Jdi na obsah Jdi na menu
 


Královstvo-4.časť-neistota-posledná

24. 12. 2009

Na Vianoce dokončujem poviedky, ktorým chýba posledná časť, a tak i túto. tu je posledná časť, dúfam, že budete spokojní

Stalo sa. Vypukla vojna. Bojovalo sa na našom hrade. Zaútočili na nás. Otca zabili a Lyr, moju mladšiu sestričku, zviazali. Ja som sa však nehodlal vzdať. Prebral som velenie a velil vojsku. Vzal som meč a vrhol som sa na Michalovho otca. Michaela som nikde nevidel..... Dlho sme spolu bojovali. Raz mal prevahu on a raz zasa ja. Zacítil som ako strácam rovnováhu. Buď preto, že som ho bodol a on ma ťahal k zemi so sebou alebo preto, že ma bodol on a padal som. Nevedel som. Panika pohltila moje telo. Chytil som sa ho. Zo strachu sa mi podlomili kolená a on spadol so mnou. Pozrel som na neho a vtedy som si uvedomil, že som ho bodol ja. Vedel, že si vezmem jeho syna nech je kdekoľvek, a tak mi z posledných síl povedal ,,Neublíž mu,“ viac nestihol. Ani len moju odpoveď ,,Neublížim,“ si nevypočul. Jeho oči bez života na mňa upierali svoj nemý pohľad. Zavrel som mu ich a položil som ho na zem. Vstal som. Musím pohľadať Michaela. I keď som dal strážam rozkaz, nech mu neubližujú, bál som sa o neho. Zabili sme kráľa Arnolda a to znamená, že sme dobili ich hrad, pokiaľ sa ho Michael vzdá a v to som dúfal. Ak by sa ho totiž nevzdal, vypukla by vzbura medzi mojimi strážami a chceli by ho z trónu zvrhnúť smrťou a to som nemohol dopustiť. Až príliš som ho ľúbil, aby som našu lásku obetoval. Radšej by som prišiel o celé kráľovstvo. Moje i jeho a ušiel by som s ním niekam ďaleko. Vedel som, že to nebude možné, i keď som v hĺbke duše dúfal, pretože Michael bol tvrdohlavý a myslím, že on tak ľahko so mnou neujde. Bol iný než ja. Rozvážny, sebaistý, arogantný, naivný ale najmä bola pre neho najpodstatnejšia rodina a povinnosti. Bol schopný obetovať svoje šťastie preto, aby vyhovel rodine, stal sa kráľom a dal kráľovi dediča. A to by som ja nespravil. Otec ma dobre poznal a vedel to, preto za následníka trónu prijal radšej Michaela a po jeho boku moju sestru Lyr. Jeho posledné želanie bol mier a to som mu dať nemohol. To mohol len Arnold a Michael. Arnold zomrel a Michael tak ľahko neuzavrie mier. A to ma bolelo. Potreboval som ho nájsť a odviesť. Podobrom či zlom. Bolo mi to jedno. Najmä aby sme boli spolu a on v bezpečí. Hľadal som ho. I strážam som kázal, aby ho hľadali. Šiel som na poschodie, dolu na prízemie i do pivníc, mučiarne, či kasárne, no nemohol som ho nikde nájsť.  Prekutrali sme so strážami  celý hrad, no po Michalovi nebola ani len stopa. A tak sme sa vybrali do dediny a hľadali sme ho. Šiel som od domu k domu a pýtal som sa na neho. Zaklopal som zdvorilo na dvere a otvorila mi jedna staršia pani. ,,Dobrý deň, prepáčte, že Vás ruším ale chcel by som sa spýtať na princa Michaela,“ odvetil som, no starenka sa zatvárila zmätene. ,,Princ Michael? Ten chlapec sa mal oženiť s princeznou zo susedného kráľovstva, ale zomrel. Spadol z koňa už dávnejšie,“ povedala a vo mne to vrelo. Buď to na mňa hrala alebo nevedela, že Michael prežil. Nedal som však na sebe poznať hnev a milo som odvetil ,,I tak ďakujem, dovidenia,“ a prešiel som k domu oproti. ,,Dobrý deň,“ pozdravil som staršieho pána, ktorý mi otvoril drevené dvere ,,Dobrý deň pane,“ povedal a ja som vedel, že vie, kto som. Bol to totiž posol kráľa Arnolda a zároveň tajný špeh, ktorého sme prednedávnom prekukli. Vedel, že s nami si nemá zahrávať, veď sme mali jeho malú dcéru ,,Ak mi povieš, kde je princ Michael, neublížim tvojej dcére a hneď ti ju dám priviesť, zabudneme na všetko, čo sa stalo a staneš sa môj radca,“ povedal som. Z môjho hlasu vycítil, že to myslím vážne, a tak začal rozprávať. ,,Kráľ Arnold je mŕtvy, však?“ prikývol som, a tak pokračoval ,,Rátal s tým, že sa to stane, preto svojho syna poslal k jednej rodine, ktorá ho má vydávať za svojho. Povedal, že ak nezomrie, tak si pre neho príde a ak zomrie, má sa Michael dostať do Francúzska k jeho sestre, ktorá nemá deti a tam by z neho bol následník trónu. Vie o tom len pár ľudí. Ja, kráľov radca a kráľova setra vo Francúzsku. Chcel to udržať v tajnosti. Teraz sa už pravdepodobne dostal k princovi kráľov radca a čo chvíľa pôjdu do Francúzska,“ povedal mi a ja som začal uvažovať ,,Keď o tom vie len kráľov radca, ty a jeho setra vo Francúzsku, tak tou rodinou, u ktorej prebýva, musí byť jedna z vás. Buď tá tvoja rodina alebo radcova. Povedz, je v rodine toho kráľovho radcu?“ spýtal som sa ho a on jemne prikývol ,,Ďakujem,“ povedal som a on pochopil. Navigoval ma k tomu radcovi a ja som tam šiel ako s vetrom o preteky. Bál som sa, že ho nestihnem. Kôň zastal a ja som sa rozbehol k domu. Otvoril som prudko dvere. Vo vnútri bola žena s malým dieťaťom v náručí a muž, ktorý bol pravdepodobne radcom kráľa Arnolda. ,,Kde je princ Michael?!,“ rozkričal som sa. Radca okamžite schytil nôž a chcel ma bodnúť. Nepodarilo sa mu to a ja som mu skoro vykĺbil ruku a zviazal som ho k stoličke. Žena chcela ujsť, no schytil som ju a tiež priviazal k stoličke. Dieťa som položil na stolík a obrátil som sa k mužovi ,,Ak mi nepovieš kde je, zabijem ju,“ schytil som ten nôž, ktorým ma chcel bodnúť zo zeme a namieril čepeľ na jeho ženu. Chcel ju zachrániť, no bol to ten typ človeka, ktorý je verný až na smrť. Nebyť toho hlasu, ktorý sa ozval, asi by sa zo mňa stal vrah ,,Pane, ten hrad, ktorý sme dobili.... Zaútočili na nás. Vojsko. Neviem odkiaľ sa zobralo ale zaútočilo na nás. Potrebujeme pomoc, pane, veliteľa,“ Nahnevalo ma to. Nech prehrajú. Je mi to jedno, nemohol som dovoliť, aby mi ušiel Michael. Nech je kdekoľvek. Ale kvôli otcovi som musel. Vojaka som tu nechal. Neprišiel sám, takže mohli strážiť túto rodinu a ja som sa rýchlo vybral na hrad. Vtedy som ho tam uvidel. Vysoko na veži stál on. Michael. Vedel som, že sa nevzdá a nenechá svoje rodisko dobiť. Rozbehol som sa za ním. Práve s niekým bojoval. Potreboval som to stihnúť, pretože bojoval s mojím najlepším šermiarom a bolo jasné, že Michaela zabije. Keď som sa dostal na vežu, bol opretý o múr, tvárou ku mne a môj najlepší šermiar bol na zemi. Omráčený. Myslel som si, že by Michael nebol schopný zabiť a nemýlil som sa. ,, Ty si mi zabil otca, však?,“ povedal a ja som prikývol. ,,A tvoji vojaci zabili otca mne,“ povedal som. Prešiel ku mne a hodil mi meč. Pochopil som. Sebaistý chlapec chcel pomstu, ale mňa neporazí ,,Ak vyhrám,“ povedal som, ,,pôjdeš so mnou na náš hrad, prijmeš porážku, stiahneš vojská, pustíš moju sestru a nikdy odo mňa neujdeš,“ povedal som. ,,Fajn, ak vyhrám ja, prijmeš porážku ty a opustíš túto zem, nikdy sa sem nevrátiš a nikdy ma nebudeš hľadať, aj keby som bol vo francúzsku,“  povedal. Bol si sebou až príliš istý. Nenapadlo ho, že prehrá a mňa nenapadlo, že prehrám ja. Vzdal by som sa veľa. Nepriblížiť sa k nemu. Už nikdy. Len tá myšlienka ma bolela, no mať ho pri sebe naveky mi dodávalo odvahu a istotu. Bojovali sme. Opäť som mal raz prevahu ja inokedy on. Striedalo sa to. Presúvali sme sa, snažili sme sa o rôzne výpady, no vždy to ten druhý zablokoval. Boli sme dobrý, obaja. Rovnako dobrý. Musel sa učiť šermovať od mala ako ja. Sily boli vyrovnané. Jediné čo mohlo tento súboj konečne zastaviť, bolo šťastie. Ten, na ktorého strane bude dnes šťastie to vyhrá, pretože sme boli neuveriteľne vyrovnaný súperi. Keby to bola logická súťaž, vyhral by, keby to bola bitka na telo, vyhral by som ja, no v šerme sme boli taký vyrovnaný, až som začínal mať obavy, že prehrám. Chytala ma únava a panika. Podľa jeho pohybov a krokov som vycítil, že panika a únava chytá aj jeho. Robili sme čoraz viac chýb, boli sme čoraz viac nepozornejší a pomalší. Jeden chybný krok a za ním druhý, no stále sme boli v rovnováhe. Až som nabral všetku silu v mojom tele a rozhodol som sa to využiť v môj prospech. Pretože toto bolo niečo medzi logikou a silou a on to chcel zmeniť na logiku a ja na silu. Robil rôzne obraty a výpady a chcel ma prekuknúť, no ja som vložil do úderov silu a meč som mu vyrazil z ruky. To bol koniec. Teraz dodrží dohodu, vzdá sa a bude môj. Aspoň to som si myslel, kým z jeho úst nevyšli tieto slová ,,Nevzdám sa. Nedokážem to. Nikdy som nedodržal stávku, tak prečo by som mal teraz,“ a to ma nahnevalo. Ja idiot som sa bál, čo spravím, keď ma vyženie zo zeme a nebudem ho môcť vídať a on sa rozhodne, že stávku nesplní?! Schmatol som ho za rameno, z ktorého stekala krv na snehovo-bielu košeľu. a udrel som ho. Nechcel som, no bol som taký nahnevaný a on si o to koledoval. Schmatol som ho opäť za boľavé rameno o dosť silnejšie a to, že to bolo boľavé rameno som si uvedomil až keď sykol od bolesti. Zovretie som však nepovolil a ťahal som ho dolu. On sa však na druhom poschodí vytrhol a začal sa mixovať. Chcel som ho opäť chytiť, no nedalo sa. Blížil sa k oknu a keď som ho opäť uderil, pretože som strácal trpezlivosť a chcel som ho odniesť aj na silu do teraz už môjho hradu, prevrátil sa a uderil rovno do okna za ním. Nestihol som ho zachytiť a už padal dolu. Utekal som dolu schodmi, bral som ich po troch a keď už som bol dolu ležal na zemi. Dýchal, no okolo neho bola krv. Zavolal som lekára a ten mu pomohol. Môj Michael bol v poriadku, našťastie, a ja som si uvedomil, že vďaka mojej nekontrolovateľnej povahe skoro prišiel o život. ,,Prepáč, Michael, strašne sa ospravedlňujem, nechcel som. Ľúbim ťa,“ povedal som mu, keď sa prebral v mojom hrade. Pozrel na mňa svojimi veľkými očkami a ja som si nemohol vysvetliť ten jeho nechápavý pohľad––––––––––––––––––– Lyr bola už voľná a odcestovala do Paríža, kde sa vydala za šľachtica.  

 Áno Michael stratil pamäť. Opäť. Boh mi dal druhú šancu, ktorú nepokazím. Nespravím tú istú chybu. Už nie. Hrad, ktorý mal patriť Michaelovi po smrti kráľa Arnolda som dal zbúrať. Michaela som poslal do Francúzska, na malý oddych. Bezo mňa. Keď sa vrátil, spýtal som sa ho na otázku, ktorú som kvôli našej budúcnosti musel vedieť ,,Ľúbiš ma,?“ on sa na mňa usmial, vytiahol sa na špičky a pobozkal moje pery. Nesmelo ale sladunko. Šli sme opäť od začiatku. Nepýtal sa ma na svoju minulosť čomu som bol rád, pretože raz sa tak stalo a ja som mu povedal ,,Vieš... Tvoja minulosť.. Mohla by nás pohádať a ja.... ale ak chceš...,“ v tom ma prerušil drobným bozkom a povedal ,,Nie. Nechcem počuť niečo, čo nás môže rozdeliť,“ ubehli tri mesiace a pomaly sa mu vracajú spomienky. Čo však spraví, keď sa mu vrátia úplne, to neviem. Len dúfam v jediné, že ma neopustí..... THE END

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

KAWAI

(Shuidy, 11. 1. 2010 16:11)

To bolo nádherné, krásnučké To s tou pamätou bolo dobre chudacik uz druhykrat :D Ale podarilo sa ti to :DD ako kazda ina poviedka

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA