Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nájdi ma- 1.časť- stratený

14. 11. 2009

Bolo to asi pred rokom. Vtedy sme si mysleli, že sa nič zlé nemôže stať, ale mýlili sme sa. To najhoršie bolo pres nami. Nechcem však predbiehať a tak vám poviem náš príbeh pekne od začiatku. Sedel v kaviarni s nejakým chlapom. Bol drobný, jeho blonďavé vlásky mu splývali s ešte neobyčajnejšími očami.  Nepatril do toho prostredia. Pôsobil ako niečo nadprirodzené. Myslel som si, že by som ho spoznal kdekoľvek. Opäť som sa mýlil. Chlap oproti nemu bol vysoký, čiernovlasý so zelenými očami. Niečo mu rozprával, no ten chlapec zjavne nepočúval. Hľadel priamo na mňa a jemne sa usmieval. Zo začiatku ma striaslo z toho jeho pohľadu, ale našiel som v ňom nehu a úsmev mu opätoval. Chlap oproti nemu sa postavil a odišiel potom, čo mu chlapec niečo povedal. Pochopil som to ako pozvanie k stolu. Vstal som, obišiel som môj stôl a prešiel som rovno k nemu. ,,Môžem?.“ spýtal so sa a on pritakal. Sadol som si. ,,Ako sa voláte, ak sa smiem spýtať?“ spýtal sa ma hlasom, ktorý by so prirovnal len k niečomu rozprávkovému. Nič iné ma nenapadá. Bol to hlas zvonkohry. Odpovedal som mu ,,Oliver a vy?.“ Usmial sa na mňa. Zjavne nebol zvyknutý, že mu niekto vyká. ,,Ice,“ povedal a mňa okamžite napadlo, že sa mu to meno neuveriteľne hodí, že odzrkadľuje jeho bledé oči. ,,Nikdy som vás tu nevidel,“ povedal a ja som trochu rozpačito odpovedal ,,Včera som sa sem presťahoval,“ povedal som a on sa opäť usmial. ,, Prečo práve sem? Toto nie je také miesto, akým ho vidíte. Samé zločiny, vraždy, únosy. Všade sú gangy, všetci sú ich členovia a vládne tu vojna medzi nimi. Nemožno byť nestranný, lebo je po vás,“ povedal ale úsmev mu nepoklesol. K týmto vetám sa nehodilo, že sa usmieva ale mne to bolo fuk. Jeho úsmev ma zahrial pri srdci ,,Žila tu moja kamarátka, zanechala mi byt,“ povedal som ,,Čo sa jej stalo?.“ spýtal sa. Otázka bola jemne dotieravá, ale tak ako ju podal on... Mal som pocit, že musím odpovedať. ,,Zomrela, zabili ju,“ povedal som. Nepovedal to čo som čakal. Žiadne je mi to ľúto, alebo úprimnú sustrasť. Len sa opäť usmial. Tentoraz tak, že ma zabolelo pri srdci. Smrť Jessy, mojej kamarátky som prekonal už pred pól rokom. Neplakal som ale teraz, potom úsmeve ma zabolelo pri srdci tak, že mi začala strašne chýbať. Tento úsmev bol u neho pravdepodobne prejavenie útechy. Potreboval som zmeniť tému a tak som sa ho spýtal ,,A vy žijete sám?“ on sa začal smiať ,,To vyzerám až tak staro?“ usmial sa a ja som sa začal okamžite ospravedlňovať. On ma však zastavil ,,To nič, žijem s tým mužom, čo pred chvíľou odišiel“ Chcel som sa spýtať v akom sú vzťahu, no tá otázka mi znela trochu trápne. Radšej som to nechal tak. ,,A vy žijete sám?“ spýtal sa a ja som pritakal. ,,Asi budete mať potom viac než ja, je tak?,“ spýtal sa ma a na perách mu stále hral úsmev ,,Asi áno,“ povedal som. On sa začal smiať ,,Budete ma ešte dlho naťahovať, alebo mi už konečne poviete koľko máte rokov?“ ,,19,“povedal som a on sa usmial ,,A vy?,“ spýtal som sa pre zmenu ja ,,16,“povedal ,,Môžem ti tykať?“ spýtal som sa a on mi opäť s úsmevom odpovedal ,,Už ste predsa začali, nie?,“ usmial sa a pokračoval ,,môžem aj ja?“ už vtedy, keď sa ma to spýtal, vedel som, že ak budeme priatelia, nikdy mu nepoviem nie ,,Samozrejme, Ice,“ povedal som a on sa opäť usmial. ,,Už musím ísť,“ povedal, keď pozrel na hodinky ,,Stretneme sa ešte?“ spýtal som sa ho a on mi s úsmevom odpovedal. ,,Zajtra tu, v tú istú hodinu,“ nečakal na odpoveď. Vedel že prídem. Šiel som domov, vybalil som sa a celú noc som myslel na Icea. Ráno som sa nevedel dočkať, kedy ho uvidím.3hodiny. Sedel som v kaviarni pri tom istom stole. Nechodil. Už bolo 30 minút po tretej a ja som mal takú chuť odísť, no počkal som. Oplatilo sa. O desať minút an to prišiel. Usmial sa na mňa a ja som mu okamžite odpustil, že prišiel neskoro ,,Ahoj,“ pozdravil ma a sadol si za stôl. Celý čas som bol nesvoj. Ruku, ktorú som aml položenú na stole chytil a pobozkal ma. Musel som byť červený ako paprika. Usmial sa. Spýtal som sa ho ,,Je to tvoj brat?,“ vedel na čo narážam ,,Nie,“ povedal Vtedy ma začalo pichať pri srdci. Mal som strach. Nech nie ej to čo si myslím. Bol som ticho. Vedel čo chcem vedieť, no nechal ma, nmech sa trápim.  ,,Je... Čo más  tebou?.“ spýtal som sa a cítil som ako sa červenám ,,Robíš si na mňa nárok?“ usmial sa. Ešte viac som očervenel ak to vôbec bolo ešte možné. ,,To nič. Lichotí mi to,“ povedal a začal sa smiať ,,Dávaj si pozor, lebo sa prevaríš,“ usmial ssa a ja som vedel, že naráža na moje červenanie, no odpovede na moju otázku som sa nedočkal. Opäť musel ísť domov, atak sa opäť dohodli na to isté miesto, v tú istú hodinu. Opäť meškal. Neprišiel o tretej ale o štvrtej. Začal som si zvykať. Usmial sa a tak som mu opäť nemohol nič vyčítať. ,,Ahoj,“ pozdravil som ho a pobozkal Bol prekvapený. ,,Preberáš iniciatívu?!“ spýtal sa s úsmevom. Nebola to otázka. Skôr prekvapené konštatovanie. Čím dlhšie sme boli spolu, tým viecej som nabral odvahy a naozaj som tú iniciatívu začal preberať ja. Chodili sme spolu asi mesiac a stále mi o sebe nič nepovedal. ,,Povedz mi niečo o sebe,“ povedal som, no on na to ,,Zase začínaš?! Čo chceš vedieť?,“ dodal, keď videl moju tvár ,,Máš súrodencov, rodičov?,“ spýtal som sa a on sa usmial. Nie radostne ale posmešne. ,,Myslel som si, že sa spýtaš niečo iné, ale ako chceš. Mal som,“ povedal ,,Koho?,“ bol som zvedavý ,,rodičov aj sestru,“ povedal ,,Čo sa im stalo?,“ spýtal som sa ,,Rodičia mali nehodu, keď som bol malý a sestra zomrela asi pred siedmimi mesiacmi. Zavraždili ju,“ povedal. Nechcel som sa viac vŕtať v jeho mŕtvej rodine, a tak som sa spýtal ,,A čo ten chlap?,“ spýtal som sa ,,Aký chlap?,“ vyhýbal sa odpovedi ,,Ten čo bol s tebou v kaviarni“ ,,Je to môj opatrovník. Stará sa o mňa, živý ma,“ povedal, ale ja som potreboval počuť niečo iné. ,,Aký má s tebou vzťah?,“ spýtal som sa ,,Si robíš na mňa nároky?,“ povedal v úmysle umlčať ma, no ja som odpovedal ,,Áno, robím. Vieš, ja ťa ľúbim. A nebudem sa s tebou s nikým deliť,“ povedal som ,,Nie je môj brat,“ povedal ,,Ja viem... Nechcem vedieť čo nie je, ale čo je,“ povedal som ,Môj bývalý,“ povedal. Čakal som to. Bol som nahnevaný. ,,Bývalý?,“ chcel som vysvetlenie. ,,Zomrela mi sestra a on ma zobral k sebe. Mal ma rád ale keď som s ním býval, povedal som mu, že nemôžeme spolu chodiť, pretože mu to nevyhovovalo. Nechcel som a on mi povedal, že súhlasí. Pretože on si k sebe vodil chlapov a ženy a ja som žiarlil. Pokazilo nám to vzťah a tak spolu len žijeme.  A obom nám to vyhovuje. Teraz mám teba a on má nejakú ženskú.,“ povedal ,,Som rád, že je to tak. Keby som ti navrhol, aby si sa nasťahoval ku mne, čo by si povedal?,“  spýtal som sa ho ,,Povedal by som nie,“ povedal a tým táto téma hasla. Miloval som ho a bol som ochotný dať za neho všetko ak by som musel. ,,Si jedinečný,“ povedal som mu a on na to ,,Spoznal by si ma kedykoľvek a kdekoľvek?,“ spýtal sa ma ,,Samozrejme,“ vždy sme sa stretávali v kaviarni. Už celý rok. Opäť sme sa mali stretnúť v kaviarni ako každý deň. Prišiel som o hodinu neskôr, lebo som vedel, že bude zasa meškať. No on neprišiel. Prišiel som do kaviarne aj na druhý deň, no opäť neprišiel. Rozhodol som sa, ísť za Iceom domov. Nevedel ani jeho priezvisko a už vôbec nie jeho adresu. Spýtal som sa čašníka. Poznal Icea a tak mi nadiktoval adresu. Rodinný dom. Krásny, veľký. Zazvonil som a otvoril mi on. Chlap z kaviarne,

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

MAFIÉÉÉÉÉÉ

(sisi/ctenar, 22. 11. 2009 22:11)

Hurá to vypadá na pořádnou levárnu a super příběh! krásné díly na nás ještě čekají tak ať nás ale nenechají čekat dlouho *mrky mrk*

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA