Jdi na obsah Jdi na menu
 


Sľub

14. 11. 2009

Volám sa Zack a mám 16 rokov. Žijem v paneláku na 12. poschodí. Nerád však chodím na balkón. Mám totiž strach z výšok a keď hľadím z 12. poschodia, točí sa mi hlava. Okrem výšky mám strach z hadov. Nenávidím ich rovnako ako dejepis a históriu. Nebavia ma tie vojny, kráľovstvá, sankcie, povstania a iné historické hlúposti. Nikdy nepatril dejepis medzi moje oblúbené predmety. Vždy tam bolo miesto pre angličtinu. To je môj oblúbený predmet spolu s výtvarnou. Angličtina mi vždy išla a kreslil som prekrásne,aspoň podľa mojich spolužiakov. Dnes práve končíme skôr, kvôli vianočným prázdninám a máme skrátené vyučovanie.. Po škole idem rovno domov, no zastaví ma spolužiak ,,Tak sa teším na prázdniny,“ Mark mal ísť na chatu k bratovi, ktorý mu ju nechal na dva dni. Pozval na ňu polovicu školy. Nemohol sa tej párty dočkať. Chcel som na tú párty ísť, no nemohol som. Už som sľú=bil mame, že jej pomôžem napiecť koláče a tak som sa mu ospravedlnil, no on mi stále hádzal na oči, aké to tam bude skvelé ,,Veď vieš, že nemôžem,“ povedal som a zrýchlil som krok. ,,Ani nevieš o čo prichádzaš,“ zakričal Mark, no ja som už zabočil na druhú ulicu. Šiel som bezmyšlienkovo ďalej a ai som si neuvedomil, že som sa dostal pred dom mojej priatelky Cindy. Mala otvorené okno. Chvílu som stál a čakal kým nevikukne, no po dvoch minútach som odišiel. Pomohol som mame napiecť koláče a potom som si sasdol za počítač. ,,Zack,“ zavolala na mňa a tak som sa zodvihol a šiel do kuchyne. Zvierala niečo v rukách. Obyšla ma a zapla mi prívesok.  ,,Kúpila som ho v starožitnostiach, chcela som ti ho dať ešte pred Vianocami,“ povedala, ,,ešte je tam originál fotka, tak ju vyber a vlož tam fotku Cindy,“ usmiala sa. Šiel som do izby so slovami vďaky. Sadol som si za postel a prívesok si prezrel. Bol to krásny strieborný medajlón.  Otvoril som ho a vnútri bolo miesto pre dve fotky. Na jednej strane som bol ja ale čiernobiely a na druhej strane bol niekto, koho som nikdy nevidel, tiež čiernobiely. Pozoroval som ten medajlón hodnú chvílu, až kým mi ten muž nezačal byť povedaomý. Odvtedy som stále počul hlasy.  ,,Zack, sľúbil si, že na mňa nikdy nezabudneš,“ ozval sa chlapčenský hlas a ja som sa začal báť. Čím bol bližšie 24.december, tým sa hlasy začali čoraz viac stupňovať a ja som sa začínal čoraz viac báť. Najhoršie na tom bolo, že nik okrem mňa tie hlasy nepočul. Je 23.december večer a sedím na posteli. Medajlón je pohodený v kúte izby a mám zapnutú hudbu, aby som tie hlasy nepočul. Má zatvorené oči a relaxujem. Zrazu som začul hluk.  Vytiahol som slúchadlá z uší a v tom okamihu som otvoril oči. Na zemi bola rozbitá sklenená misa. Najlepšie na tom bolo, že dvere do mojej izby boli zamknuté a kľúče boli v zámke prekrížené.  Začala ma hytať panika. Pred očami sa mi zjavila silueta chlapca asi o dva roky strašieho než ja, vysokého a najmä nahnevaného.  V tom okamihu sa však vytratil a ja som začal panikáriť ešte viac. Odomkol som dvere, pozberal sklo z misy a šiel som za matkou. ,,Čo sa stalo?“ spýtala sa ma ,,Rozbil som isu,ô opovedal som a vyhodil zbytky do koša. Mal som veľký strach. S obovami som si lahol do postele a pokúšal som sa zaspať. Keď som sa ráno zobudil, izba bola zmenená. Úplne zmenená, myslel som si, že mi šibe. Pretrel som si oči, no obraz predomnou sa nezmenil. Vyšiel som von. Lúka, žiaden činžiak ale rodinný dom. Obzrel soms a okolo seba. Keby som mal jedným slovom charakterizovať to čo vidím, tie  polia bez úrody, tie domy, ktoré ledva stáli, ľudia, ktorý boli zničený, chorý a bolo vidieťm, že ich trápi hlad, bolo by to slovo bieda . Nevedel som kde som, nechápal som ako som sa sem dostal , no za mnou sa ozval krik ,,Utekajte! Prichádzajú Nemci!“ Nechápal som. Akokoľvek som sa snažil, nemohol som to pochopiť. Všafe začal zmetok, panika, krik. Zrazu ma niekto schmatol a ťahal ma preč ,,Musíš ísť odtiaľto preč, nemci na nás zaútočili,“ povedal. Aspoň, že rozpráva po anglicky. Horšie by bolo, keby bol talian či niečo iné. Pozrel som sa na neho. Bol to vojak. Vysoký asi 18-ročný brunet. Ťahal maodtialto preč. Potom ma so slovami ,,Následuj dav“ opustil. Dav som následoval, no Nemci boli tak blízko, že sme nestihli ujsť. Zajali nás, niektorých popravili. Ja  som bol v zajatí u Nemcov. Strážil nás vysoký asi 18-ročný brunet. Podobal sa tomu vojakovi, čo ma odvliekol až na oči. Oči toho Angličana boli zelené avšak oči tohto Nemca sú čierne ako uhol. Tento nemec bol k nám neuveritelne hrubý. Nechápal som ako môže byť niekto až tak krutý. Mučil nás po jednom. Bál som sa, kedy prídem na radu. Vedel som, že raz na radu prídem. Tento vojak bol známy tým, že sa mu lúbili chlapi a keď som prišiel na radu, skúsil som šťastie. Usmial som sa na neho, žmurkol som. Začal som s ním koketovať, veď mi šlo o život. Začal som sa hrať s vecami čo mám na sebe. Usmial sa na mňa a prešiel ku mne. Pritiahol si ma za handry čo som mal na sebe k sebe a prudko ma pobozkal.  Bol som prekvapený, no zároveň rád, že to vyšlo a tak som v tejto hre pokračoval. Vedel som, že raz sa v tejto hre popálim a to aj prišlo. Zavolal si ma k sebe asi tretí krát. Dovtedy sme nič iné ako bozky nerobili. Dnes sa to však zmenilo. Začal mi blúdiť svojimi chladnými rukami po hrudi. Nezastavil som ho. Nech robí čokoľvek, len nech ma nechá žiť. Usmial som sa do bozku a on pokračoval. Vyzliekol mi veci a ja som tam stál pred ním nahý. Začal som sa červenať. Teraz sa usmial on. Prezeral si ma od hlavy až po päty. Detailne prezeral každý kúsok môjho tela. Bolo mi to nepríjemné. Obrátil ma a sledoval ďalej. Začal som byť nervózny. Nevidel som čo robí, len som cítil jeho chladné ruky na mojom chrbte a jeho dych na mojich ramenách. Dych vystriedali drobné bozky. Bozkával ma po krku a ja som sal vôňu jeho tela. To jediné ma udržiavalo pokojným. Jeho ruky medzitým blúdili po mojom tele, hladil mi chrbát, blúdil po mojej hrudi. Svoje ruky presunul nižšie a ja som začal cítiť paniku. Po tých dvoch dňoch som stratil nádej, že je to sen, no teraz som sa modlil, nech sa preberiem, no dotyky tých chladných rúk pokračovali. Začal ma jemne hladiť a ja som sa začal opäť červenať. Nemohol som dovoliť, aby sa stalo to k čomu sa chýlilo. ,,Prosím,“ povedal som ,,prestaňte,“ no on zrýchlil pohyb rukou a ja som už nemohol robiť nič, len hľadieť na tú tekutinu v jeho rukách. Pokračoval so zahŕňaním bozkov na môj krk a ja som sa červenal čoraz viac. Vtedy som si uvedomil ž musím vypadnúť, no pri pomyslení na tie pocity a dotyky. Nechcel som si to priznať, ale páčilo sa mi to. On to vedel tiež. Nemohol som zastaviť vzlyky, ktoré spôsoboval on a jeho ruka. Obišiel ma a pozrel mi do očí. Objal ma. Nič viac nespravil. Bol som v jeho objatí. Cítil som teplo jeho náruče, jeho ochranu. Oprel som sa o jeho hruď. Zostali sme tam asi 5 minút. Potom odpornom pocite neistoty, strachu. Celý čas čo som tu som necítil nič iné než strach ... Strašne som sa bál. Začal som veriť vo všetkých svätých a modlil som sa k nim, nech ma odtiaľto dostanú. Bál som sa o život, hneď čo som prišiel ma zajali a ja som.... čo som vlastne... Chcel som sa s ním vyspať len preto, aby som prežil? Sám neviem, čo som vlastne chcel spraviť, no teraz keď som cítil teplo a ochranu jeho náruče som sa po prvý raz tu cítil bezpečne.  Z ničoho nič sa mi z očí spustili slzy. I keď mám 16 tak sú na mňa tie dva dni moc. Ani neviem, kde som. On mi slzy zotrel a pobozkal ma. Chytil deku, omotal ju okolo mňa a potom ma pobozkal. Položil ma na posteľ a ja som vedel, že to teraz príde. Nemýli som sa. Začal ma bozkávať a začal si rozopínať nohavice. Hladil ma a bozkával od hlavy po päty. Krk, ramená, hruď, brucho, stehná. Všetko vybozkával, pohladil. Bol ku mne neuveriteľne nežný. A vtedy som vedel, že tu je ten háčik. Zaľúbil som sa do neho. Keď sme ležali vyčerpaní povedal som mu ,,Ľúbim ťa“ Otočil si ma k sebe a pozrel na mňa svojimi čiernymi očami. Bál som sa, že ho to nahnevalo, no on mal strach ,,Ty ma ľúbiš a ja sa o teba bojím, tiež ťa ľúbim,“ povedal a ja som sa usmial. a pobozkal ho. ,,Ani neviem ako sa voláš,“ povedal mi a som odpovedal ,,Zack a ty?“ ,,pekné meno, Zack, ja som Kay,“ povedal .,,Kay, hodí sa ti. Je rovnako pekné ako ty,“ povedal som. Stretávali sme sa, milovali sme sa. Až raz. Vznikla vzbura. Prišiel po mňa a vytiahol ma z vezenia ,,Ujdi,“ povedal mi. Nechápal som ,,Prečo?“ ,,Je vzbura, ak ťa nájdu, zabijú ťa“ ,,A čo ty?“ ,,Mojou povinnosťou je bojovať. Ak zomriem, moje srdce bude stále žiť, pretože moje srdce si ty. Zachráň sa a zachrániš aj mňa. Už sa neuvidíme. Ty ujdeš a ja možno zahyniem. Sľúb, že na mňa nikdy nezabudneš, Zack,“ povedal a dal mi okolo krku strieborný medailón ,,Sľubujem, sľubujem, že na teba nikdy nezabudnem, Milujem ťa Kay a sľubujem, že ty si bol mojou prvou a poslednou láskou“ ,,To od teba nežiadam,“ povedal a pobozkal ma. Rozutekal som sa. Keď som sa otočil, Kay už bojoval. Spadol som  do vody. Do potoka. Bože nech ma nechytia. No v tom som sa ocitol v sprche a bol 24. december. Bol som doma Čo sa stalo s Kayom? a vtedy som sa rozbehol do izby. Chytil som medailón v kúte izby  a vo vnútri bola jeho a moja fotka Ja a Kay. Obzrel som sa a silueta chlapca zmizla. Tá tvár nebola nahnevaná ale smutná. Mýlil som sa. A silueta nebol nik iný ako Kay. Určite v tej vzbure zomrel a ja som na neho i napriek sľubu zabudol. Prišiel mi pripomenúť sľub. 24.december. Sviatky lásky a pokoja. a on mi ten pokoj doprial. Odpustil mi. Ďakujem, Kay. Medailón som si nechal na krk a fotku Cindy som nechal na stolíku. Odvtedy sa stal dejepis mojou najobľúbenejšou hodinou a na internete som hľadal informácie o nemeckom vojakovi Kayovi, no nič som nenašiel. Neviem, či to bol len sen, či som sa zbláznil alebo niečo iné ale jedno je isté. Jeho fotku aj s jeho medailónom mám. Ľúbim ťa, Kay.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

také

(sisi/ctenar, 22. 11. 2009 21:58)

........mám z toho täkový zvláštní pocit, je to pěkné a zajémavé párčásmi i celkově děsivé!Ale je to tak ah nevím a nenálézám vyznání slov.

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA