Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. a 2. časť - Neistota

3. 10. 2013

Boli sme zvláštni. Líšili sme sa od ostatných. Možno až príliš...

 

-          Ak si vyberieš jeho.... Tak ti to nikdy neodpustím –

-          Smrť môže byť pre nás jediná voľba pokoja –

-          Nebudem ti v ničom brániť, ak sú oni voľbou tvojho raja, tak na nás zabudni –

-          Nerozmýšľal si o tom, prečo si to práve ty? –

-          Zničil si ma viacej, ako ktokoľvek iný kedy mohol –

-          Pre teba bude smrť vykúpenie –

 

Boli sme mocný klan. Všetci sa nás obávali, nik nám nedokázal odvrávať, či odporovať, Nik s nami nedokázal nesúhlasiť. Možno z rešpektu, možno z obáv. Náš klan, naša rodina bola okrem moci dosť veľká a stará. Mohol by som povedať, že najstaršia, no to, sme však s istotou nevedeli.  Aristokratický upíry, ktorým stačil len pohľad a všetci nás rešpektovali. Áno, nás. Patril som medzi nich, k elite. Ľahko spoznateľné. Postavenie upírov sa delilo podľa ich farby krvi. Niektorých krv bola príliš tmavá, rovnako ako moja, to boli tí najmocnejší, najuznávanejší, najstarší, až krv bledla a bledla. Tí s najbledšou krvou boli div nie hanbou nášho rodu. Môj otec bol jeden zo zakladateľov rodu. S mojou matkou Ninou sa snažili o dieťa dlhé storočia, ba až tisícročia. Až som na svet neprišiel ja výmenou za matkin život. Otca to zlomilo, miloval ju, ale napokon sa ako správny vodca rodu postavil na nohy a vzchopil. Ja som zatiaľ vyrastal v prepychu a láske medzi seberovnými, učili ma, aby som k sebe nepúšťal niekoho, kto mi nie je rovný, kto nie je hodný mojej prítomnosti, a tak mal zo mňa vyrásť pravý aristokrat. Najlepšie by bolo, keby sme boli jediný mocný rod, ale neboli sme. Tých čo náš neboli hodní sme neboli hodní mi. Vlkolaci. Ohavné stvorenia, ktoré sa nevedeli ovládať. Bez rozmýšľania vraždili a zabíjali. Seberovní? Výsmech, nič iné sa na to nedalo povedať. Ako si mohli tie zvery, pretože inak sa nadá povedať nerozmýšľajúcim predátorom, myslieť, že sú lepší než my. Nesiahali nám ani po päty. Pre nás boli odpad, o ktorý sa nedalo ani zavadiť. Takto sme vyrastali.

 

„Jeremy, prečo si ju zabil? Neučili ťa, že sa máš s jedlom najprv pohrať?“ spýtala sa povýšeneckým úsmevom Melodie. Nádherná vysoká dievčina s po pás dlhými zlatými vlasmi. Dokonalá tvár, ktorú zdobili modré jazerá a ešte dokonalejšie pery. Upír. Dokonalosť sama o sebe. Cválala na koni v jeho závese. „Nehovor srdiečko, budem robiť to, čo uznám za vhodné. A toto dievča nebolo také krásne, aby som si s ňou vopred špinil ruky,“ odvetil Jeremy a popchol koňa vpred. „Kde máš brata,  Melodie? Alebo sa mu nepáčia naše, ako to len nazval, detinské hry a spôsoby?“ spýtal sa Jeremy „Chi-Chi-Chi,“ zasmiala sa Melodie, „zjavne ho poznáš rovnako dobre ako ja. Nečudo, keď sme spolu toľko vyrastali. Máš pravdu, nikdy sa mu nepáčilo naše detinské správanie. Byť tebou, niečo by s tým urobila, nezabúdaj, je to môj brat, ale s istotou to bude tvoj snúbenec,“ povedala Melodie s úsmevom „Hm,“ odfrkol Jeremy. „Aspoň to má jedno pozitívum, a to, že si budeme ako rodina o niečo bližšie, no nie?“ povedala Melodie. „Rodinou už sme, si predsa moja sesternica a on môj bratranec. Nemyslím, že sa tým niečo zmení,“ povedal Jeremy a odcválal. „Ale, ale, zdá sa mi, alebo sa s ním nechceš zviazať?“ Melodie ho dohnala. „Sloboda sa mi páči. Nik ma neriadi, nik mi nekáže, robím si čo chcem, s kým chcem a ako chcem. Názory tvojho brata samy  o sebe vravia, že sa mu moje správanie a konanie nepáči. Je jasné, že pri prvej možnej príležitosti sa posnaží ho zmeniť. A ja nemám rád, keď ma niekto chce meniť, keď chce niekto zmeniť niečo čo mám rád a načo som zvyknutý a rovnako tak nechcem, aby ma riadil a kontroloval,“ odsekol Jeremy. „Ale to prichádza vždy. Každý raz musí odhodiť svoje detstvo a prijať to, že dospel. Nemôžeš byť večné dieťa Jeremy. Nik ti to nedovolí. Je otázkou času, kedy sa do toho bude môj brat starať a ukončí tie tvoje hry a nezmyselné prechádzky mimo sídla. To, že sa nám to toleruje teraz, neznamená, že sa to bude tolerovať aj v budúcnosti. Viem, čo ti hovorím. Poznám svojho brata lepšie. Určite nedovolí, aby sa jeho snúbenec túlal mimo hradby, kedy sa mu zachce a hlavne v noci. Nedovolí ti tie tvoje výstrelky. Nie je tvoj otec, ktorý v tebe vidí pani Ninu, a nie je schopný ti zakázať tvoje vychádzky. Ale byť tebou, pomaly od nich upúšťam, pretože je lepšie prestať postupne, než naraz,“ usmiala sa, obrátila koňa a odcválala preč.  „Super...“ obrátil sa kolo seba a v hradnej veži rodiny Weedy zbadal Melodiinho brata ako ho pozoruje. Uhrančivé čierne oči sa vpíjali do Jeremyho zelených, až pokým Jeremy neuhol a neodcválal mimo jeho dohľadu. Pôvodne si to chcel namieriť domov, pretože ich hrady nie sú veľmi vzdialené, keďže obe rodiny, rodina Weedy a rodina Xeloss patrili k zakladateľom, mali svoje vlastné hrady blízko seba. Jeremy si chcel odpočinúť a možno si aj trochu pospať, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel a zamieril k východu, von z hradieb. Pokiaľ s ním Melodie nechce ísť, nemusí. Pôjde aj sám. A navyše si už jej lojalitou nebol až tak istý. Napokon je to Marcova sestra  a je dosť možné, že mu o jeho výletoch vraví viac ako by mala. Vyrazil do vedľajšej dediny, do tej ďalšej a ďalšej. Upírske dediny. Vždy to isté. Za nimi sa nachádzali tie ľudské, ale ani to preňho dnes nebolo výzvou. Chcel ísť ešte ďalej. Cítiť adrenalín v krvi, vidieť konečne niekoho kto je vlkolak. Ale v ľudskej dedine sa zastavil. Cesta mu trvala príliš dlho a on nebol hlupák, aby sa sám a ešte k tomu v hlbokej noci vydal do dediny plnej vlkov. Zliezol z koňa a poobzeral sa okolo seba. Tma, niektoré domy boli osvetlené, no ulice boli takmer prázdne, aj keď sa našlo zopár ľudí, ktorí sa túlali sami po nociach. Práve k jednému z nich mal Jeremy namierené. „Ahoj, som Jeremy, stratil som sa, nevieš mi trocha poradiť?“ spýtal sa s milým úsmevom. „Iste, ja som Derek,“ povedal chlapec a natiahol k Jeremimu roku „Odkiaľ si? Ešte som ťa tu nevidel?“  Iste, že si ma tu nevidel, kto by sa len so zdravým rozumom potuloval práve v tejto dedine, kde sa nachádzajú aj lovci“ pomyslel si Jeremy „Ale aspoň nejaké to vzrušenie mnou prebieha, keď viem, že som možno v nebezpečenstve“ Ja pochádzam z ďaleka, len som sa chcel prejsť, pozrieť troška ďalej, do sveta, ale akosi som sa stratil,“ povedal Jeremy. „No pekne, tak to ti moc nepomôžem, keď mi nepovieš kde presne žiješ. Mám návrh, čo tak stráviť noc u nás a zajtra, keď tak ti pomôžem nájsť cestu. Je lepšie ísť na cestu najedený a za svetla, než hladný, uzimený a cez hlbokú noc,“ povedal Derek úprimne. „Bol som prekvapený. Cudzí chalan, ani nevie či nie som nejaký vrah a on ma pozve k sebe domov. Táto dedina je ozaj zvláštna. Možno sa neboja práve kvôli lovcom. A čo ak je on práve jedným z nich... Možno zistil kto som a chce ma v tichosti odpratať“ Jeremyho myseľ splašene prinášala nové možnosti a zrazu toho adrenalínu mal v krvi až príliš. „Prečo som sa sem dočerta chabral, som ja vôbec normálny?“ napokon si povedal, že sa musí upokojiť a stresom nič nevyrieši. Keď už sa sem dostal, tak bude rozmýšľať chladnou hlavou a upokojí sa. „Skutočne? No neviem, nechcem sa vnucovať a obťažovať,“ povedal Jeremy. „To je v poriadku. Pomáhaj priateľovi v núdzi,“ usmial sa a zobral Jeremyho pod pazuchu. Viedol ho k jednému z domčekov, ktorý mal zhasnuté svetlá. „Žijem tu aj s rodinou, ale teraz spia. Prosím buď potichu, nechcem ich zobudiť,“ povedal Derek „Ale nemali by vedieť, že budem u vás spať?“ spýtal sa Jeremy. „Nie, to je v poriadku. Určite by súhlasili, ale pracovali do noci a sú hrozne unavení, tak ich nechcem budiť,“ povedal Derek a vzal Jeremyho do domu. Ukázal mu izbu, kde spí a povedal „Tak, tu sa môžeš vyspať, ja si ľahnem na zem,“ a keď videl Jeremyho protestujúci výraz dodal , „trvám na tom“ „Ďakujem,“ povedal Jeremy a ľahol si. Netrvalo ani desať minút a zabudol na stres a strach a únava ho premohla.

 

„Melodie, videl som Jeremyho ako opúšťa hradby, už je veľmi neskoro a ešte stále sa nevrátil, nevieš kde je?“ spýtal sa Marco. „Nie, potom ako sme sa včera rozprávali som ho nevidela, neboj braček, určite príde živý a zdravý. Akoby si ho nepoznal,“ povedala Melodie a usmiala sa na brata. Marco sa nahnevane pozrel do okna a nechal ju v miestnosti samu. „Ach, Jeremy. Toto bude dlhá noc,“ povedala Melodie, pozrela sa na rozvidnievajúcu sa oblohu a pobrala sa do svojej spálne. Ešte chvíľu premýšľala o tom, kde mi mohol Jeremy byť, ale ako ho poznala určite trčí v nejakej dedine. Po chvíli zaspala, aby ju o niekoľko minút zobudili slnečné lúče. Vstala, prezliekla sa z bieleho hodvábneho pyžama do krásnych zelenkavých šiat a šla do salónu, aby zjedla pripravené raňajky. Vyberané raňajky. Slúžky si dávali pozor čiu krv sem každý deň nesú, a tak si Melodie opäť pochutila. Prekvapenie pre ňu bolo, že nevidela pri raňajkách svojho brata, Marca. Už od mala boli zvyknutí raňajkovať spolu. „Čo sa asi tak prihodilo, že tu Marco nie je?“ pomyslela si a zavolala jednu zo slúžok. „Kde je pán Marco, neviete?“ spýtala sa a slúžka okamžite spustila „Pani, po včerajšom rozhovore s Vami pán Marco odišiel do izby. Po chvíli, prezlečený odišiel do stajne, od vtedy sme ho ani nevideli. Juan šiel skontrolovať stajňu pani, ale jeho kôň tam nie je,“ povedala slúžka. „Skvelé. Marco musel určite ísť za Jeremim. Super,“ povedala Melodie, postavila sa a odišla do izby. Nemala náladu na spoločnosť tých slúžok, a tak si radšej vzala do ruky knihu a čítala. Dlho jej nevydržalo. Keď sa musela po tretí raz vracať v texte späť, knihu odložila a rozmýšľala prečo Marco odišiel. „Jeremy predsa nie je ešte jeho snúbenec. Nemusí sa za ním hnať a hľadať ho,“ pomyslela si, no nemohla prísť na to, prečo sa za ním Marco hnal. Hodiny ubiehali a ubiehali.

 

„Dobré ránko,“ pozdravil Derek a jeho rodinka „Dobré ráno,“ pozdravil osadenstvo Jeremy. „Ach, zlatko, Derek nám o tebe rozprával, zatiaľ čo si spal. Naješ sa, poriadne oblečieš a deti ti pôjdu pomôcť,“ povedala Derekova mama vľúdne. „Jasne, mi ti pomôžeme nájsť domov,“ povedal Derekov starší brat. Jeho slová neboli zďaleka vľúdne, skôr nevrlé a povýšenecké. Rovnako ako vyzeral aj on. Jeremymu padol zrak na nôž, ktorý mal skrytý za opaskom. „Ach, nemusíš sa báť zlatko, Sam ti neublíži, však Sam“ povedala jeho mama. „Ach, iste. Ja ľuďom neubližujem,“ povedal a žmurkol na Jeremyho. Jeremymu sa hneď nepozdával. „Nie netreba, ďakujem. Už by som mal ísť, aby som neprišiel neskoro. Napokon bývam ďaleko. V noci sa mi zdalo všetko rovnaké, ale už je to v poriadku, myslím, že domov trafím bez problémov,“ usmial sa Jeremy. „Ale nehovor, budem sa cítiť lepšie ak ťa pôjdem odprevadiť, aby si sa náhodou znova nestratil,“ povedal Sam a jeho zákerný úsmev hovoril sám za seba. „Prečo som sem vôbec dočerta liezol. Prečo nie som ako môj brat Jeffry a nesedím doma na zadku,“ pomyslel si Jeremy  „Skutočne, netreba si robiť starosti, nechcem ťa zaťažovať,“ povedal Jeremy „Ale nezaťažuješ, ja to urobím s veľkou radosťou,“ povedal Sam.  Jeremy už strácal nervy, nevedel ako si ho má držať čo najďalej od tela „A ty Derek? aj ty pôjdeš s nami?“ spýtal sa Jeremy. „Nie, prepáč, nemôžem. Ale môjho brata sa skutočne nemusíš báť, neuhryzne ťa,“ povedal s úsmevom Derek a dodal, „ no mali by ste sa najesť, ak chcete tak rýchlo odísť.“ Ich matka im naložila kašu a všetci sa do nej pustili. Jeremy sa premáhal, aby jedol s úsmevom. Pravdou však bolo, že mu nechutilo ani jediné sústo, a to bol skutočne hladný. Potreboval krv, ale v blízkosti Sama ju nemal šancu získať. A ako to tak vyzeralo, tak Sam ho nemienil spustiť z dohľadu. „Potrebujem ísť na toaletu, ospravedlňte ma,“ povedal Jeremy a vstal. „Ukážem ti, kde ju máme,“ povedal Sam a počkal na Jeremyho pred dverami. „Už je dobre?“ to bolo to jediné čo sa Jeremyho opýtal. Jeremy ani neodpovedal a čo najrýchlejšie šiel späť k stolu. Nech chcel ako chcel, raňajky sa nenatiahli. Ich rodičia aj s Derekom ponáhľali do práce, takže bolo viac než isté, že Jeremy so Samom zostanú sami v Samovom dome, kde je to pre Jeremyho nevýhodné, pretože nič nepozná. „Mohli by sme už ísť,“ podotkol rýchlo, ešte keď sa rodina chystala do práce. „Ale iste zlatko. Môžete ísť s nami,“ povedala a Jeremy bol nadšený. „Musím sa ešte skočiť pripraviť,“ povedal Sam s úsmevom. „Veď nemusíš ísť so mnou, ja aj tak ponáhľam a radšej cestujem sám,“ povedal Jeremy, ale Sam sa nedal odbiť. „Ale v pohode, veď ja som hneď,“ povedal Sam. „Ale ja musím ísť už teraz, lebo prídem neskoro,“ povedal Jeremy, usmial sa a stisol kľučku. „Ďakujem a dovidenia“ „Hej, hej, hej,“ povedal Sam a už bol pri Jeremym a držal ho pod pazuchu. „Počkaj tu, ja si len zbehnem prezliecť tričko a hneď môžeme vyraziť, keď si tak hrozne nedočkavý a moja rodina ťa tu pekne postráži, predsa len , je to tu veľké, nepoznáš to tu a mohol by si sa stratiť,“ povedal a už ho nebolo. Jeremy sa obzrel okolo seba, ale bolo mu jasné, že ho nenechajú utiecť len tak. Ani sa poriadne neobzrel a Sam bol spať. „Môžeme ísť,“ povedal a vyrazili všetci spolu. Spolu šli až po koniec dediny, kde sa potom rozdelili. „Veľa šťastia, zlatko, a dávaj si pozor,“ povedala ich matka a Derek ešte zakričal „Dúfam, že sem ešte prídeš Jeremy“ Sam a Jeremy pozorovali Samovu vzďaľujúcu sa rodinu. Hneď ako zašli sa Jeremy z plných síl rozbehol do lesa, ale Sam ho takmer okamžite dobehol a chytil za ruku, silným pohybom strhol k sebe, a tak ho zhodil z koňa.  Jeremy sa nestihol poriadne nadýchnuť a Sam už bol pri ňom. „Čo blázniš, Sam. Daj mi pokoj!“ povedal Jeremy, ale Sam sa len uškrnul a odvetil „Nehovor mi Sam, tak ma môžu oslovovať len ľudia. Ostatné beštie mi hovoria Samuel,“ povedal a Jeremymu sa na tvári zjavil strach. Sam sa začal rehotať. „Bojíš sa upírček? Áno, mal by si sa... Pretože ja som tvoj koniec. Ale to už iste vieš. Ani ti nemusím vravieť, že z celej dediny si natrafil práve na mňa, jedného z lovcov. Aké to šťastie sa na mňa usmialo,“ povedal Sam a vytiahol spod opaska nôž „Čo to robíš? Zbláznil si sa?!“ kričal Jeremy a začal sebou metať. Sam si na neho sadol „Ale, ale. Toto ti nepomôže. Teraz sa pozrieme akého upíra sme to dostali. Vieš, mám takú úchylku, že vždy pred tým ako zabijem nejakého upíra sa musím dozvedieť akého upíra to zabíjam,“ povedal a nožom prešiel po Jeremyho zápästí „Nehovor, že sa bojíš,“ povedal Sam a začal sa smiať. „Bude to len škrabnutie, zatiaľ,“ podotkol a pritlačil na nôž. „ÁÁÁ,“ zakričal Jeremy a jeho krv sa začala liať po jeho zápästí. Začal sa zmetať, brániť , vedel, že mu ide o život. „Kto by si pomyslel, že budeš jedným z najvyšších upírov. Mám to ale šťastie. Ako tak podľa tvojej sily usudzujem, nebudeš mať viac ako storočie. Aj to ťažko,“ začal sa rehotať Sam a nožom prechádzal po jeho ruke. „Tak ono ťa to bolí, áno?“ povedal a pritlačil. Zrazu sa začala Jeremyho košeľa čoraz zmáčať krvou a Jeremy čoraz viac kričal. „Vraj sa radi hráte s potravou, je tak? Tak ja sa teraz pohrám s tebou... Aby si vedel, aké to je, ty sopliak jeden zasraný,“ povedal a nôž pritlačil na Jeremyho hruď. Jeremyho krik sa ozýval lesom. „No tak, to ťa nemôže bolieť až tak moc, ešte som s tebou ani len nezačal,“ povedal Samuel a Jeremy vedel, že to je jeho koniec. „Pusti ho,“ ozvalo sa z diaľky. Jeremy videl rozmazane, nevšimol si kto ho prišiel vyslobodiť, ale Sam si ho všimol veľmi dobre. „Ale, ale. Ďalšie obluda nám prišla na párty. Žiaľ, nebol si pozvaný, ale neboj sa, len čo skončím s ním, si na rade. Chvíľku to ale potrvá, chcem si to užiť,“ povedal Sam, no to sa mu už zaryla dýka do ruky. „Nepočul si, povedal som, aby si ho pustil,“ „Ty bastard,“ zasičal Sam a rozbehol sa oproti mužovi. Jeremy ležal neschopný sa postaviť a modlil sa, aby ten muž, nech už je to ktokoľvek dal Samovi poriadnu smrtiacu ranu. „Ako to, že niekto ako ty prišiel zachrániť niekoho ako je on? Nie ste vy náhodou od prírody nepriatelia?“ spýtal sa so záujmom Sam. „Aj ty si môj nepriateľ od prírody, tak si dávaj pozor, pretože ja som výborný protivník. Si človek, Mňa tak ľahko nepremôžeš. Ja nie som ako on. Bezmocné mláďa. Som dosť silný na to, aby som ťa zniesol z tohto sveta,“ povedal muž a vytiahol druhú dýku, ktorou sa zahnal na lovca. Sam sa bránil. Nôž bol strieborný. Nepôsobil len na upírov, ale aj na vlkolakov. Vlkolak bol však príliš ohybný a rýchly. Bolo jasné, že sa blíži spln.  Sam nebol hlúpy, vedel, že s vlkolakom pred premenou nemá šancu, ale bol si istý, že za to, že mu ten vlk prekazil zábavu zaplatí, a toho aristokratického upíra si nájde. „Fajn, tak si ho maj,“ povedal Sam a utiekol. Muž sa pozrel na upíra a na miesto, kde ešte pred chvíľou stál lovec. Keby chcel, dohnal by ho a zabil, ale vedel, že upír na zemi potrebuje ošetriť. V jeho žilách koluje príliš veľa jedu. Pristúpil k upírovi, aby si ho mohol lepšie prezrieť.  Nevedel prečo ho zachránil, predsa len, bol to upír a on vlkolak. Ten lovec mal pravdu, oni boli odjakživa nepriatelia. Ale niečo na tom upírovi ho premohlo, donútilo mu pomôcť. Teraz keď videl jeho zmučenú tvár od bolesti uvedomil si svoju chybu. Sú príliš odlišní, príliš iní. Nemohol ho priviesť k sebe do svorky. Bolo by to príliš nebezpečné. Najlepšie by urobil keby ho tam nechal. Len tak ležať. Aj tak mu už pomohol viac než dosť. Ale nemohol. Nemal ani storočie, ak to z neho nedostane, zomrie. Vzal ho do náruče. Upír ani neotvoril oči, len občas viečka silnejšie stisol. Dýchal prerývane. Mal spotené čelo. Vlkolak vedel, že keby sa ho dotkol, zistil by, že má horúčku, ale nechcel sa ho dotýkať viac než musel. Ani to, že ho zachránil nezmenilo fakt, že ich rasy sú dávnymi nepriateľmi. A dosť ho trápilo vedomie, prečo toho upíra berie domov, k nim, k svorke. To bude ťažko vysvetľovať.

 

„Prešiel som všetky dediny navôkol, kam sa mohol do pekla prepadnúť?!“ zvolal Marco v predsieni. Melodie bola hneď pri ňom. „No tak braček, uvidíš, že o chvíľu príde. Žiaden strach. Bude tu ako vietor. Ani sa nenazdáme a objaví sa vysmiaty od ucha k uchu,“ povedala Melodie, ale sama začínala mať o neho obavy. Marco odišiel do veže. Melodie dúfala, že si aspoň trochu pospí, keďže bol kvôli Jeremimu celú noc hore.

 

„Tak čo, našiel Jeremy svoju dedinu?“ spýtal sa Derek. „Hej, našiel, už je doma,“ povedal Sam. „Akosi rýchlo, nie?“ „Nie, neboj, je v poriadku, po ceste sme stretli nejakého muža, poznali sa on ho hľadal, tak mu pomohol. Šli spolu,“ povedal Sam a Derek sa upokojil. „To je super. Dúfam, že sa ešte niekedy zastaví,“ povedal Derek „Áno, aj ja dúfam,“ povedal Sam a šiel pomôcť Derekovi „Ako to, že si tak rýchlo skončil?“ spýtal sa ho Sam. „Ale vieš, prišla Susan a ja som nevedel odolať,“ povedal Derek a Sam len pretočil očami „Si nenapraviteľný,“ poznamenal a obaja sa pustili do práce.

 

„Selin, nevieš kde je môj syn, nemôžem ho nikde zohnať,“ povedal Arius. „Pane, prišiel neskoro večer a teraz spí, nechcem ho vyrušovať, je to až také dôležité, pane?“ odpovedala Selin. Ale nie, nie. Nechaj ho spať miláčik. A ako sa má náš synček?“ „Jeffry je v poriadku, práve sa učí v izbe. Baví ho to a to ma nesmierne teší,“ povedala Selin. „A ty sa máš ako? Dlho si sa u mňa nezastavila. Alebo tvoje city voči mne ochladli?“ „Nie pane, samozrejme, že nie. Nebolo dosť času. Musela som sa venovať Jeffrymu a Jeremymu. Navyše ako Vaša žena mám aj svoje povinnosti a času predsa nie je nikdy dosť. Okrem toho som rada, že som na Vás narazila, pane. Chcela som sa Vás spýtať na pani Ninu. Jej obrazy tu visia na každom kroku. Už od jej smrti ubehlo dosť rokov, ale vy na ňu nemôžete stále zabudnúť. Občas mám pocit, že je Vášmu srdcu bližšie ako ja a to ma hrozne mrzí, pretože ja Vás milujem z celého svojho srdca,“ „To je len tvoja predstava Selin,“ povedal Arius. „Obávam sa, pane, že sa tentoraz mýlite,“ povedala a odišla. Arius si povzdychol a obzrel sa okolo seba. Áno. Všade viseli Ninine obrazy, on však nemal to srdce, aby ich dal preč. Miloval ju, stále. Aj po toľkých rokoch ju miloval a ona mala stále miesto v jeho srdci. V tom mala Selin pravdu. Ale nemiloval ju viac ako Selin. Nina pre neho zostane navždy už len na obrazoch ako spomienka. Selin sa nemá čoho báť.

 

Položil Jeremyho do stanu. Ešte stále nenadobudol poriadne vedomie. Jemne ho uložil a vytiahol nôž. Bolo treba čím skôr jed vypustiť. „Susan, prosím, prines mi vrelú vodu do misy a obväzy,“ povedal a Susan ho poslúchla. Nevedela pre koho ani načo. A on to nechcel tak skoro zmeniť.  „Počuješ ma? Teraz ti otvorím rany a vypustím z nich jed,“ povedal Sebastian a oprel si jeho hlavu o brucho. „Ako sa voláš?“ spýtal sa ho „Hm... Jer...“ snažil sa povedať Jeremy, ale v okamihu keď mu Sebastian pritlačil nôž na ruku, slová sa stratili a Jeremy vykríkol. Našťastie to Sebastian čakal, a tesne predtým mu zakryl ústa svojou rukou. „Ššt, to bude v poriadku,“ utišoval ho a pomyslel si, že by ho nikdy nenapadlo, že bude utišovať upíra. On, vodca svorky vlkolakov. Jeremy sa pohol a snažil sa dostať z dosahu noža. „Pokoj, ja ti neublížim, rozumieš? Chcem ti pomôcť, musím vypustiť ten jed. Inak zomrieš. Už som ťa dostal až sem, teraz mi tu nemôžeš zomrieť, rozumel si?“ povedal Sebastian a počul ako sa približuje Susan. „Nechaj to pred stanom a odíď,“ povedal  a ona tak urobila. „Teraz ťa tu na chvíľku položím, idem pre misu s vodou a obväzmi, opláchnem ti to a zaviažem,“ povedal a položil Jeremyho hlavu na zem. Odbehol pre vodu a vošiel hneď späť. Všade bola cítiť krv. Upírska krv. Akoby to nestačilo, tak tá krv patrila aristokratovi. Vysoko postavenému aristokratovi. Keď prišiel opäť si sadol a oprel si o seba Jeremyho hlavu.  Jeremy vydal slabý nezrozumiteľný zvuk od bolesti. A tak ho Sebastian začal utierať a obväzovať rany. „Už bude dobre, jed vytiekol, rany sa ti začínajú hojiť, ale musím ich kvôli vykrvácaniu a tej charakteristickej vôni zaviazať obväzom,“ povedal Sebastian. Vôňa Jeremyho krvi mu spôsobovala, že sa mu začala točiť hlava. Potreboval vypadnúť. „Tak, aký aristokrat sa ocitol v rukách lovca? Hm? Povieš mi svoje meno Jer?“ spýtal sa Sebastian, ale Jeremy už omdlel  a nebol schopný slova. Sebastian sa usmial „Tak si odpočiň. Ja za chvíľu prídem“ povedal a vyšiel zo stanu. Pred ním sa zjavila Susan a Timea. V ich tesnom závese prišiel aj Tim, Tod a Jack. Všetci boli členovia svorky. A všetci zjavne zacítili prenikavú vôňu aristokratickej krvi upíra, čo bolo otázkou času. „Je tu cítiť upírsku krv! Ako je to možné Sebastian?“ spýtala sa Timea. „Timea má pravdu, je to tu celé cítiť upírom a nie hocijakým, ale vysoko postaveným aristokratom. Ale čo by tu niekto taký robil? Nevrav, že si nejakého aristokrata zabil a doviedol sem jeho mŕtvolu?!“ spýtal sa Tim „Prosím ťa, čo blázniš,“ odpovedal Jack „Jack má pravdu, čo by sem Sebastian ťahal mŕtvolu nejakého aristokrata,“ povedal Tod, „veď trochu uvažuj Tim. „ v poriadku, máš pravdu, je to hlúposť, ale prečo tu potom cítiť pach upíra?“ spýtal sa Tim. „Tak Sebastian, povedz. Vraj ti Susan niesla vodu a obväzy do stanu, odkiaľ ide pravdepodobne ten pach, tak povedz, čo alebo kto sa nachádza v ton stane a prečo?“ povedala Timea. „Aristokrat, upír. Je zranený, napadol ho lovec, je mladý, nevedel sa brániť, keby som ho tam nechal zomrel by na otravu striebrom. Ošetril som ho, je v stane,“ povedal Sebastian „Zbláznil si sa! ťahať sem upíra, k nám, k svorke! a dopekla prečo si ho tam nenechal zomrieť?! Už si načisto potratil rozum?!“ kričala Timea „Dopekla Sebastian, čo tu s ním chceš robiť?!“ ozval sa Tim a po ňom ďalšie protesty zvyšných vlkov. Hádka zosilnela a všetci sa prekrikovali.

 

„Prečo ten vlk zachránil toho Jeremyho. Vlci a upíry sú prirodzení nepriatelia. Ako je to možné, čo mi v tejto dlhej nenávistnej línii uniklo?! Nerozumiem. Ani jednému, ani druhému. Vlk zachráni nepriateľa zo spárov smrti a upír si to namieri do dediny, kde žijú lovci. Čo si ten zasran myslel, to bol až taký arogantný a presvedčený, že na žiadneho z lovcov nenarazí? Že si len obzrie dedinu, terén a podá prípadne nejaké správy? Alebo to bol jeden z tých rozmaznaných deciek, čo musia cítiť adrenalín v krvi a riskovať svoj život? Nechápem, ani jedného z nich nechápem. Ktovie kde sú teraz, ktovie či ešte ten upír žije a čo s ním je....“ pomyslel si Sebastian. Jeho prúd myšlienok preťal Derek „Nad čím toľko uvažuješ, braček?“ spýtal sa ho a Sebastian sebou trhol. „Ale, nad ničím,“ povedal. „No, to iste, nie som slepý. Čo, žeby ti uhranula nejaká pekná dáma?“ „Neblázni, Derek. Ale čo ty? A ako sa má tá tvoja Susan? Ešte stále sa spolu stretávate?“ spýtal sa Dereka. „Ale braček, nepreháňaj, sme len priatelia.“  „To iste, nie som slepý,“ povedal Sebastian  a Derek sa usmial „To bolo nefér,“ povedal , načo sa obaja rozosmiali.  

 

Selin sa pobrala do svojej izby. Nevedela či urobila správne. Aria milovala, ale neuvedomila si, že by tým mohla ublížiť aj Jeremimu. Predsa len je to jeho matka a obrazy sú jedinou spomienkou na ňu. Čo ak by ich Ario dal dolu a Jeremy by sa na ňu nahneval. Majú medzi sebou síce skvelý vzťah, vždy sa jej so všetkým zdôveril a ona ho vždy vypočula, či poradila. Skoro stále ho kryla, pokiaľ šiel na jednu zo svojich prechádzok. I teraz ho kryla. Aj keď nevedela kde je, vedela, že je v poriadku. On sa o seba vie postarať. Nebála sa, že by na to Arius prišiel. Nikdy nechodil do Jeremyho izby ak mu povedala, že je unavený a spí. Ach, ako bola rada, že si s oboma chlapcami rozumie. A rovnako tak bola rada, že sa Jeffry líši od Jeremyho. Boli podobní, to áno, tomu bola rada. Jeremyho mala rada ako svojho vlastného syna, ale ako matka by sa o Jeffryho bála, pokiaľ by chodil na rovnaké vychádzky ako Jeremy. Síce boli uznávaný, starý, vznešený a mocný rod upírov, ale to neznamenalo, že nemajú nepriateľov. Práve tí najmocnejší a najuznávanejší mali veľa nepriateľov. A to nie len medzi svojimi, plno zradcov, ale aj medzi ľuďmi – lovcov, ktorí by neváhali zabiť upíra, a to ešte aristokrata a vlkolaci, prirodzený nepriatelia od nepamäti. Púšťať sa za hradby, mimo kontroly a ochrany je veľmi nebezpečné. Ale Jeremy si nedá povedať a ona nechce byť tá zlá čo ho kontroluje a obmedzuje.

 

Melodie sa prechádzala po hradbách. Nechcelo sa jej vyjsť von, predsa len bola vonku zima, no rozhodla sa, že sa pôjde spýtať Selin, Jeremyho komplica, či sa Jeremy už konečne vrátil domov. Aj jej by sa uľavilo keby zistila, že je už späť v bezpečí. Napriek tomu, že sa občas vybrala s Jeremym na prechádzky mimo hradby, boli to prechádzky nie príliš vzdialené, vždy videli na hradby a boli relatívne v bezpečí. Nikdy im to dlho netrvalo, možno sa občas zdržali, ale nikdy nie tak dlho ako Jeremy teraz, a preto začínala mať obavy, nie, tie už mala, ale teraz sa jej obavy o Jeremyho zvyšovali a ona sa potrebovala upokojiť, uistiť skôr, než príde Marco a zničí Jeremyho krytie natrvalo. A to nie len jeho, ale aj dôveru medzi Selin a Ariom.

 

„Ach, opäť sa prechádzam sám. Brat je ktovie kde a matka ho kryje. Prečo niekedy nevezme aj mňa? Prečo ja musím byť tu, trčať a prechádzať sa len vnútri pri hraniciach. Prečo sa nesmiem prejsť za hradby? Dočerta! Chcem, aby ma zobral so sebou, chcem sa prechádzať po dedinách s ním, vidieť nové veci, dediny a nových upírov, možno ľudí a konečne vidieť niečo nové. Nechcem byť zavretý tu. Budem sa s ním musieť pozhovárať. Presvedčím ho, aby ma vzal so sebou. Chcem cítiť adrenalín...“ pomyslel si Jeffry a popchol svojho koňa. Poobzeral sa okolo a zbadal Melodie. „Ahoj, čo sa k nám privádza?“ spýtal sa jej Jeffry. „Tvoja mama je vo svojej izbe nie?“ „áno, kde inde by mala byť,“ povedal nahnevaný Jeffry. „Čo ti sadlo na nos Jeffry?“ „Nič, to sa ťa netýka, ide o Jeremyho“ „No, neuveríš, ale aj ja som tu kvôli nemu.“ „Čo sa stalo?“ spýtal sa Jeffry. „Chcela som sa spátať tvojej mami, či sa už Jeremy náhodou vrátil domov?“ „Ach tak, to neviem, prechádzam sa už hodnú chvíľu, ale než som šiel na prechádzku, tak ešte neprišiel“ povedal Jeffry nahnevane. Melodie sa usmiala a povedala „Hnevá ťa, že ešte neprišiel, alebo to, že si nemohol ísť s ním?“ spýtala sa ho Melodie. Jeffry sa urazil a ona sa hneď usmiala „Buď rád, že si s ním nešiel. Dlho sa nevracia a ja i môj brat si už robíme starosti. Bojím sa, či sa nedostal do nejakých problémov“ povedala Melodie, „ale nechcem vopred dramatizovať. Tak ja zbehnem za tvojou mamou, pani Selin a opýtam sa jej, dobre? Potom ti prídem povedať. Zostaň tu,“ povedala a otočila sa smerom k vstupnej bráne. „A kam by som šiel?!“ zakričal za ňou Jeffry.

 

Zobudil ho hluk. Bol blízko a bolo ho príliš počuť. Hádka. Niekto sa hádal. Ale kto a prečo to Jeremy nevedel. Slová sa nedali počuť, príliš sa tam vonku prekrikovali. Spomenul si, že posledné čo videl bol ten psychopatický lovec Samuel a muž, ktorý ho prišiel zachrániť. Obzrel sa okolo seba. Vyzeralo to ako nejaký stan, ktorý bol zavretý, takže Slnko neprenikalo dnu. Aspoň jedna výhoda, keď už je niekde kde to nepozná. Ušetril si aspoň bolesť hlavy. Keď sa zamyslel a zaostril zmysli, už necítil krv. Pozrel sa na seba a zbadal, že jeho rany sú obviazané a ošetrené.  Postavil sa, trochu sa mu zatočila hlava. Stratil dosť krvi, potrebuje ju doplniť. Pomaly sa priblížil ku stanu a zastal. Počkal, či nebude niečo počuť, ale slová sa vpíjali jedny do druhých, a tak sa rozhodol. Rozhrnul závesy stanu a vyšiel von. Zastal na mieste. Bolo tam hrozne moc ľudí. No... nevedel, či sú to práve ľudia. V okamihu keď zastal sa na neho obrátili všetky oči. „Dobrý deň,“ povedal. „Vraj dobrý deň,“ povedala posmešne Timea. „Mlč Timea,“ povedal Sebastian a obom spočinuli oči na tom druhom. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa Sebastian stále mu hľadiac do očí. „Dobre, ďakujem,“ povedal a uhol pohľadom. Pozeral sa po ostatných prítomných, ktorí rovnako tak sledovali jeho. „Rany sa ti zacelili?“ Jeremy len prikývol a neprestal sledovať nepriateľské pohľady ostatných. Čosi tu nehralo. Ako mohol obyčajný človek premôcť vycvičeného lovca. To vŕtalo Jeremymu hlavou. „Ďakujem, že ste mi pomohli...“ povedal Jeremy, „ale viete kto to bol?“ spýtal sa Jeremy neutrálne. Musel rátať aj s tým, že by to boli ľudia. „Lovec, samozrejme, že to vieme a vieme aj to čo si zač ty. Upír,“ povedala Timea. Jeremy sa zatváril prekvapene, poobzeral sa po ostatných. „Prečo nám nepoložíš tú základnú otázku?“ spýtal sa Jack „Čo sme zač my?“ napovedal mu Tod. „Ste ľudia?“ spýtal sa Jeremy. „Ha, že ľudia, to ťažko, sme tí, ktorí sú vaši prirodzení nepriatelia, tí čo vás nenávidia od morku kostí,“ povedala pohŕdavo Timea. „Vlkolaci?“ spýtal sa Jeremy vystrašene, pritom mu pohľad padol na Sebastiana. Timea vybuchla do smiechu „Vraj vlkolaci? To si žiadneho vlkolaka nevidel, aristokrat?“ spýtala sa Timea a slovo aristokrat povedala s takou dávkou sarkazmu akej bola schopná. „Zjavne už odpoveď dopredu poznáš, tak prečo sa pýtaš?!“ povedal Jeremy. „Nie si akýsi drzý na to, že si tu len jeden oproti nám všetkým? Nemyslíš?“ povedala Timea. „Už dosť Timea. Ja som ho sem dostal, ja rozhodnem o tom, čo sa s ním stane. Bodka,“ povedal Sebastian a pozrel sa na Jeremyho. „Si ošetrený, si v poriadku. Cesta do tvojho domu je dlhá a únavná. Preto by si sa na ňu mal vydať čo najskôr. Pevne verím, že trafíš a lovcom sa vyhneš,“ povedal  Sebastian autoritatívne. „ v poriadku, zbohom,“ povedal Jeremy a vydal sa na cestu. Sebastian sa usmial a povedal. „Počuj Jer, ideš opačným smerom“ „Zbytočne si ho sem ťahal, ani len cestu späť nenájde sám,“ povedala Timea a ostatní sa pridali k jej smiechu.  Jeremy sa otočil pozrel na Sebastiana a povedal „Ha- ha- ha, náramne smiešne, bavíš sa dobre?“ Nečakal na odpoveď a šiel preč. Sebastian zostal zamyslený a plný myšlienok. Opäť sa po odchode upíra strhla hádka. Sebastian však všetky slová vpúšťal a vypúšťal jedným uchom dnu a druhým von. Jeremy neďaleko našiel svojho koňa. Verného koňa, ktorý sa potuloval vždy pri ňom. Nasadol na neho a už si to mieril domov.

 

„Dobrý deň, pani Selin. Prepáčte, že Vás vyrušujem, ale prišla som sa spýtať, či sa už Jeremy vrátil. Mám o neho obavy a môj brat tiež,“ povedala Melodie. „Žiaľ, Melodie, nevrátil sa. Čakám na neho, ale jeho stále niet. Nechcem vyvolávať zbytočnú paniku, strach a nedôveru, tak počkám do večera. Keď sa nevráti ani potom, zvolám stráže a dám ho hľadať,“ povedala Selin. Nechcela dávať do pozoru celé kráľovstvo a nechcela, aby sa to dozvedel jej muž. „V poriadku, ďakujem za odpoveď, ospravedlňte ma,“ povedala Melodie a po Selininom prikývnutí opustila miestnosť. Šla von z hradu za Jeffrym, povedať mu ako sľúbila výsledok jej pátrania. „Jeffry?“ „Tu som,“ povedal a ukázal sa priamo pred ňou. „Bola som za tvojou mamou, Jeremy sa ešte nevrátil, ale ak sa nevráti do večera, pani Selin po ňom vyhlási pátranie,“ povedala Melodie, usmiala sa na Jeffryho a šla späť do ich hradu. Marco už bol hore. Ani nevedela či spal, ale nechcela sa ho na to pýtať. Pozdravila ho a šla si ľahnúť. Ešte stále bola unavená.

 

Pricválal až k hlavnej bráne pri hradbách, ktorú mu okamžite otvorili. Vošiel dnu a zbadal Jeffryho. „Ale, ale, čo ty tu takto sám,“ spýtal sa ho Jeremy a Jeffry na neho vyletel „Kde si bol? Všetci sa o teba báli. A mňa si tu ako vždy nechal samého,“ povedal Jeffry a Jeremy mu postrapatil vlasy a odvetil „Raz ťa vezmem so sebou, sľubujem, teraz musím rýchlo za Selin, aby vedela, že som tu a nemusela ma viac kryť,“ povedal Jeremy a už zliezal z koňa.

 

Marco práve pozeral z veže a zbadal Jeremyho ako pricválal späť. Okamžite sa vybral na to miesto. Po ceste stretol Melodie, no tej len oznámil, že Jeremy je späť. Melodie celá šťastná šla za bratom a obaja sa dostali pred bránu hradu práve keď Jeemy zliezal z koňa. „Kde si bol?“ spýtal sa ho Marco. „Kde by som mal byť, bol som sa prejsť, ale teba do toho zatiaľ nič nie je,“ povedal Jeremy, na čo si od Marca vyslúžil poriadnu facku. Chytil sa za červené líce a neveriacky na neho hľadel. „Tak toto sa už viacej nebude opakovať. A tvoje zatiaľ, môžeš okamžite zmeniť. Na,“ povedal Marco načo chytil Jeremimu ruku, potiahol ju a narazil mu prsteň na prstenník. „Dúfam, že rozumieš,“ povedal a bez ďalšieho slova odišiel. Jeremy napol vyjavený, napol nahnevaný nebol schopný slova. Za to Melodie neveriacky bežala za svojim bratom „Prečo si to spravil? Prečo si ho požiadal o ruku už teraz, veď si ešte nemusel, nik ťa netlačil,“ nechápala Melodie. „Je mi fuk, či mi niekto káže v aký termín to mám urobiť. Riadim sa sám sebou a urobil som to vtedy, keď som to uznal za vhodné,“ povedal Marco, „nepotrebujem, aby sa môj snúbenec flákal po nociach v nejakých nebezpečných alebo povestných miestach. Je to môj snúbenec, a tak sa aj bude chovať. Počul som o čom ste sa v noci rozprávali a napriek tomu odišiel, nikomu nič nepovedal a všetci sme sa oňho strachovali. Nepoviem, keby šiel na chvíľu, niekde sem, ale on si odíde ktovie kam a myslí si, že na ktovie ako dlho. Tomu ja spravím rázny koniec,“ povedal a odišiel. To mal byť koniec debaty. Ale Melodie vedela, že to koniec debaty nie je, hlavne nie u Jeremyho.

Pokračovanie nabudúce :D - nemusíte sa báť, táto poviedka ma chytila, takže sa nechystám ju prerušiť alebo pozastaviť :)

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA