Nehoda- 3.časť- nový život
Pozrel som sa okolo seba. Všetko navôkol bolo biele. Steny oblečenie a smrad. Bolo mi to akési povedomé, no nemohol som si spomenúť. ,,Ahoj, už si sa prebral?,“ spýtal sa ma vysoký usmiaty chlapec a pokračoval, keď videl môj nemý výraz ,,To som ja Ted, mali sme autonehodu a ty si si akosi udrel hlavu, no čo chvíľa sa máš dať dokopy,“ usmial sa, no ja som stále ničomu nerozumel ,,Stratil si pamäť, no neboj ona sa ti vráti a ja ti pomôžem spomenúť si,“ povedal. Mal pravdu. Lekári mi oznámili, že som mal autonehodu a že som stratil pamäť, no že sa mi vráti časom. A ten Tod sľúbil, že mi pomôže. ,,Teraz pôjdeme k nám, tam sme spolu žili. Ty, ja a môj otec. Ty a ja sme sa mali veľmi radi, veď ty si spomenieš. Zatiaľ ťa nebudem do ničoho nútiť ani na teba tlačiť, počkám, kým si trochu rozpamätáš,“ povedal a vzal ma za ruku, druhou rukou vzal moju batožinu a nastúpili sme do jeho auta. Celú cestu som bol neistý, pustil dajakú hudbu a usmieval sa po celý čas jazdy, no aj tak mi to neprinieslo istotu ,,A moja rodina?,“ spýtal som sa ho ,,Zomreli ti, keď si bol malý, nepoznal si ich, žil si v detskom domove,“ povedal. To ma prekvapilo. Ja som sirota? ,,A Ako sme sa potom vlastne zoznámili?,“ spýtal som sa ho ,,V kaviarni, vylial si na mňa čaj,“ povedal s úsmevom. Cítil som sa hlúpo a mal som pocit, že som otravný, atak som sa viacej nechcel vypytovať, no on to na mne zbadal a s úsmevom ku mne otočil hlavu ,,Pýtaj sa na čo chceš, neotravuje ma to, práve naopak, som rád, že si to môžem pripomenúť a opäť to prežiť i keď len vo svojich predstavách,“ povedal a ja som sa teda usmial a pokračoval som s prívalom svojich otázok. Po týchto jeho slovách som sa cítil istejší. ,, Koľko máš rokov?,“ spýtal som sa ho ,, 19,“ povedal Ted ,,A mimochodom... ako sa volám ja?,“ vtedy sa skoro zadusil od smiechu ,,Čomu sa smeješ?,“ spýtal som sa ho ublížene ,,Tvojmu princípu... Najprv sa vypytuješ na mňa a na všetko ostatné, nepodstatné a nakoniec sa spýtaš ako sa voláš.. Si vážne dobrý,“ smial sa Ted. Naoko nahnevane, no so smiechom na perách som sa otočil k okienku a sledoval mihajúce sa stromy, cestu a prírodu. Vietor mi prefukoval vlasy a fúkal rovno do tváre. Bolo to osviežujúce. Vtedy som si bol istý, že milujem tento pocit... Čo chvíľa zastavil. Vypol rádio a pozrel sa na mňa ,,Konečná, vystupujeme,“ a vystúpil z auta. Ako pravý gentleman mi šiel otvoriť dvere, no nemusel, našťastie som to zvládol sám, no je neuveriteľne milí, už viem prečo som ho ľúbil. Vystúpili sme a kráčali vedľa seba ku dverám domu. Peknému veľkému rozprávkovému domu. Zrazu som pocítil teplo na mojej ruke a stisk inej ruky, vedel som, že je to Tedova ruka. Neprotestoval som, práve naopak, chytil som aj ja tú jeho. Usmial sa a ja tiež. Cítil som sa s ním neuveriteľne dobre. Odomkol dvere kľúčikmi, na ktorých mal vlastnú fotku, trošku čudné, ale veď každý sme iný. Zámka cvakla a mi sme vošli dnu. ,,Ahoj Alex,“ povedal muž, ktorý mohol byť otcom Teda vzhľadom na jeho vek. Podľa toho, že sa mi tento chlapec stojaci vedľa mňa predstavil ako Ted som usúdil, že Alex je moje meno ,,Dobrý deň,“ usmial som sa. Vyzeral byť sympatický. ,,Už musíte byť obaja hladný,“ povedal, ,,posaďte sa do kuchyne, pripravil som vám obed. Plnenú papriku s rajčinovou omáčkou, tvoja obľúbená, Alex,“ usmial sa a ja na neho tiež. . Sadli sme si za stôl v kuchyni, treba podotknúť, že síce bola zariadená trošku staromódne, bola prekrásna. Jedli sme mlčky. Prvý sa postavil Ted a pozrel na mňa, počkal kým dojem a potom mi povedal ,,Poďme sa prejsť,“ a vzal ma za ruku von. Prechádzali sme sa ruka v ruke. Stále sa usmieval. Kráčali sme vedľa seba, len sme sa usmievali, nechceli sme, aby túto peknú chvíľu pokazili dajaké slová. Zrazu ma schmatol a svoje pery pritisol na moje. Keď sa odtiahol, chvíľu som lapil po dychu, no za ten krásny okamih to stálo. Keď sa odo mňa odtiahol, bolo mi to ľúto a moje telo samo od seba zakňučalo, usmial sa a opäť pritisol svoje pery na moje a obtočil svoje ruky okolo môjho pásu. Inštinktívne som obtočil svoje ruky okolo jeho krku. Chvíľu sme takto zostali, potom sme sa opäť od seba odtrhli. Cítil som ako ma ťahá dolu na trávu, a tak som si sadol na ten zelený, mäkký koberec. Stiahol si ma pred seba, jemne povalil na seba a prehrabával mi svojimi rukami vlasy. Bavilo ho to a mňa tiež. Len takto ležať, nič nerobiť a užívať si prítomnosť toho druhého. Pocítil som vo svojich vlasoch vlhké bozky, a tak som sa obrátil tvárou k nemu. Povalil ma na zem vedľa seba. Len sme tak vedľa seba ležali a dívali sa raz na oblohu, raz jeden na druhého. Držali sme navzájom ruky. Jeho druhá ruka blúdila po mojej hrudi a ja som jej nebránil. Cítil som úžasný pocit, cítil som, že ho chcem mať naveky pri sebe. Neviem ako dlho sme tam ležali, no pripadalo mi to ako stotina sekundy, ako okamih. Obloha temnela a slnko sa pomaly skrývalo. Nielen za oblakmi, ale aj za horami v diali zapadalo. O chvíľu prišla tma a obloha bola posiata hviezdami. Sledovali sme hviezdy a súhvezdia, potom ma prikryl svojou mikinou a o chvíľu neskôr sme šli dnu. Vzal ma hore na poschodie a ukázal mi moju izbu a posteľ, kde budem spať. Na moje prekvapenie, nespal v tej istej posteli. Na môj prekvapivý výraz mi hneď aj odpovedal ,,Už som ti predsa raz povedal, že na teba nebudem tlačiť, pokým to nebudeš chcieť sám,“ usmial sa a otočil sa na odchod. Vtedy som ho však chytil za rukáv a celý červený som mu povedal ,,Nechoď, prosím,“ Otočil sa, nič na to nepovedal, len si ku mne ľahol. Zaspali sme si v náručí. Ráno mi priniesol raňajky rovno do postele. Kŕmil ma, bozkávali sme sa a takto to šlo pár mesiacov. Práve sme sedeli v obývačke na pohovke. Ukazoval mi naše spoločné fotky pred nehodou. Bol pred ňou trochu iný, ukazoval mi aj fotky zo svojho detstva. Zmenil sa, no bol zlatučký. Vtedy som si začínal rozpamätávať. Už som mu dovolil večer viac. Potom čase stráveného s ním som si bol istý, že to chcem. A tak som mu dovolil, nech ma zahŕňa bozkami, nech blúdi svojimi rukami po mojom tele a spečatí to, čo je medzi nami.