viem, že si mi klamala o tom, kde je môj syn. Opýtam sa ťa len raz, tak si dobre rozmysli čo mi odpovieš. Kde bol dnes môj syn?“ Selin napadlo, že Ario musel zistiť o Jeremyho vychádzke. Bála sa však, že by mu povedala viac akoby mala. Po chvíle uvažovania, kedy ticho, ktoré medzi Ariom a Selin vládlo sa čoraz viac prehlbovalo a menilo na ťaživé sa po tichu ozvala „Mimo hradieb.“ „Čože? Nepočul som, zopakuj to nahlas,“ povedal, a tak Selin povedala hlasnejšie: „Jeremy bol dnes mimo hradieb“
Jeffry sa vyrútil do kuchyne. Otvoril chladničku a vzal odtiaľ krv, hneď sa na päte otočil a namieril si to do Jeremyho izby. V tom ho však zastavil známy hlas. „Jeremy nie je schopný si pre ňu zájsť sám?“ spýtal sa Marco. „Nie, on len... Je unavený, a tak som sa ponúkol, že mu pre ňu zbehnem,“ povedal Jeffry a otočil sa Marcovi chrbtom. „V poriadku, aj tak sa s ním chcem pozhovárať. Nemali sme vhodnú príležitosť, aby sme sa porozprávali a vyjasnili si isté veci. Môžem za ním zbehnúť hneď, i keď som pôvodne chcel počkať aspoň do zajtra, ale keď som už som tu, tak prečo nie. Daj mi tú krv, odnesiem mu ju sám,“ povedal Marco a natiahol ruku. Jeffrymu sa moc nechcelo, ale napokon položil krv do natiahnutej ruky, ktorá ju uchopila. Marco sa predral popri Jeffrym, ktorý mu uvoľnil cestu. Otočil sa na Jeffryho a chvíľu vyčkal. Jeffry pochopil. Marco nechcel, aby sa ponevieral blízko nich, a tak sa otočil a odišiel z miestnosti. Marco chytil kľučku a započúval sa. Za dverami nebolo počuť nič. Otvoril ich a zbadal Jeremyho ako leží na posteli naklonený k oknu, cez ktoré pozoroval oblohu. „Môžeš mi ju podať. Ďakujem, len čo sa napijem, tak ti to poviem,“ povedal Jeremy a natiahol ruku. Zrak ani na okamih nezdvihol k Marcovi. „Skutočne?“ spýtal sa Marco a Jeremy sa striasol. Obrátil sa k nemu, sadol si na posteľ a hľadel mu rovno do očí. Bez slova si hľadeli do očí hodnú chvíľu. ani jeden nemienil uhnúť pohľadom. Napokon to Jeremy vzdal . Nezniesol Marcove prepaľujúce oči. „Doniesol som ti tú krv, ktorú ako vidím potrebuješ viac, než som si myslel,“ povedal a podal mu ju. Jeremy si dal veľký pozor, aby sa pri tom kontakte ich ruky nedotkli. Marco si to všimol, ale okrem prižmúrených oči to nijak nekomentoval. „Povedz, čo ťa tak hrozne zmorilo?“ spýtal sa ho Marco. Jeremy však mlčal. Marco prižmúril oči ešte viac a prepaľoval ho pohľadom ďalej. „Odpovedz.“ „Prečo? pretože musím?“ spýtal sa ho Jeremy. Jeho oči hľadeli do Marcových. „Nesprávaj sa ako ublížené dieťa. To ty si sa previnil. Jediný nahnevaný som tu ja. Ty na hnev nemáš dôvod,“ povedal Marco. „Tak potom prečo, prečo teraz, prečo si nepočkal?“ spýtal sa Jeremy. „Tak to ťa hnevá? To, že ti už nedovolím riskovať život alebo to, že si môj oficiálny snúbenec? Na tom tebe ani nikomu inému nemám čo vysvetľovať. Ja dôvod k tomuto činu nepotrebujem. Je to moje rozhodnutie kedy ťa požiadam o ruku, moje rozhodnutie kedy s tebou budem zdieľať svoj život. Uvážil som, že ťa požiadam o ruku práve teraz a nehľadaj za tým dôvod. Tým som túto debatu ukončil. Neprišiel som za tebou, aby som obhajoval svoj čin, ja nemám čo obhajovať, nekonal som proti nikomu a ničomu,“ povedal Marco. „Iste, ty si dokonalý, ty konáš vždy správne,“ povedal Jeremy. „Si nahnevaný? V poriadku, to sa dá pochopiť. Je totiž jasné, že tvoje vychádzky týmto skončili,“ povedal Marco. „Skutočne? Ale nehovor, a to si naozaj myslíš, že si budem pýtať povolenie?“ povedal Jeremy. „Prišiel som preto, aby som sa s tebou dohodol. Ale ako tak vidím, ty sa na ničom so mnou dohadovať nechceš. V poriadku. Nemusíme sa dohadovať. Čo sa týka tvojich vychádzok, tak odpoveď znie nie, dovolenie si pýtať nemusíš, pretože odpoveď bude vždy nie, takže vychádzky skončili, bodka. Som tu, aby sme mohli dohodnúť termín svadby, ale ako tak vidím, dohodnem ho zjavne sám, pretože ty nemáš záujem, ale to teraz neponáhľa. Počkám, kým z teba vyprchá podráždenosť. Ale teraz k podstatnej otázke. Kde si bol a čo ťa tak hrozne zmorilo?“ spýtal sa Marco.
Melodie sa nevedela dočkať, kedy povie Jeremymu o svojich plánoch. Vedela, že bude nadšený a všetko bude ako predtým, keď chodili všade viac-menej spolu, keď zažívali dobrodružstvá bok po boku. Opäť si prinavrátia krásne spomienky, detstvo a Jeremy prestane myslieť na všetko navôkol, prestane sa strachovať a hnevať na všetkých vôkol seba. Konečne bude šťastný a spokojný. Rovnako tak sa tešila ako o svojom návrhu povie i Jeffrymu, pretože vedela ako strašne túži vyjsť z hradieb a zažiť nejaké dobrodružstvo, vidieť svet, nielen múry, ktoré ho obklopovali. Bola si istá, že Jeffry od radosti vyletí z kože. Samozrejme, problém bol ešte Marco.
Jeffry sedel na posteli a hľadel do stropu. Pomaly sa zmieroval s tým, že jeho väzenie v hrade nikdy neskončí. Síce mu jeho brat, Jeremy sľúbil opak, ale vedel, že teraz, keď je pod Marcovým dozorom sa pravdepodobne bude musieť vzdať vychádzok i on. A kto iný by s ním šiel alebo mu dal dovolenie? Jeho matka Selin? To určite nie. Bol zvedavý ako dopadne Jeremyho rozhovor s Marcom, i keď si jeho výsledok mohol dopredu domyslieť. Určite sa pohádajú a Jeffry pochyboval, že by Marco vytiahol z Jeremyho informácie o tom kde bol, i keď aj on sám šalel zvedavosťou. Dúfal, že čoskoro Marco vyjde z Jeremyho izby, aby tam mohol naklusať Jeffry a vypočuť si to. Pomaly sa zdvihol z postele a rozhodol sa, že to pôjde skontrolovať.
Samuel si práve brúsil nôž a pripravoval sa na lov. Bolo zvláštne byť jediný lovec v rodine. Derek bol príliš krehký, aby sa stal lovcom, jeho matka bola príliš milá a maminkovská ku každému. Nemala by na to, aby niekoho zabila. Derek bol po nej a jeho otec bol síce silák, ale dobrák a na niečo také ako upírov a vlkolakov neveril. Obaja boli oddaní svojmu remeslu a Sam si bol istý, že ho budú vykonávať natrvalo. Nikto v rodine nevedel kto je a čo robí, a tak to bolo najlepšie. Rodičia boli spokojní s tým ako to bolo. Verili, že ich prácu preberie Derek a možno i on sám a Derek si zariaďoval vlastný život. Sam na niečo také nemyslel a nemal čas. Aj tak by si kvôli svojej práci musel nájsť niekoho zo svojej brandže, aby na seba mali čas. To bola nevýhoda tohto povolania, ale Samovi to neprekážalo, po ničom takom netúžil a práca, ktorú robil ho plne zamestnala i napĺňala. To čo robil ho nesmierne bavilo a on si lov každým dúškom a plne užíval.
Napriek všetkému okolo nemohol dostať z hlavy toho upíra. Stále sa pýtal sám seba či sa dostal bezpečne domov a či nenatrafil opäť na toho lovca, ktorý si na neho určite brúsi zuby. Zvyšok svorky sa zabával a tancovali. Timea tancovala so svojim nastávajúcim, Jackom a Tim a Tod im do toho tlieskali a pískali spolu s ostatnými chlapmi v svorke. Dievčatá sa postarali o nápoje a neustále nosili ďalšie a ďalšie pivá. Zábava gradovala a gradovala. Oblohu osvetľoval mesiac a hviezdy.
„Mimo hradieb?“ spýtal sa Ario „Kde presne!“ Ariov hlas sa zvyšoval. Na jeho tvári sa prehlboval čoraz väčší hnev a Selin začínala mať väčšie obavy. „Neviem pane, to skutočne neviem. Jeremy mi to nepovedal,“ povedala Selin. Len čo to dopovedala Ario začal kričať. „Ty si dovolila môjmu synovi opustiť hradby bez toho, aby si vedela kam ide?! Neprišla si mi oznámiť, že je mimo bezpečia hradieb a nechala si ho túlať sa po neznámych a nebezpečných miestach?! Je to syn vodcu, môj syn! To si si neuvedomovala!“ „Hrozne ma to mrzí pane, ale Jeremy mi veril a ja som nechcela stratiť jeho dôveru. „Stalo sa to prvýkrát?“ spýtal sa Ario. Keď Selin neodpovedala, tak sa spýtal znova. „Pýtal som sa, či sa to stalo prvýkrát,“ povedal. Vtedy nastalo ticho. „Koľkokrát?!“ Selin dlho nevidela Aria takého nahnevaného. V podstate ho nikdy nevidela takého nahnevaného. Ario nebol typ človeka, ktorý by sa hneval, zúril, či bol krutý. Naopak. Ario bol citlivý a milý človek, ktorý bol ochotný dať svojej rodine i modré z neba. „Niekoľkokrát. Neviem presne koľko,“ povedala a Ario na okamih zatvoril oči. Potreboval sa upokojiť. Párkrát sa zhlboka nadýchol. Ticho bolo ťaživé a Selin to s každou ďalšou sekundou ubíjalo. „Odkedy takto opúšťa hradby?“ výsluch pokračoval, i keď Selin dúfala v presný opak. Márne. Rozhovor nemal konca a vyzeralo to, že z toho Selin len tak zľahka nevyjde. „Ak by sa rozhodol Jeffry, že by opustil bezpečie hradieb a vydal sa do neznáma. Opustil by hrad a odišiel preč, do dedín, do možného nebezpečenstva a prišiel by ti to oznámiť a ty by si to vedela rovnako ako si vedela o Jeremyho vychádzkach, povedz, pustila by si ho, ohrozila by si ho?“ spýtal sa Ario. Selin uhla pohľadom. Odpoveď bola jasná. Nedovolila by to. Ale ako to povedať. Nevyznelo by to najlepšie. „Odpovedz mi Selin a neklam,“ povedal Ario.
„Zostaneme dnes v práci až do večera alebo sa vyparíme skôr?“ spýtala sa Susan Dereka. „Ak chceš, nemusíme tu zostať už ani minútu,“ povedal s úsmevom a zobral ju za ruku. „Kam máme namierené?“ spýtala sa Susan. „Niekam kde budeme mať čas jeden na druhého,“ uškrnul sa a ťahal ju ďalej. Rýchlo prechádzali cez rolu až na vrch kopca, kde už boli mimo dohľadu pracujúcich. „Môže byť? Máme tu pekný výhľad a sme tu sami,“ povedal Derek. „Iste,“ prikývla Susan a pobozkala ho. Derek sa začervenal a odvrátil tvár. „Ty sa červenáš,“ povedala s úsmevom. „Nie,“ odmietol hrdo. „Ale áno, červenáš. Nebola to otázka, ale konštatovanie. To nevadí, značí to, že si pre mňa ten správny,“ povedala Susan a chytila ho za ruku. Derek si ľahol a potiahol Susan, aby nasledovala jeho príklad. Obaja ležali na tráve na chrbtoch a pozorovali oblohu. „Vidíš ten oblak? Pripomína mi teba,“ povedala Susan so smiechom. „Mňa? Myslíš ten veľký oblak, ktorý vyzerá ako boxerista?“ povedal so smiechom. „Nie, myslím ten čo vyzerá ako myš.“ „Vyzerám snáď ako hlodavec?“ spýtal sa jej na oko ublížene. „Nie, vyzeráš zraniteľne,“ povedala vážne. „Zraniteľne?“ spýtal sa, „to ja mám povedať o tebe, nie ty o mne. Ja som muž, ja ťa mám chrániť, nie naopak,“ povedal urazene Derek. „Pozri, môžeme sa dohodnúť tak, že ak sa niečo stane, ochránime sa navzájom, platí?“ povedala Susan. „A čo ja? Ktorý oblak ti pripomína mňa?“ spýtala sa Susan. „Ten nad našimi hlavami,“ povedal Derek a ukázal nad nich. „Myslíš toho medveďa? No to nie je lichotivé, ale nevadí,“ povedala so smiechom. „Nie, to nie je medveď, vôbec sa to na medveďa nepodobá. Skôr to vyzerá ako vlk,“ povedal Derek.
Sam sa vybral na tréning. Spolu s ostatnými lovcami sa mali stretnúť hlboko v lese, aby nik z dediny nemal poňatia a netušil kto skutočne sú a čo vlastne robia. Stále sa museli udržiavať v kondičke, pretože beštie sú stále rovnako mocné a tréning nepotrebujú. V tom bola ich nevýhoda, nevýhoda ľudí – lovcov, pretože oni sa neustále museli trénovať a zdokonaľovať, hlavne nepoľaviť. Jeden druhému boli pomocníkom a v tréningu nepriateľom. Každý chcel byť najlepší a najsilnejší. Objavili nejakú svorku upírov na západe. Neboli to nič moc upíri, skôr sa správali ako ľudia, ale svoj pôvod nezakryjú, nie pred nimi – pred lovcami. Dohodli sa, že si pred útokom na tie beštie poriadne zacvičia a pripravia zbrane. Zbrane si pripravil už dopredu, nikdy si nič nenechával na poslednú chvíľu. Bol odhodlaný všetkých ich vyhladiť. Do poslednej beštie. Tréning bol náročný, a získal jeden dlhý škrabanec na predlaktí, ale dopadol veľmi dobre. Unavení a vysilení sa rozdelili s tým, že zajtra poobede, keď bude najostrejšie slnko zaútočia. Spotený sa vrátil domov. Dereka nebolo nikde, a tak si ešte párkrát prekontroloval zbrane, určite ho bude počuť prichádzať.
„Nie si môj manžel a nie si ani vodca klanu. Nemusím ti odpovedať,“ povedal Jeremy. „V poriadku, Jeremy. Bojuj, ale bude to pre teba len horšie. Skutočne si myslíš, že ja na to neprídem? Myslíš si, že ma nemusíš počúvať? Som o veľa starší než si ty, Jeremy. Bojoval som vo vojne a mal za sebou skúsené vojsko, ktorému som velil už nespočet rokov kým ty si ešte nebol ani na svete. Žijem niekoľko tisíc rokov a ty nemáš ani storočie. Myslíš si, že si neporadím s mláďaťom ako si ty a navyše keď budeš môj manžel? Som vodca klanu Weedy už dlhé roky, čakal som na teba ešte predtým, než si bol vôbec na pláne. Keď konečne prišiel tento okamih, myslíš si, že si nebudem vedieť dať rady? Mýliš sa Jeremy.“ „Vydávať rozkazy, to ti zostalo. Možno si bol veliteľ, ale ja nepatrím do tvojej skupiny, mne rozkazovať nebudeš,“ povedal Jeremy a prešiel popri Marcovi ku dverám. Marco ho zachytil za ruku a otočil ho k sebe. „Nemáš šancu Jeremy, vzdaj to,“ povedal a pritlačil ho ku stene. Jeremy sa ani nestihol spamätať a Marco mu pritisol ruky ku stene. „Čo blázniš?!“ povedal Jeremy a Marco sa k nemu naklonil. „Tak sa ukáž, vysloboď sa z môjho zovretia,“ povedal Marco a uprel na neho svoj pohľad. Jeho tvár bola nečitateľná. „To nie je fér,“ povedal Jeremy. „V láske a vo vojne je dovolené všetko. Ja nebojujem fér, to si zapamätaj Jeremy,“ povedal Marco a pozrel sa na Jeremyho. Stále sa snažil vyslobodiť z jeho zovretia. „Tak to vzdaj,“ povedal Marco, no Jeremy sa stále snažil. Marcova ruka prešla od vonkajšej strany stehna k Jeremyho boku, kde sa na moment zastavila. Končekmi prstov nadvihol jeho tričko a položil ruku na jeho nahý bok. „Nenávidím ťa,“ povedal Jeremy a Marco sa zahľadel do jeho zelených oči. „To viacej nehovor,“ povedal a ruku pustil z jeho boku, aby sa ňou mohol dotknúť Jeremyho brady. Ukazovákom prešiel jemne po jeho perách. V tom Jeremy prestal bojovať a nehýbal sa. Pochopil, že Marco ho skôr nepustí. „V poriadku,“ povedal Marco a pustil Jeremyho. Otočil sa ku dverám a stisol kľučku. Vtom sa obrátil k Jeremymu a pozrel sa mu rovno do očí. „Niekedy je lepšie sa vzdať, pokiaľ ide o vopred prehratý boj, ber to ako lekciu a radu. Melodie by to možno nazvala výstrahou. Oddýchni si Jeremy, náš rozhovor bude pokračovať neskôr,“ povedal Marco a odišiel. Jeremy si sadol na posteľ. Hnev v ňom kypel. „Nenávidím ho. Arogantný idiot,“ pomyslel si Jeremy a napil sa krvi. Čudoval sa, že vôbec zostal stáť na nohách.
Bubny bubnovali čoraz hlasnejšie a čoraz rýchlejšie. Timea tancovala bosá. Jej nohy sa zabárali do piesku. Jack si tiež vyzul topánky. Mnohí zo svorky nechápali prečo skončili spolu práve oni dvaja. Timea bola pekná žena, to áno, ale bola veľmi temperamentná, výbušná, veľmi ľahko sa nahnevala a držala sa svojej pravdy, svojho názoru, bola dominantná a nerada robila kompromisy, lepšie povedané, nerobila kompromisy. Ak nastala nejaká situácia, v ktorej sa líšili názory alebo záujmy často a s obľubou sa hádala, za to Jack bol pohoďák a možno i flegmatik. Nič ho nevyviedlo z miery, do ničoho sa nepúšťal, ak sa malo schyľovať k hádke zaujal neutrálny postoj. Nikoho neodsudzoval a nemal predsudky. Boli protikladmi, ale ako sa vraví, protiklady sa priťahujú. Sebastian tomu veril. Už dlho pozoroval ako sa k sebe približujú ako majú k sebe blízko. U vlkolakov to netrvá dlho. Zahľadenie, dvorenie, láska a celoživotné spojenie. Väčšinou to býva v rámci jednej svorky, inokedy sa tak svorky zlučujú a zväčšujú. Sebastianova svorka bola veľká. Bolo ich 26 čo je na svorku vlkov veľký počet. Väčšinou žijú po ôsmich, dvanástich či šestnástich. Máloktorá svorka je taká veľká čo značí jej silu.
Jeffry sa túlal chodbami hradu. Jeho izba bola vzdialená od Jeremyho, a tak sa rozhodol, že si to vezme cez sieň obrazov. Hľadel na všetkých predkov a premýšľal či tam bude niekedy vyvesený i on, napriek tomu, že nie je prvorodení a či tam vôbec bude vyvesená i jeho matka, keďže nie je Ariovou prvou ženou, ale až druhou. Pomaly sa dostal do kuchyne, vedel, že ak vyjde Jeremy alebo Marco prejdú okolo neho a on ich uvidí. Sadol si na stoličku a rozmýšľal o obrazoch.
„Ahoj Jeremy. Viem, že sa hneváš. Ani ja nechápem prečo to spravil a prečo nepočkal. Mrzí ma to, ale týmto to nekončí. Viem, že pre teba to bude ťažké, byť tu, cítiť sa ako zavretý medzi štyrmi stenami. Ale neber to tak. Nebude ťa kontrolovať tak ostro ako to dnes vyzeralo, navyše som tvoja najlepšia kamarátka a to má svoje výhody,“ usmiala sa Melodia a Jeremy na ňu pozrel „Aké výhody?“ opýtal sa a šklbalo mu kútikmi. „Áno, uhádol si správne. Od dnes ťa budem kryť ja,“ povedala a Jeremy sa k nej rozbehol. „Si úžasná, ani som si nemyslel, že sa postavíš proti bratovi,“ povedal Jeremy a ona na to „Vidíš, tvoja sloboda sa nekončí, aspoň do svadby,“ povedala a Jeremymu sa hneď zjavil úsmev na tvári. „Sme komplici,“ povedala veselo a hodila po ňom previnilý úsmev. „Ako ma vlastne chceš kryť?“ spýtal sa Jeremy. „To nechaj na mňa,“ povedala a žmurkla. „Ani mňa nebaví, že tu musím byť zavretá, pôjdem s tebou a Marca už nejakými hlúposťami spracujem, navyše môžeme zobrať aj tvojho brata,“ povedala a Jeremyho svet opäť nabral normálnu rovnováhu.
„Je to pravda. Nepustila by som ho,“ povedala a po tvári jej začali stekať slzy. „Povedz, prečo by si ho nepustila?“ spýtal sa Ario. „Bála by som sa o neho,“ povedala Selin. „Prečo by si sa o neho bála, čoho by si sa bála?“ „Bála by som sa, že by opustil bezpečie hradieb, že by sa dostal do nebezpečenstva, že by ohrozil svoj život a dostal by sa do nebezpečných rúk, k nejakým našim nepriateľom,“ povedala Selin a ďalej vzlykala. „Takže o neho by si sa bála, bála by si sa, že by sa dostal do nebezpečenstva a niekto by mu ublížil, ale o Jeremyho si sa nebála, jeho si pokojne nechala behať mimo hradieb, nechala si ho v nebezpečenstve a nechráneného. Napriek tomu, že neustále hovoríš, že Jeremyho miluješ rovnako ako Jeffryho, že ich berieš rovnako a nerobíš rozdiely, že obaja sú tvoji synovia. Jedna z ďalších tvojich lží, pretože SVOJHO syna by si nikdy nevystavila nebezpečenstvu a nikdy mu nedovolila, aby sa vzdialil z bezpečia hradieb, ale Jeremyho, ktorý NIE JE tvoj syn, toho si pokojne nebezpečenstvu vystavila,“ povedal Ario. „Ale pane, ja by som ho nikdy... Ja ho mám veľmi rada..... Je to môj syn....Ja som nechcela, aby.... Ja len...“ „Nechcem počúvať ďalšie klamstvá. Už ti viacej neverím a neželám si, aby si sa mi v blízkej budúcnosti ukazovala na oči. Sklamala si ma. Tak hrozne si ma sklamala. Myslel som si, že si úprimná, priateľská žena, ktorá má veľké materinské srdce i pre môjho syna, ale ty si len podlá luhárka, ktorá chráni len to, čo je jej. Povedz, chcela si ho zabiť a dosadiť svojho syna na trón, pretože neviem čo iné si o tom mám myslieť,“ povedal Ario. „Nie, to nikdy, zomrela by som ak by sa mu niečo stalo... pane..... prosím, verte mi.... mám ho rada, hrozne....“ „Neobviňujem ťa z vlastizrady Selin, neverím, že by tvoje srdce bolo až také podlé, ale sama si odpovedala, že svojho syna by si nebezpečenstvu nevystavila a to jasne značí, že medzi nimi robíš rozdiely a dokazuje to i to, že nie si taká, za akú som ťa pokladal. Nie si žena, ktorú som si zobral“ Selin sa rozvzlykala ešte viac. Chcela niečo povedať, nejako sa obhájiť, ale Ario jej nedal možnosť. Otočil sa a vykročil preč z miestnosti. Selin osamela a utápala sa v žiali. Ario mal pravdu , nikdy som Jeremymu nemala dovoliť opustiť hradby. Nikdy. To by skutočná matka nikdy neurobila. Ario šiel do pracovne. Zavrel sa tam a hľadel na obraz svojej milovanej. „ Nedával som na nášho syna pozor. Keby som ho zveril Marcovi skôr, nikdy by sa nič také nestalo, ale nič také už sa nestane. Je pod Marcovým dozorom, je jeho a ja viem, že s ním bude v bezpečí,“ povedal Ario a zatvoril oči. Vydýchol si.
Susan zmizol úsmev z tváre a na moment sa ani nepohla. Po chvíli ticha sa otočila na Dereka, sadla si a spýtala sa ho: „Prečo vlka?“ „Povedal som, že ten oblak vyzerá ako vlk, ale ty mi pripomínaš skôr psa. Verný a ochranársky pudlík,“ povedal so smiechom a Susan sa hneď vrátila dobrá nálada. „Pudlík? Skôr doga.“ Obaja sa zabávali v prítomnosti toho druhého až pokým sa nezačalo zvečerievať. Rozlúčili sa s tým, že zajtra sa uvidia pri práci znova. Keď prišiel domov uvidel Sama. Práve si niečo odkladal do tašky, pravdepodobne čisté veci alebo náradie. „Dnes si prišiel neskoro braček, ako to?“ spýtal sa Sam. „Ale vieš, mali sme so Susan konečne viacej času pre seba, tak sme...“ „Tak ste sa od seba proste nevedeli odtrhnúť, je tak? Nemusíš mi to vysvetľovať, iba som zvedavý, tak mi povedz niečo nové medzi vami?“ „No vieš, dnes sme pozorovali oblaky a zabávali sa...“ „To mi musela byť zábava. Pozorovať oblaky, to si viem živo predstaviť. Proste trhák, to ste nemali nič lepšie na robote? Konečne ste spolu a vy sledujete oblaky. Sa nehnevaj, ale nemyslím si, že sa takto niekam pohnete. Síce nemám žiadne vlastné skúsenosti, ale na to nemusíš byť odborník, aby si to vedel, no nie?“ „Prestaň Sam. Skôr by si mohol byť rád i za mňa. Ja som si to užil a viem, že i Susan. A mimochodom stále rozprávame o mne. Povedz, prečo si taký spotený, čo si robil?“ spýtal sa Derek. „Prosím ťa. Pomáhal som jednej našej susede, trochu som sa zapotil, ale inak všetko v poriadku. Dosť som sa unavil, takže ťa teraz opustím a pôjdem si ľahnúť. Ty tu musíš teraz snívať o svojej láske sám,“ povedal Sam a so smiechom sa vybral do izby.
Na večernej oslave bola i Susan. Premýšľala nad mnohými vecami, hlavne nad tým či ju čaká to isté ako Timeu. Spomínala na dnešné popoludnie, na to ako sedeli a pozorovali oblaky. So svojim prirovnaním ju najprv strašne vydesil, ale keď zistila, že sa usmieval mrzelo ju, že na to neprišiel, pretože by sa toľko nemusela trápiť. „Derek je človek, čo sa stane ak príde na to kto je ona, zavrhne ju ako obludu alebo ju zavrhne zo strachu, z nechute... „ Bála sa. To bola jedna z vecí, ktorá ju neustále trápila tá druhá bola o niečo pozitívnejšia, ale nereálnejšia. „Ak by ma predsa len nezavrhol a nejako by prehryzol to čo som čo by bolo potom.“ Prijala by svorka fakt, že miluje človeka, prijal by ten fakt Sebastian ako jej vodca. Nevedela. Chcela by vedieť aký má na to názor, ale nevedela to ani len odhadnúť. Pohľad jej zamieril k nemu. Sebastian stál ďalej od ostatných, ďalej od hluku. Zdalo sa jej, že i jeho niečo trápi.
„Idem po neho,“ povedal Jeremy nadšene. Melodie prikývla a sadla si na posteľ. Jeremy sa rozbehol dole schodmi. V kuchyni našiel sedieť Jeffryho. Bol opretý o chladnú stenu a nad niečím dumal. „Bráško?“ oslovil ho Jeremy. Jeffry sebou trhol a smutne sa na brata usmial „Tak čo, bol k tebe prísny?“ spýtal sa a Jeremy len pokrútil hlavou. „Nejde o Marca, je jedno čo povedal alebo urobil. Počúvaj, prišla Melodie a povedala, že mi pomôže,“ povedal Jeremy a Jeffryho výraz na tvári sa zmenil „Pomôže? Ako a s čím?“ spýtal sa. „Bude ma kryť,“ povedal Jeremy a žmurkol. „Kryť? V čom?“ spýtal sa Jeffry a usmial sa. „Predsa v mojich výletoch. A čo som ti pred chvíľou povedal v izbe? Zažijeme spolu dobrodružstvo,“ povedal s úsmevom Jeremy a Jeffrymu sa na tvári zjavilo nadšenie „Nie“ povedal. „Áno, pôjdeš s nami,“ povedal Jeremy. „S nami? S tebou a s kým ešte?“ spýtal sa. „No predsa s Melodie,“ povedal Jeremy a bráško sa mu vrhol okolo krku. „Som nadšený, nerátal som s tým, že niekedy odtiaľto vypadnem, to je úžasné, kedy pôjdeme? Kam pôjdeme?“ začal valiť otázky a Jeremy sa len usmieval. „Pokoj Jeffry, nemôžeme ísť hneď teraz, kroť svoje nadšenie. Melodie ešte niečo vybaví s Marcom, a potom môžeme ísť. Len teraz som sa vrátil, nezabúdaj. Keby som okamžite odišiel vzbudilo by to podozrenie... Navyše už aj tak ma bude Marco sledovať pozornejšie, nemôžem si dovoliť pútať pozornosť,“ usmial sa a Jeffry horlivo prikyvoval. „A kedy asi pôjdeme?“ spýtal sa a Jeremy mu s úsmevom odpovedal „Dúfam, že čoskoro. Možno zajtra, uvidíme ako to pôjde,“ povedal a Jeffryho v tom čosi napadlo. „Povedz a čo vlastne chcel Marco?“ „Ale, len mi prišiel ukázať svoju moc. To je všetko,“ povedal Jeremy. „A čo svadba? Už ste sa o nej rozprávali, vieš kedy bude?“ spýtal sa ho Jeffry. „Nie, na to neprišla reč a myslím, že tak skoro sa o tom ani nebudeme zhovárať,“ povedal. „Nebuď si taký istý, Jeremy, nezabúdaj, myslel si si, že k zásnubám máš ešte ďaleko a pozri ako to dopadlo,“ povedal jeho brat. „Viem, tým mi poriadne vyrazil dych, ale som presvedčení, že Marco v tomto nebude ponáhľať. Nechce sa hnať. Predpokladám, že sa o tom nebudeme zhovárať skôr ako v deň mojich stých narodenín,“ povedal Jeremy. „Ako myslíš. Kvôli tebe v to dúfam, mimochodom, predtým, než prišiel Marco mal si v úmysle ma oboznámiť s tvojou vychádzkou, tak čo? Kde si bol? Čo si robil? Čo sa stalo? Prečo si meškal?“
Práca bola rovnako únavná ako iné dni. Dereka to bavilo iba preto, že videl Susan, ale nevedel si predstaviť, že by to robil po zvyšok života. Susan sa na neho párkrát otočila a usmiala. On jej úsmev s láskou opätoval. Nevedel sa dočkať, kedy skončia a vyberie sa s ňou opäť niekam kde by na seba mali čas. Už nemohli odísť skôr, nie potom ako skoro odišli včera. Museli čakať a čakať kým neskončí práca. Slnko sa zdvíhalo čoraz vyššie a vyššie, slnečné lúče ho spaľovali. Po tvári a po chrbte mu tiekli kvapôčky potu. Všetci pracovali tvrdo bez prestávky. Na tejto strane pracovali len mladí. Jeho rodičia preto Susan nepoznali. Chcel ju priviesť domov, len ich chcel nejako vopred pripraviť. Veril, že ju príjmu s otvorenou náručou, len sa obával, že budú vyvodzovať rôzne závery akože nechce už ďalej pracovať a pokračovať v ich rodinnom remesle, keďže Susan tu ani nebýva či by s ňou nechcel odísť a podobne. I keď sa nad tým zamyslel, musel uznať, že sa mu táto myšlienka pozdáva. Rád by videl jej domov a jej rodinu.
Sam sa nevedel dočkať. Hneď skoro ráno vstal, nemohol spať, napriek tomu, že predtým zdolal toľko beštií neustále bol vzrušený. Keď všetci odišli do práce vybral si zbrane a poobzeral si ich. Keď si k nim privoňal ešte cítil krv svojich obetí. Áno, pamätal si ako mu jedna z nich utiekla, ani nie tak po vlastných, ale utiekla, a to vďaka tomu vlkovi. Zúril a veril, že ich oboch ešte stretne a zabodne pomaličky, aby si to užil a spočítal im to ako mu ušli a aj to ako si ten upír nakráčal k nemu domov a predstieral, že je jedným z nich, človek. I to, ako mu ten vlkolak vrazil nôž do ruky. On im to všetkým spočíta a dnes si tú zlosť vybije práve na tých ohavách. Zbrane opäť zbalil do ruksaku a vybral sa do lesa, kde sa všetci stretnú a dohodnú stratégiu, i keď obvykle žiadnu nemali a nemyslel, že dnešok bude iný.
Ario bol nešťastný. Zavrel sa v komnate a nemohol spustiť oči z obrazu svojej prvej ženy, pretože bol sklamaný z tej druhej a sklamaný zo seba. Bola nádherná. Položil jej obraz na stôl a postavil sa. Obrátil sa k oknu a pristúpil k nemu. Pozeral sa na mihotajúce siluety pod oknom na nádvorí a uvažoval čo by bolo inak keby sa nič z minulosti nestalo, keby bola Nina po jeho boku. Nepoznal by Selin, nemali by Jeffryho. Oboch ich miloval aj Selin, aj Jeffryho, ale i on robil rozdiely medzi Jeffrym a Jeremym. Vedel to a priznal si to už veľmi dávno. Nechcel tie rozdiely robiť a snažil sa maximálne, aby to nik nespoznal, a podľa toho ako sa snažil mu to zjavne vychádzalo, ale jeho srdce ten rozdiel robilo. Z okna sa pozrel na susediaci hrad. Marco. Vedeľ, že by lepšieho muža pre svojho syna nenašiel. Keby nebolo Marca, bol by dávno mŕtvy. Skôr než by sa narodil Jeremy, skôr než stratil Ninu, než spoznal Selin. Marco bol pre neho ako syn, priateľ a verný veliteľ v jednom. Vedel, že Marco je tou najlepšou a dokonalou voľbou pre jeho syna. Vedel, že v lepších rukách by už Jeremy skončiť nemohol.
Hluk a zrnká piesku, ktoré sa valili navôkol mu pripomenuli dobu, v ktorej boli ešte len na počiatku nenávisti, dobu, v ktorej síce pre upírov predstavovali podradenú rasu, ale nie výslovne nepriateľov. Dobu, v ktorej bol mier, v ktorej neexistoval lovec a lovná korisť, žiadny lovci, žiaden strach. Všetci žili spolu v miery. Doba tak dávna, tak ďaleká, že už mu to pripadalo iba ako sen, ktorý je nemožné dosiahnuť, sen, ktorý si vysníval, pretože po tej dobe nebolo ani chýru ani slychu. Nezostal ani jediný náznak, že by tá doba bola vôbec skutočná, že skutočne mier medzi nimi existoval. Keby v tej dobe stretol polomŕtveho, slabého a mladého upíra nekládol by si otázky typu – nechám ho tu- nie, nemal by pochybnosti, pretože on nebol nikdy krutý, to oni.
Marco šiel za svojim vojskom. Mal rád dni, keď tam zašiel a skontroloval stav v okolí, presne ako dnes. Niekedy nemal čas zájsť za nimi osobne, tak dostával hlásenia a správy písomne, ale dnes ten čas mal. Zišiel dolu po schodoch za vojakmi. Mali ho radi. Bol veľmi dobrý veliteľ a velil im už niekoľko tisícročí. Informovali ho o stave zabitých a napadnutých či prepadnutých upírov, o počte a pohybe lovcov, o vyhladených svorkách vlkov a o možných napadnutiach, hrozbách a slabinách. On rozdával príkazy, určoval stratégie a vojsko ich všetky do bodky vyplnilo. Nie ako Jeremy, ktorý ho nechcel počúvať.
„Počkaj,“ usmieval sa Jeremy, „odpoviem ti na všetko, žiaden strach,“ povedal a rozmýšľal čím začať. „Keď som opustil hradby mal som v úmysle prísť do dediny vlkolakov,“ pozrel na vydesenú tvár svojho brata. „To nemyslíš vážne,“ povedal Jeffry a na jeho tvári sa zračilo presne to, čo Jeremy čakal. „Si blázon,“ skonštatoval vydesený Jeffry. „Pokoj, nešiel som do tej dediny,“ povedal Jeremy a Jeffry si s úľavou vydýchol. „Bolo príliš neskoro, neodvážil som sa ísť v noci blízko nich. V ľudskej dedine som sa zastavil a narazil som na jedného príjemného chlapca, ktorý mi ponúkol pomoc. Priviedol ma k sebe domov a ponúkol mi nocľah. Prijal som, a prespal tam,“ povedal Jeremy. „A to si sa nebál, že narazíš na nejakého lovca?“ spýtal sa Jeffry. „Ale áno, bál, avšak neskoro. Ráno pri stole som sa s jedným zoznámil. Zhodou okolností to bol brat chlapca, čo mi pomohol,“ povedal Jeremy a Jeffryho zdesenie sa opäť vrátilo. „Ako si mohol ísť do takej dediny? Neuvažoval si?“ „Pokoj, Jeffry. A to chceš ísť skutočne so mnou? Ešte som poriadne ani nezačal hovoriť a už ma obviňuješ z bláznovstva. Nehovorím, že to bolo múdre. No čakal som, že práve ty to pochopíš. Žiaden adrenalín, nič nové, všetko po starom. Väzenie v podobe štyroch hradných múrov. Všetci ťa sledujú, kontrolujú. Ale tu som mal pocit slobody, voľnosť, samostatnosť. Nik sa nestaral čo robím, kde som a kam idem. Potreboval som to, vypnúť, oddýchnuť si od tejto pretvárky, konečne pocítiť adrenalín, strach z nepoznaného, objavovať nové, stretnúť iných ľudí čo ma nepoznajú, nekontrolujú ma, lebo nevedia kto som, nesprávajú sa ku mne ako k následníkovi trónu, ale iba ako k obyčajnému chlapcovi,“ povedal Jeremy. „Prepáč, keď to vravíš takto, dáva to zmysel, ja len... keby som vedel kde si bol, asi by som zomrel od strachu o teba a nemyslím si, že len ja. Keby to vedel Marco alebo otec, zabili by ťa,“ skonštatoval Jeffry. „Ako to dopadlo?“ spýtal sa nedočkavo. „Žijem no nie? Nemohlo to dopadnúť zle,“ povedal usmiaty Jeremy, „ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Bál som sa, veľmi. Ten lovec ma takmer zabil. Nebyť muža, ktorý ma zachránil, bol by som mŕtvy,“ povedal Jeremy. „Ach, kto to bol? Kto ťa zachránil?“ spýtal sa Jeffry. „Napínavé, však? Neuhádol by si. Bol to vlkolak,“ povedal. „Čo?!“ „Áno, zachránil ma vlkolak. Upíra. Vieš ako som bol prekvapený, vydesený a zdesený? Vlkolak, niečo také.... Nemyslím si, že sú podradní. Nie, myslím, že sú normálny, ako my. Kto z nás by zachránil Vlka? Nik, Jeffry. Ani len ja nie. Ale on ma zachránil. Nemusel, práve naopak, mohol ma tam zabiť alebo sa na to len prizerať a nešpiniť si ruky, ale zachránil ma. Keď som sa prebral bol som u nich. Zaviedol ma k svojej svorke a ošetril ma. Striebro z mojich rán nechal vytiecť a prečistil mi krv,“ povedal. „A čo potom?“ spýtal sa Jeffry dychtivo. „Nechal ma odísť,“ povedal Jeremy. „A to len tak? Bez ničoho? Proste ťa vyliečiť vlkolak a nechal ťa len tak odísť?“ spýtal sa nedôverčivo Jeffry. „Áno,“ prikývol Jeremy, „aj ja som prekvapený,“ povedal. Jeffry zostal zamyslený. Nepohol sa a dumal nad myšlienkami. „Tak čo? Vypočul si si čo sa mi stalo tam vonku za hradbami, tam, kde nás nik nemôže ochrániť, pretože sme mimo bezpečia, nik nám nepríde na pomoc v úzkych. Nebude tam otec ani jeho armáda, aby nás v pravú chvíľu zachránili a odviedli domov. Stále sa chceš so mnou vydať mimo hradieb? Opustiť bezpečie a riskovať možno i vlastný život?“ spýtal sa Jeremy. Jeffry na neho chvíľu hľadel a potom pevne a rozhodne prikývol „Chcem,“ povedal. „V poriadku, vezmeme ťa so sebou,“ povedal Jeremy a odišiel do izby. Po pár krokoch sa zastavil a otočil. „Poriadne sa vyspi a oddýchni si. Prídem ti povedať kedy odídeme hneď ako budem vedieť,“ usmial sa a vyšiel po schodoch. Jeffry sa usmial a nevedel si predstaviť, že možno už o pár hodín vyjde z hradieb. Nadšený sa vybral so svojej izby počúvnuť bratovu radu. Uložil sa do postele s úmyslom sa poriadne do ružova vyspať, no vzrušenie z blížiaceho sa dobrodružstva mu túto možnosť uprelo. Jeffry nemohol ani len zavrieť oči a zostať pokojne ležať. Po pár minútach to vzdal a vyšiel z izby. Ani nevedel kam. Proste sa len vliekol po hrade bez cieľa. „Mami?“ zvolal, keď zbadal Selin, svoju matku.
„Susan, minule si sa ma pýtala či ťa privediem domov, dnes sa to chcem opýtať teba. Ty si tu nevyrastala, ani tu nežiješ, povedz kde bývaš. Chcel by som to tam vidieť a vedieť odkiaľ si a kde bývaš. Chcel by som ťa lepšie spoznať, teba i tvoju rodinu. Ani neviem či máš súrodencov, neviem o teba vôbec nič,“ povedal Derek. „Hlúposť. To najdôležitejšie o mne vieš. Vieš aká som a poznáš mňa, na zvyšku nezáleží. Nemáš má rád preto odkiaľ pochádzam alebo preto kde žijem, ale preto aká som,“ povedala Susan. „Samozrejme, že áno, ale chcem vedieť kde žiješ a spoznať tvoju rodinu, rovnako ako ty chceš spoznať tú moju. Nie je to presne to čo si chcela?“ spýtal sa Derek. Susan sa usmiala a chytila ho za ruku. „Poď, niečo ti ukážem,“ povedala a hnala sa k lesu. „Vieš, že les je nebezpečný?“ „Bojíš sa?“ spýtala sa podpichovačne. „Nie, samozrejme, že nie,“ povedal Derek, a tak s ňou držal krok.
Keď dorazil do lesa ostatní tam ešte neboli. Vždy chodil prvý. Sadol si na kameň a vytiahol si chlieb, ktorý si z domu vzal. Pomaly sa to okolo neho zapĺňalo lovcami a on sa konečne spolu s nimi vybral na tie mŕtve beštie. O tom, že boli mŕtve nebolo pochýb od okamihu, keď ich Samova partia našla. Vrazili do domu, vykopli dvere a rozbili okná. Slnečné svetá začali prúdiť do vnútra. Sam sa vybral k jednému mladšiemu upírovi, pretože mu pripomínal jeho minulú obeť, ktorá mu ušla. Nie výzorom, to ani náhodou, tým sa veľmi líšili ale vekom a pohľadom, ktorý na neho vrhol. Sam vedel, že toho zabije on a pekne pomaly. Vychutná si každý rez do jeho kože, každú vyliatu kvapku jeho krvi, každý jeho bolestivý krik plný strachu. Ostatní sa vybrali k druhým upírom. Sekali a rezali. Všetkých napĺňal krik strachu a bolesti. Boli i takí, ktorí prosili o milosť, ale nikoho neušetrili. Každý jeden si zaslúžil zomrieť, pretože každý jeden niekedy zabil človeka alebo pil jeho krv, bez nej nemohli existovať, a tak teraz si role vymenili. Kto iný by ich pomstiť, kto iný by mal upírov potrestať, ak nie ľudia.
Vzdialená silueta sa zastavila a pomaly otočila. Po nádhernej žene však nebolo ani stopy. Opuchnutá tvár, krvavé pery a červené oči sa o to dôkladne postarali. „Mami?“ zopakoval Jeffry a šiel siluete naproti. „Čo sa deje?“ spýtal sa váhavo. Selin nechcela, aby ju videl jej syn v takomto stave. Rýchlo si uhladila vlasy a otrela krvavé slzy z tváre. „Nič, čo by sa malo diať synček,“ povedala a snažila sa vyčariť na svojej tvári úsmev. Bez výsledku. Grimasa pripomínajúca úsmev ju žiaľ okamžite prezradila. „Neklam mami. Povedz, čo sa deje?“ spýtal sa jej syn. „Nič, len som sa s tvojim otcom trošku chytila,“ povedala a zdvihla kútiky. Oči sa jej však opäť zaplavili slzami. „Prečo?“ spýtal sa, no Selin neodpovedala. „Ale mami, veď vieš, že otec sa dlho nehnevá,“ povedal Jeffry a pohladil ju po vlasoch. „Áno, dúfam, že máš pravdu,“ povedala a opäť si utrela slzy. „Tak choď za bratom, ja sa tu ešte poprechádzam, potom si pôjdem ľahnúť a neskôr sa s tvojim otcom pozhováram,“ povedala a usmiala sa. „Iste, choď si oddýchnuť,“ prikývol Jeffry a počkal, kým mu matka nezmizne z dohľadu. „Nikdy sa nehádajú. Čo sa asi tak mohlo stať, že sa chytili?“ spýtal sa sám seba. Nič ho však nenapadalo. Pozrel sa nad svoju hlavu a hľadel na najkrajšiu ženu akú kedy videl. Jeremyho matku, pani Ninu. Nikdy nemal tú príležitosť ju vidieť naživo, no i obraz stačil na to, aby dokázal, že Ario si nikdy nemohol vybrať lepšie. Pani Nina bola stvorená pre to, aby bola jeho ženou, vládkyňou rodu. Ako dlho vládla? Prečo vládla? Aby ani neuzrela svojho syna? Nikdy ho nenapadlo, prečo Ario na ňu tak rýchlo zabudol. Dvadsať- Tridsať rokov. V porovnaní s večnosťou to bolo nič. Veľmi krátka doba na to, aby počas nej zabudol na svoju životnú lásku. „Čo v tom bolo? Bolo v tom i niečo iné? Niečo viac?“ Nevedel. pravdepodobne ani nikdy vedieť nebude. Zvesil hlavu a smutne sa usmial. „Bola ona príčinou matkinho nešťastia? Žiarlila snáď matka na jej krásu? Na jej večnú krásu vyhliadajúc z obrazu?“ Nevedel, a to ho mrzelo. Rozhodol sa, že sa tým nebude teraz zapodievať. Chcel ísť za ňou, dozvedieť sa viac, pomôcť jej, no vedel i to, že ona mu viac nepovie. V tom bola jeho matka dobrá. V skrývaní tajomstiev, v krytí iných. Otočil sa. Bál sa prechádzať ďalej. Možno by narazil na Aria alebo na niekoho iného, radšej sa do toho nechcel starať. Pobral sa späť do svojej izby a ľahol si na posteľ. Nezaspal, to nie, ale aspoň ležal v pokoji. Síce mu v myšlienkach vírilo mnoho obrazov, otázok a variant, avšak ani jedno z nich nebolo zodpovedané. Napokon ho horlivé premýšľanie a vzrušenie z blížiacej sa vychádzky vyčerpalo a on sa pobral do sveta snov.
Jeremy sa zatiaľ vrátil k Melodie. „Povedz, čo tu ešte robíš, Melodie? Myslel som si, že si šla spracovávať svojho brata,“ povedal vysmiaty Jeremy. „Iste, neboj a nebuď nedočkavý, nezabudla som. Už aj na to idem,“ povedala a usmiala sa. Vstala a zamieril si to k dverám. Tam ju zachytil Jeremy. „Prepáč, prepáč, ak som k tebe bol nepríjemný. Nemyslím dnes. Myslel som si, že si Marcova pravá ruka, že budeš mojim nepriateľom. Mýlil som sa, teraz to viem a hrozne ma to mrzí,“ povedal Jeremy a Melodie sa na neho vrúcne usmiala. „To nič, nerob si starosti, viem.“ Žmurkla na neho a vybrala sa do susedného hradu. Po ceste nikoho nestretla aj keď dúfala, že stretne Selin. Chcela ju vidieť, pozhovárať sa s ňou, no nechcela za ňou ísť a vyrušovať ju, preto radšej šla rovno bez zastávok za svojim bratom.
Áno, keby ho stretol predtým, pomohol by mu bez otáľanie, oni nie. Nikdy by sa neznížili k tomu, aby pomohli niekomu ako oni, ani po vojne, ani pred ňou, až na pár výnimiek. Koľko, dve? Tá hlúpa vojna všetko začala, keby niet jej, jeho otec by ešte žil, keby niet jej, nebolo by toľko zloby, zabíjania a potešenia. Videl v tom lovcovi toľko potešenia, radosti a chorobnej zvrátenosti z toho, že ubližuje bezmocnému upírovi až sa čudoval prečo si ľudia myslia, že sú lepší než oni. Prečo bola vojna, pre lásku? Môže to odsudzovať, keď i jeho vlastný otec pochybil? A môže to nazvať jeho chybou?