Jdi na obsah Jdi na menu
 


Priepasť

11. 7. 2011

Tiahlo mi na sedemnásť.  Povinne som musel chodiť na hlúpe akcie a plesy, nenávidel som to. Zakaždým ma rodičia s niekým zoznamovali a snažili sa mi niekoho dohodiť. Krásne, milé dievčatá zo šľachtických rodov, ktoré ešte nemali známosť, ale mňa nijako nezaujali. Moje oči patrili len jednej osobe. Jemu. Vždy stál na plesoch bokom, akoby sa ho to netýkalo, ako by ho to otravovalo, málokedy prišiel k ostatným, dal si pohárik a s niekým sa pustil do reči. Často, keď som na neho pozeral sa naše pohľady stretli, vždy sa usmial a ja som okamžite otočil pohľad kdekoľvek inam.  Ani nemusím vravieť, že som sa zakaždým červenal a jeho úsmev sa tým ešte väčšmi zväčšil. Vyzeral byť starší a podľa oblečenia vysoko postavený. Neustále sme na seba narazili, ale stále sme sa nespoznali, nik z nás pravdepodobne nechcel spraviť prvý krok. Avšak raz sme sa zoznámili. Začo vďačím mojim rodičom. Na oslavu spriatelenia nejakého kráľovstva s tým naším, prišiel i on. Usmiaty sa k nám blížil v ruke pohárik červeného vína, môjho obľúbeného v sprievode ženy a muža. Keď sa priblížili, všimol som si medzi nimi vekový rozdiel, a podľa môjho dojmu to boli pravdepodobne jeho rodičia. Môj názor sa potvrdil v okamžiku, keď otec povedal ,,Vítam Vás, kráľ Iwao i Vás kráľovná a predpokladám, že toto je Váš syn, Yasuo,“ povedal a mňa vtedy napadlo, že kráľovstvo s ktorým sme uzavreli mier a spojenectvo je domovom tohto muža, muža, ktorý sa neustále zjavoval v mojej mysli, neschopný odísť a neustále ma prenasledujúc. „Ďakujeme za privítanie pane, radi by sme spoznali i Vášho syna,“ povedala kráľovná a otec nás okamžite zoznámil. „Toto je Isato, môj prvorodený syn a následník trónu“ „Teší ma“ Povedal som a pobozkal som jej ruku. Usmiala sa na mňa a oči jej syna sa mňa stále upierali. Otec vzal matku a Iwaových do hradu s tým, aby som ich synovi ukázal okolie. „Som rád že som ťa spoznal, Isato, to meno si budem pamätať, je prekrásne. Všimol som si ťa už na tom plese, neustále si naň chodil a myslím, že s rovnakou ochotou ako ja, ale som rád, že si tam bol, aspoň si mi ten pobyt spríjemnil. Chcel som ťa osloviť, ale neustále si bol v niečej prítomnosti, obklopený mnohými ženami, ani sa im nečudujem, máš prekrásnu tvár“ Po jeho slovách som bol rád, že sme sami, pretože som sa musel červenať až za ušami. „Hmmm“ nemohol som zo seba vydať žiadnu normálnu a zmyslu plnú vetu. Jediné na čo som sa zmohol bol jemný zahanbený úsmev a úbohé „Ďakujem“. „Povedz, máš... máš priateľku?“ „Nie“ odpovedal som, i keď som sa cítil neuveriteľne trápne. „A chcel by si ju?“ „Ja neviem“ nemal som potuchy čo by som na to mal odpovedať, takže zo mňa ani nič zložitého a zamysleného nevyšlo. „Aha“ Povedal a mal som pocit, že sme sa ocitli na trápnom tichu, žiadna komunikácia, tá sa zastavila. Obaja sme hľadeli na zem a čakali čo povie ten druhý. Potom sa na mňa pozrel a ja som nabral odvahu a spýtal som sa ho tú istú otázku, či má priateľku. Usmial sa a pokrútil hlavou. „A chcel by si nejakú?“ Chvíľu na mňa hľadel, potom pokojne  a bez rozmýšľania povedal „Nie“ a pozoroval moju reakciu, každý pohyb na mojej tvári. Bol som prekvapený, zdvihol som obočie a spýtal sa ho „Prečo?“ „Ja neviem. Od okamihu, keď som ťa zbadal, nemám o ne záujem“ Moja tvár stuhla a ja som sa ani nepohol. Zasmial sa. Tak pokojne a uvoľnene, že sa mi zdalo, že to do takej situácie nepatrí. „Čo je tu smiešne?“ ozval som sa, on len pokrútil hlavou, no na môj vyzývavý pohľad dodal „Mal si sa vidieť, akoby si videl mŕtvolu“ jeho úsmev sa preniesol i na mňa. Obaja sme sa škerili. „Aj tak sa mi nezdá, že to bolo smiešne“ ozval som sa po chvíli vážne. „Tak prečo si sa smial?“ spýtal sa. „Nemohol som sa nesmiať, keď som videl tvoju usmievajúcu sa tvár“ povedal som a čakal čo povie. Čakal som márne. Ďalších pár minút sme tam len tak stáli a hľadeli jeden na druhého. Ani jeden z nás nevedel čo na to povedať, čo spraviť..... „Yasuo“ začul som Kráľovnú, ako volá svojho syna. Yasuo sa strhol vrhol na mňa ešte jeden pohľad a odišiel. Pri dverách sa otočil a povedal „Zajtra na kraji lesa pri západe Slnka“ a už ho nebolo. Ani si nestihol vypočuť moje „Prečo?“ ale aj tak neviem akú odpoveď by som očakával. Istý tým, že tam neprídem som si ľahol a zaspal s plnou hlavou jeho obrazu. Ráno som vystrelil  z postele. Môj brat bol u krstných. Mal som sa začať učiť s radcami, aby som vedel viesť kráľovstvo. Nikdy som nechcel viesť kráľovstvo. Taká otrava. Chcel som byť večne mladý, užívať si, neviazať sa, byť voľný ako vtáčik a poletovať oblohou.... To by bol život pre mňa. Keby som sa narodil druhý a nemusel niesť budúcnosť krajiny na pleciach.... Nepatril som k neposlušným deťom,  pred bratom a verejnosťou som nikdy nemal konflikty s rodičmi, snažil som sa, no keď sme boli sami, vyjadril som svoj názor k problematike, či už tresty poddaných, dane, problémy krajiny, no väčšinou sa s otcovými nezhodli, čo zväčša vyvolávalo konflikty, pretože som sa vraj podľa neho dostatočne nevenoval príprave a radšej sedel na koni a prechádzal sa po lese. Tak mi kázal, aby som vzal viacej teórie, a tak som mal celý deň zabitý. Ešte večer som sa s radcami drvil, pretože mi to neustále nejde. Pokiaľ si otec myslí, že zo mňa bude dobrý kráľ, tak sa vo mne pravdepodobne mýli. Unavený som zamieril rovno do svojej komnaty a zaspal som.  V strede noci som sa prebral a spomenul som si na Yasua. mali sme sa stretnúť. Vstal som z postele, prehodil si plášť a vyrazil k dverám, keď som sa chytil kľúčiky, zamyslel som sa. „Už je neskoro, určite tam už nebude, musel už odísť, nečakal by tam toľko“ a s tým som sa plánoval vyzliecť a zaľahnúť späť do postele. Keď som tak učinil, zakryl sa a zavrel oči pripravený na spánok, začul som jemný zvuk. Niekto vonku hral. Bol to prekrásny zvuk, musel som natŕčať uši, aby som tú hudbu počul. Vstal som z postele a prešiel k oknu. Pozrel som sa cez sklo a uvidel som pod stromom sedieť nejakého muža v obyčajných veciach,  ktorý držal v rukách nástroj, ktorý vydával tú prekrásnu hudbu. Keď som sa zahľadel bližšie, zbadal som, že mi je ten muž až príliš povedomý. Bol to Yasuo. Keď som sa na neho pozrel, stretli sa naše pohľady a on sa na mňa usmial. Zostal som v šoku, keď som sa konečne odtrhol od okna, prehodil som cez seba plášť a vyšiel som zo svojej izby. Snažil som sa byť opatrný, aby si nik nič nevšimol. Po špičkách som prechádzal popri izbách rodičov, schádzal dolu po schodoch až k bráne a odtiaľ do záhrady. Keď som ho uvidel zblízka, i keď som nechcel, no na tvári sa mi objavil úsmev a srdce mi radostne poskočilo. Už vtedy som vedel , že sa do môjho srdca zaryl riadne hlboko, a nemožno ho odtiaľ dostať von. Nič som si nenahováral, vedel som, že ho milujem a dúfal som, že i on miluje mňa. Nehodlal som však spraviť prvý krok, nikdy som nebol dominantný, ani v prítomnosti žien, vonkoncom v prítomnosti muža, a ešte takého, ako je Yasuo. Nepochyboval som, že sa zo svojimi citmi zmieril rovnako rýchlo ako ja, dokonca i skôr a dokonca istým spôsobom spravil prvý krok, keď mi začal lichotiť. A najdôležitejšie,  je tu, hrá pod mojim oknom, ani neviem ako vedel, ktorá izba je moja a čaká, pritom je už poriadne neskoro. On mi môj úsmev opätoval, prestal hrať a natiahol mojim smerom ruku, ktorej som sa chopil. Potiahol ma k sebe, a ja som si sadol hneď vedľa neho. Ticho som sedel, oprel som si hlavu o jeho rameno, hľadel na jeho ruky a pokojne počúval tie nádherné tóny vychádzajúce spod jeho rúk. Nepýtal sa ma prečo som meškal, ani to, či som vôbec plánoval prísť, nepýtal sa nič. Žiadne slová neboli potrebné, obom nám stačila prítomnosť toho druhého. Takto to chodilo každú noc, neskoro večer vždy prišiel  pod moje okno zahral pár tónov, ja som vstal, prišiel k nemu, sadol si vedľa neho, oprel sa o neho a počúval tú hudbu. Pred východom slnka vstal, pobozkal mi ruku, usmial sa a povedal „Tak zajtra“ a ja som mu úsmev opätoval a hľadel na jeho vzďaľujúcu siluetu, až kým mi úplne nezmizla z dohľadu.  Potom som šiel potichu do svojej izby, ľahol si a tú chvíľu, pokiaľ ma neprišla služobná zobudiť som si pospal, občas som mu zaspal na ramene a jeho pieseň mi hrala v ušiach ako uspávanka. Raz večer ma opäť čakal pri strome pod oknom, avšak nehral, jeho ruky boli prázdne. Ja som už pomaly a potichu schádzal schodmi dolu k nemu. On opäť natiahol svoju ruku, v ktorej o chvíľu zvieral tú moju, opäť ju pobozkal a ja som sa už nespočetne krát začervenal. Nekomentoval to, iba sa na mňa usmial ako vždy. „Ahoj, Isato. Som rád, že si aj dnes prišiel. Nemohol som sa od včera večera dočkať, chýbal si mi,“ povedal a nahol sa ku mne. Vedel som čo príde, konečne sa jeho pery približovali k tým mojim, no pristáli iba na krku. Počul ako mi unikol slabý sklamaný povzdych a len sa na tom zasmial. Mal to tak naplánované. Jeho pery však našťastie svoju púť neukončili a pokračovali smerom k mojim. Naše pery sa jemne dotkli, len po nich prešiel perami, pootvoril ich a pomaly vkĺzol do tých mojich svojim jazykom. Ochotne som ho nechal a čakal, čo sa bude diať ďalej. Pomaly sa naše jazyky prepletali v lenivom tempe, ktoré sa v okamihu zmenilo na vášnivé, dravé. Jeho ruky blúdili po mojom chrbte, po mojej hrudi, tie moje nezaostávali. Taktiež sa vydali na prieskum jeho tela. Avšak len tej vrchnej časti a len cez to hrubé tričko, ktoré mal tak nemotorne oblečené. Tie jeho opäť viedli, pretože sa práve snažili dostať pod moje tričko a horlivo blúdili po mojej odhalenej hrudi. Nemohol som sa nabažiť tohto momentu, chcel som viac a podľa toho ako sa ku mne tisol, chcel viac i on. Oprel ma o strom a začal mi dávať dolu košeľu. Nebránil som sa, práve naopak, pomáhal som mu, aby bola čo najrýchlejšie dole. Chytil som ho za tvár, nadýchol som sa a pokračoval v horlivom bozkávaní, moje ruky sa z jeho tváre presunuli na jeho tričko a snažili sa mu ho dať dole, taktiež mi pomohol, pretože rovnako ako ja sa nemohol dočkať tohto okamihu a toho čo sa pravdepodobne o pár minút alebo sekúnd stane. Svoju pozornosť presunul k mojej hrudi, ktorej venoval dostatočnú pozornosť. Dotykmi, bozkami. Jeho ruky sa mi presunuli k mojim nohaviciam a snažili sa ich dať dolu, keďže sa mu to podarilo, stál som tam nahý, červený ako paprika a cítil som sa neuveriteľne trápne, moje ruky sa okamžite presunuli k jeho nohaviciam a o chvíľu sme tam stáli nahí obaja. Dívali sme sa na seba, skúmali sme sa pohľadmi, ktoré neskôr vystriedali dotyky a nežné bozky. Po chvíle si ma vyzdvihol, oprel o kmeň stromu a ja som mu kolo bokov omotal svoje nohy. Pritlačil ma k stromu a horlivo bozkával. Cítil som ako veľmi ho milujem a ako veľmi ho potrebujem. Týmto sa naša láska naplnila a ako čerešničkou na torte bolo jeho vyznanie po milovaní, Keď sme ležali v tráve vedľa seba, moja hlava na jeho hrudi, jeho ruky objímajúce moje telo, unavení a vyčerpaní, prikrytí našimi vecami. „Milujem ťa, Isato. Miloval som ťa už od prvého okamihu, keď som ťa stretol. Nikdy som neveril na lásku na prvý pohľad, no pri tebe som sa naučil, že sa to môže stať. Nechcel som však, aby som ťa vyplašil, alebo niečo také a napriek všetkému som sa bál priznať si, že milujem muža, následníka trónu, teba, Isato. Dnes však viem, že je to pravda, že ťa milujem viac ako čokoľvek na svete a nemienim sa ťa nikdy vzdať, radšej by som sa vzdal svojho života. Chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života“ pozeral som na neho s prekvapením, že mi vyznal lásku takto úprimne a zároveň s dojatím, pretože „Ja to cítim rovnako Yasuo, milujem ťa z celého svojho srdca a viem, že ťa nikdy milovať neprestanem... Ale čo bude ďalej? Budeme sa naďalej tajne stretávať?“ Chvíľu na mňa hľadel a potom sa posadil. Nasledoval som jeho pohyb a aj ja som sa posadil. Chvíľu hľadel do neznáma, premýšľal. Potom sa ozval „Myslím, že tajne nám to dlho nevydrží, raz nás aj tak odhalia a prichytia.“ „To akože chceš náš vzťah zverejniť?“ spýtal som sa ho s hrôzou a strachom v očiach.  Znova hľadel do neznáma a premýšľal. „Zavrhli by nás. Mňa i teba, Yasuo, moji rodičia by sa zbláznili, hľadajú mi nevestu, očakávajú, že nastúpim na trón, že si získam dôveru ľudu, ktorý by ma za tento vzťah okamžite odsúdil a teba tiež, tvoj ľud, i tvoji rodičia. Možno by sme ohrozili mier, Yasuo. Nemyslím si, že by sme to mali zverejniť,“ povedal som. „Nie, nezverejníme ho. Nechcem o teba prísť, to som ti už povedal, ujdeme, pokiaľ sa to bude dať, zostaneme na tom takto, keď nás to už omrzí, alebo budeme musieť, ujdeme, nik sa o nás nedozvie, povieš, že ideš na nejakú dohodnutú stretávku s nejakým kráľovstvom porozprávať sa o hospodárskej situácii krajín a podobne a stretneme sa v lese, za našimi kráľovstvami a ujdeme. Spolu.“ povedal Yasuo. falseColorful Gridw:LsdException Locked=Colorful Strue SemiHidden=nbsp;nemu, sadol si vedľa neho, oprel sa ohading Accent 1 Name=false UnhideWhenUsed= SemiHidden=65ldquo; Prikývol som a pobozkal som ho. „Navždy spolu,“ povedal Yasuo. „Navždy,“ zopakoval som tichú prísahu. Budem s ním navždy, to môžem sľúbiť i jemu, i sebe. Keďže sa blížilo k východu slnka, rozlúčili sme sa s tým, že sa stretneme zajtra neskoro večer opäť. Potichu som otvoril bránu, vkĺzol dnu a po špičkách som sa po schodoch vydal smerom k svojej izbe. „Isato“ okamžite som sa zľakol, takmer som sa pošmykol. Zostal som stáť ako primrznutý na schodoch. Bol to otcov hlas, musí stáť za mnou a čakať na vysvetlenie. Čo ak niečo videl? Čo potom? Akú výhovorku si nájdem? so strachom v očiach, navonok som sa však snažil tváriť pokojne, o čom pochybujem, že to tak vyzeralo, pretože som sa topil v strachu, som sa otočil a pozrel na neho „Dobré ráno, otec, Vyspali ste sa dobre? A čo ste tak skoro hore? nemohli ste spať?“ Pozrel na mňa s úsmevom „Pýtaš sa ma, či som nemohol dobre spať, keď som tak skoro hore, pritom ty si hore ešte skôr, čo si ty nemohol spať synak?“ spýtal sa. „Nie otec, nemohol, snívali sa mi nočné mory“ „A kde si bol takto skoro?“ „Bol som sa prejsť v záhrade, aby som vyhnal zlé myšlienky a v pokoji zaspal“ jeho úsmev zmizol z tváre, čo nebolo dobré znamenie „Akosi často nemôžeš spávať synak, neustále ťa trápia nočné mory. V poslednom čase stále chodievaš do záhrady“ Vtedy som sa skutočne bál, čo si musel všimnúť aj on, pretože sa na mňa pozrel tým svojim pohľadom, ktorý si skrýval pre také chvíle, kde si bol istý, že dotyčného dostal do úzkych. Keď vedel, že chodievam do záhrady často o takomto čase, pravdepodobne vedel, že tam chodím s Yasuom a modlil som sa, aby nevedel, čo sme tam spolu robili. „Pomáha mi prechádzka na čerstvom vzduchu,“ povedal som a snažil sa nadobudnúť momentálne nedosiahnuteľný pokoj. „A to sa musíš s niekým prechádzať, aby ti zahnal nočné mory?“ spýtal sa a mne došlo, že určite hovorí o Yasuovi. Vyvaliť pravdu a začať sa ospravedlňovať a prosiť o odpustenie alebo dovolenie, alebo ďalej klamať? Nepriznám sa, možno nevie všetko, možno  by som dačo prezradil a možno si tým nie je istý. Zostal som ticho, nech povie všetko čo vie. „Tak synak, dúfam,  že si nemyslíš, že ti dovolíme, aby si zahanbil náš rod, naše mená, nedovolíme ti, aby si proti nám obrátil ľud, teraz sa láskavo vzchopíš, oženíš sa a prevezmeš vládu. Toho Yasua už nikdy neuvidíš, o to sa postarám. Ľud to vie, dozvedel som sa to od jednej pohoršenej dcéry radcu. Povedal som, že si bol len zvedavý, ale všetko je v poriadku, že sa oženíš a splníš si svoje povinnosti. Ten chlapec má tiež svoje povinnosti a verím, že keď sa to dozvedia jeho rodičia, povedia mu presne to, čo som ti povedal ja. Teraz to poblúznenie zahodíš za hlavu a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo. Na zajtra som usporiadal bál, tam si vyberieš svoju nastávajúcu a za mesiac sa s ňou oženíš, nasťahuje sa sem a uvidíš, že na toho chlapa zabudneš, v opačnom prípade....“ „Čo v opačnom prípade? Nemôžeš ma do ničoho nútiť, je to môj život, nekaz mi ho. Nemôžem za to, že ty si sa s matkou musel oženiť bez toho, že by si ju miloval! Ja tú istú chybu nehodlám urobiť! Konečne som našiel zmysel života. Yasua milujem, skutočne ho  z celého svojho srdca milujem a nechcem sa ho vzdať len kvôli nejakým hlúpostiam, ktoré vás napadnú. Ľud nechce pravého kráľa, chce len bábiku, ktorá by dobre vyzerala a dodržovala etiketu? Nezáleží im na tom, že budem dobrým kráľom? O taký ľud v tom prípade nestojím!“ To som už ziapal. Našťastie brat bol u krstných rodičov, a tak som si u neho reputáciu nepokazil. Nechcel som, aby vedel, že sa s rodičmi hádam, a že kvôli milencovi. Otec bol celý červený a kypel od hnevu, zahnal sa a dal mi takú facku, že mi zostal na líci odtlačok jeho prstov. „Si neuveriteľne drzý! Ako si dovoľuješ rozprávať sa so mnou takýmto tónom a vôbec takto hovoriť o nás a o ľude! Tak to by stačilo Isato! Bude tak ako som povedal, láskavo sa poriadne vyspi aby si nemal opäť nočné mory a riadne sa uč, pretože čoskoro príde tvoj čas, nezabúdaj, že už zajtra budeš mať svoju vyvolenú“ to bol koniec debaty. Odišiel nahnevaný a ja som tam zostal sklamaný, zúfalý s tým, že tento „boj“ nevyhrám. Odišiel som do izby. Chcel som ísť za Yasuom, no vedel som, že ma otec nepustí a po tomto ma nechá sledovať. Nevedel som kam mám ísť, napokon som to vzdal a šiel si ľahnúť, no ani zďaleka som nezaspal. Neustále mi behal po rozume otec, Yasuo , bál a povinnosti, otec, Yasuo, bál a povinnosti. Povedať, že som cez tú noc prišiel na nejaké normálne, rozumné a vhodné riešenie sa nedá . Hlavne som sa potreboval stretnúť a porozprávať s Yasuom. Vedel som, že sa k nemu takýmto spôsobom nedostanem, a tak som prijal rolu postavy, ktorú mi otec určil vo svojej hre poctivo. Začal som sa správať ako vzorný synáčik, milujúci braček, čo som aj bol a tvrdil som, že to s Yasuom ma už prešlo, že šlo len o nejaký skrat, románik, túžbu. Na moje prekvapenie som zistil, že som dobrý herec, všetci mi to uverili, i keď otec mal pochybnosti, že ma to tak rýchlo prešlo, najmä po tej mojej hysterickej scéne. Nijako to však nekomentoval, bol zjavne rád, že som sa aspoň snažil Yasua zo svojho života vymazať. Nevidel som sa s ním, neustále som bol zavretý v hrade, nikam som nevychádzal. Vzdelával som sa, nechal sa poúčať radcami, tváril som sa, že ma to zaujíma, baví, že sa neviem dočkať, no začal som už chápať veciam ohľadom panovania. Bol som pripravený, to som vedel, problém bol v tom, že to som nechcel. Chcel som byť niekde s Yasuom, niekde veľmi ďaleko, kde by nás nedostihli naše povinnosti. Vždy som bol so svojim postavením nadmieru spokojný, no prišiel deň, keď sa to zmenilo, bol to deň´, keď som sa v záhrade miloval s Yasuom. Chcel som byť obyčajný chalan, žiť niekde ďaleko, zarábať si remeslom, on hraním, byť spolu a užívať si spoločné chvíle a prítomnosť toho druhého. Blížil sa bál. Rozhodol som sa, že si vyberiem prvú, ktorá sa na mňa usmeje, predstavím ju všetkým ako svoju nastávajúcu a potom sa pôjdem porozprávať s Yasuom. Na moje prekvapenie bol na bál pozvaný aj on. Samozrejme, že ma otec sledoval a nespustil zo mňa oči, aby som nespravil nejakú hlúposť, no ja som s ním súrne potreboval hovoriť a podľa jeho výrazu i on so mnou. Stál som a nevedel som čo mám spraviť, rozhodol za mňa. Prišiel ku mne, nehľadiac na to, že na nás hľadí môj otec. „Isato, viem čo sa stalo, dozvedel som sa to len pred chvíľou. Po tej noci som šiel s rodičmi do letného sídla, poslal som posla, aby ti to oznámil, no keď som sa dnes vrátil s neodovzdaným odkazom, rodičia mi vypláchli žalúdok, no nedal som sa, okamžite som sem prišiel, našťastie ma dnu pustili, i keď to nebolo jednoduché. Pamätáš si, čo som vravel v noci? Ak nás to omrzí, alebo budeme nútení, ujdeme nie? To je moja ponuka, ujdime dnes večer, počkám ťa v lese za našimi kráľovstvami, pôjdeme na koňoch do môjho letného sídla, tam nás nik nebude rušiť a budeme navždy spolu“ povedal a usmial sa. Bol to úsmev, v ktorom sa zrkadlila obava z toho, čo by sa stalo, keby sa nám útek nepodaril. „Navždy“ ubezpečil som ho a usmial som sa na neho. „Radšej už choď, prosím“ povedal som. Ešte mi venoval jeden zamilovaný pohľad a otočil sa. Odišiel. Pozrel som sa na otca. Vyzeral byť nahnevaný, Vstával a mal namierené ku mne, tak som rýchlo požiadal o tanec najbližšiu voľnú dámu a zatancoval som si s ňou. Otec to zamaskoval a robil sa, že si aj on ide zatancovať, no rýchlo si to rozmyslel a vrátil sa na miesto.  Rozprával som sa s ňou, tancoval a čas veľmi rýchlo ubehol. Bolo neskoro večer a čas na útek. Bol som pripravený ujsť, vzdať sa všetkého a byť s ním navždy, ako sme si sľúbili. Tak sa aj stalo, vyšiel som na terasu, pozrel sa na mesiac, ktorý bol vysoko na oblohe, svietil mi na cestu. Obzrel som sa za seba. Otec bol vo vášnivej debate s matkou a s dámou, s ktorou som tancoval. Pravdepodobne si mysleli, že som si vybral práve ju. Potichu som vyšiel dvermi na záhradu, odtiaľ som už rýchlym krokom mieril k lesu. Keď som zišiel z dohľadu kohokoľvek na hrade, už som bežal, čo som si ani neuvedomil. V lese som sa oškrel o konáre, kde sa mi roztrhla košeľa a zostali na konári jej kúsky. Avšak ja som bežal ďalej bez toho , aby som sa obzrel. Keď som už videl dvoch koňov a pri nich Yasua, spomalil som a usmial som sa so značnou úľavou  On mi úsmev opätoval a pristúpil ku mne. Objal ma a pobozkal „Milujem ťa, Isato a navždy ťa milovať budem. Som rád, že si sa takto rozhodol, a že pôjdeme spolu do môjho sídla, uvidíš, že sa všetko napraví, nik nám nebude brániť“ povedal, opäť ma objal a zas ma pobozkal. „Poď, pripravil som nám obom kone, do rána budeme na mieste“ povedal Yasuo a ukázal mi môjho koňa. Ja som naň nasadol a on na svojho tiež. Bol úžasný jazdec, neuveriteľne rýchly, vedel som, že by som ho nikdy nepredbehol a chcel by som poznať jazdca, ktorý by ho predbehol. Čiel prvý, ukazoval cestu, ja som šiel poslušne za ním. Cestovali sme dlho. Takmer som zaspal a spadol z koňa, keby niet Yasua. Každú chvíľu sa na mňa pozeral a kontroloval ma, či som v poriadku a hore. Keď sa mu zdalo,  že už zatváram oči, zastal a povedal, že si spravíme radšej pauzu. Našťastie bola na blízku nejaká opustená budova, a tak sme si tam ľahli a opäť zažili jednu prekrásnu noc plnú lásky, vášne a túžby,  pretože sme tak veľmi potrebovali prítomnosť toho druhého po tomto všetkom ako dávku nejakej drogy.  Túžili sme po sebe ako po dávke nejakej zakázanej maškrty, ako potreba ďalšieho hltu kyslíka, ktorá je tak samozrejmá, a pritom nevyhnutná, že si ju nedokážeme vážiť a berieme ju ako niečo nevýznamné, čo tu vždy bude, a v tom sme sa s týmto prirovnaním nestotožňovali. My sme sa skutočne potrebovali rovnako ako kyslík, no naopak, nebrali sme sa ako samozrejmosť a vedeli sme, že v tomto krutom svete a za takýchto podmienok by sa mohlo naše šťastie rozpadnúť, a tak sme si ho plnými vychutnávali, i keď sme si to v tom momente ani jeden nedokázali priznať a pripustiť. Obaja sme verili, že budeme navždy spolu ako sme si sľúbili. No sľuby nemožno niekedy dodržať a splniť a o to ťažšie, keď ide o takýto. Keď som sa zobudil, ležal som v prekrásnej miestnosti, ktorá bola ladená do kráľovskej modrej, ktorú som tak miloval. Posteľ bola mäkká, na ktorú som bol zvyknutý a jemná ako hodváb. Vstal som z postele, i keď sa mi vôbec nechcelo z toho tepla a zišiel som po schodoch. Po tichu som prechádzal chodbou, na ktorej boli zavesené obrazy i rodokmeň rodiny, Boli na ňom Yasuo i jeho rodičia, Nemusel som hádať kde sme, bolo priam jasné, že sa nachádzame v jeho letnom sídle. Počul som za sebou kroky, ani som sa nemusel otočiť, aby som zistil, že je to Yasuo, tie ladné kroky mohli byť jedine jeho, poznal som ich, no i napriek tomu som sa otočil, aby ma mohol obdarovať svojim úsmevom, čo sa i stalo. Nepýtal som sa ho ako som sa sem dostal, nechcel som sa pýtať na také zbytočné veci, keď som sa chcel spýtať na niečo oveľa dôležitejšie, čo raz muselo prísť, skôr, či neskôr a lepšie skôr, nech to je už za nami. „Yasuo,“ začal som, pohľadom uprený na jeho rodokmeň, „vieš, že takto zostať nemôžeme. keď na to prídu tvoji rodičia, a oni i moji zistia kde sme...“ „nezistia to, nemajú ako, Isato, zostaneme tu a spolu“ „Vieš, že to nie je možné, Yasuo, raz nás nájdu, a ty to vieš, aj tak sa nemôžeme skrývať večne a utekať od svojich povinností, si jediný syn svojich rodičov, musíš nastúpiť na trón, a ja v tom nemôžem nechať brata samého, navyše mu na mne záleží a mne na ňom tiež. Myslím, že útekom sme nič na stálo nevyriešili, je to len dočasné riešenie, ale čo potom?“ Hľadel na mňa, uvedomujúc si pravdivosť mojich slov, nebolo to správne riešenie, a vonkoncom trvalé, riešiac náš problém. Bol to len dočasný únik z reality, do ktorej sa po čase i tak budeme musieť vrátiť. A čím dlhší únik to bude, tým bude návrat ťažší. „Neriešme to teraz, budeme to riešiť, až keď to príde, a sľubujem ti, že ak to príde, ani vtedy sa ma nezbavíš a ja o teba budem bojovať, nikdy sa ťa nevzdám. Budeme spolu... A teraz to nechaj tak“ povedal, pritisol ma k sebe a pobozkal. „Nejde sa na záhradu previesť, aspoň sa vyvetráme a konečne prídeš na iné myšlienky, hm?“ spýtal sa ma Yasuo, vzal ma za ruku a vyviedol ma von na záhradu, kde čakali dva osedlané kone, pozrel som sa na neho a on prikývol. Usmial som sa, nasadol na koňa a vyrazil som s vetrom o preteky po boku Yasua. Prechádzali sme sa až do západu Slnka. Potom sme sa opäť milovali. Vychutnávali sme si prítomnosť toho druhého.  Ráno sme vstávali bok po boku. „Počul som, že nádherne kreslíš, nenamaľuješ mi niečo?“ spýtal sa ma Yasuo, keď sme ležali vedľa seba. „Hm... a čo by si také chcel?“ spýtal som sa ho. „Hmmmmmmm,  neviem, premýšľam, čo by mi ťa neustále pripomínalo, aby som to pomohol nosiť stále so sebou, keď niekam pôjdem,“ usmial sa a pobozkal ma na nos „ ty si také moje šteniatko, šteniatko, ktoré je nevinné, milé, a rovnako oddané, si na zjedenie. Nakresli mi šteniatko“ povedal a opäť ma pobozkal na nos. „Ňufáčik“ povedal a vtisol mi ďalší bozk „V poriadku, nakreslím ti šteniatko, no čo mi dáš na oplátku?“ spýtal som sa so šibalskými ohníčkami v očiach.“Čo by si chcel?“ „Vráťme sa... nech to máme čo najskôr za sebou. Nedokážem si užívať šťastie, kým moja rodina o mne nič nevie.“ povedal som.  na jeho tvári som videl prekvapenie, no okamžite ho vystriedalo pochopenie, v hĺbke duše vedel, že sa táto „rozprávka“ musí skončiť. Zostali sme tu ešte jeden deň, navečer sme vyrazili do reality.  Cesta mi ubiehala rýchlejšie, bál som sa príchodu a bol som vystresovaný. Čo na to povedia rodičia, keď nás uvidia. Kone cválali čoraz rýchlejšie, akoby sa čohosi báli. Pozrel som sa na Yasua, no ten sa tváril úplne pokojne. Mňa však chytala panika. Nebol som taký dobrý jazdec ako Yasuo, a preto som sa začínal báť, miloval som kone, no nechápal som, prečo sa jeho tempo neustále zvyšovalo. „Yasuo“ oslovil som ho. Okamžite sa otočil s úsmevom. „Čo sa deje?“ spýtal som sa ho. „Nie, nič,“ povedal, no ja som na jeho tvári zbadal niečo, čo značilo, že niečo nie je v poriadku. „Yasuo, naše kone zrýchlili a ja viem, že keď sa takto tváriš, niečo nie je v poriadku. Tak čo sa deje?“ Yasuo na mňa chvíľu hľadel, potom sa otočil a potichu povedal „Niekto nás prenasleduje“ Moja tvár zbledla, keby ma videl, pravdepodobne by sa zľakol. „Ako.... kto?“ spýtal som sa, no on sa otočil a naznačil mi, aby som bol ticho „Pšššt, niekto nás môže počuť, tvár sa, že sa nič nedeje, ešte trochu pridáme a strasieme sa ich“ povedal a ja som sa cítil trošku istejšie, jeho slová ma vždy vedeli upokojiť, dodať mi odvahu alebo sebavedomie. Jeho kôň zrýchlil a môj ho napodobnil. Neviem prečo, ale mal som pocit, že utekáme pred niekým, koho poznáme, alebo pred človekom, ktorého najal niekto koho poznáme. Čakal som kým Yasuo povie kto nás to sleduje, no on len mlčal. Možno to nechcel povedať, možno si nebol istý, alebo možno len naozaj nevedel, kto to po nás ide. Opäť ma uchvátila panika a zviazala mi hrdlo, čo ak je to preto, že sme spolu? Čo ak niekto zistil kde sme a chce nás odpraviť? Moja rodina jeho, že ma poblúznil, alebo mňa, že som rodu spravil veľkú hanbu, alebo jeho rodina mňa, že som ho poblúznil a možno jeho, že ich zradil. Mohol som len hádať. Moji rodičia nevedeli kde sme, kde má Yasuo sídlo, no možno sa to dozvedeli. Ale nie.... Ani jeho, ani moja rodina by nás nechcela odpraviť. Veď nikto nič také nepovedal, možno to je len niekto, napríklad zbojníci, zlodeji a podobe, kto chce len lúpiť. A možno si nás s niekým splietli, alebo nás chce niekto známy prekvapiť. Kým moja hlava formulovala rôzne varianty, možnosti, rôznych ľudí, niekto zakričal. Bol to hlas nejakej ženy, možno dieťaťa. Naše kone zmenili smer, lepšie povedané naše kone vedené nami zmenili smer k miestu, odkiaľ bol počuť ten krik. Keď sme tam prišli, okamžite sme zoskočili z koňov. Pri jazierku plakalo dievčatko, tvár zakrytú v dlaniach, kľačalo na tráve, zvieralo v náručí drobné telíčko, ktoré bolo tak zničené a znetvorené, že sa nedalo identifikovať. Telíčko bolo v jazierku, trčala mu na hladine len hlava, kedysi čistá a priezračná voda bola plná krvi, červená, fľakatá. Bolo na nej vidieť koľko utrpenia sa tu na jej brehu udialo, koľko nenávisti, hnevu, žiaľu, plaču, úzkosti a bolesti sa tu uhniezdilo, koľko krvi prelialo, bolo to priam hmatateľné.  Takmer mi z toho pohľadu prišlo zle, chcelo sa mi vracať, behal mi mráz po chrbte. Ale teraz nebolo podstatné čo bolo so mnou, ale čo sa stalo tomu dievčatku a tej mŕtvole vo vode. Niekto ich musel napadnúť, rýchlo som k nim pribehol, kľakol si k dievčaťu, pozrel sa na ňu, usmial sa, aby mi trošku verila, že jej neublížim a spýtal som sa jej „čo sa ti stalo, dievčatko?“ Dievča odkrylo svoju tvár, ktorú mala špinavú od krvi, rovnako ako ruky. „Boli tu... zbili ho.... prišla som... snažila som sa......... ale on aj tak.....“ povedala medzi vzlykmi. „Kto to spravil?“ spýtal sa Yasuo „Dvaja muži, boli v brneniach, mali meče“ povedala „Nepoznala si ich?“ spýtal sa opäť. „Ja neviem“ rozplakala sa ešte viac. „Pokoj, bude to v poriadku.... tento chlapec bol tvoj brat?“ spýtal som sa jej a objal som ju. Pomaly som ňou hýbal zo strany na stranu.. Prikývla. „Kde máš rodičov?“ „Nemám, mala som len jeho.... chodili sme po dedinách.... brali si jedlo....nekradli sme..... snažil sa pracovať..... nebrali ho.....“ „Pšššt... Yasuo“ pozrel som sa na neho s úpenlivým pohľadom, pochopil. S úsmevom prikývol. „Tak ako sa voláš? Ja som Isato, toto je Yasuo“ povedal som a ona sa usmialo, tak som sa usmial aj ja „vidíš aká si pekná, ako ti ten úsmev pristane“ Povedal som a ona sčervenala. „ Tora“ „čo by si povedala, Tora, keby si teraz šla s nami do pekného veľkého zámku?“ povedal som jej „Ja.... prečo?“ spýtala sa „Lebo si myslím, že by sa ti tam páčilo,“ povedal som. Jej očičká zažiarili, keď prikývla. „Super, tak sa vraciame, však Yasuo?“ spýtal som sa ho. Prikývol „Samozrejme, ak si to želáš,“ povedal, usmial sa a pobozkal ma. Chytil som Toru za ruku a pomohol som jej vysadnúť na koňa, na ktorého som si potom nasadol i ja. Yasuo ma zastavil „Myslíš, že tí muži čo nás sledovali boli tí, čo zabili jej brata?“ pošepkal. Prikývol som. „Asi áno, alebo k nim patrili“ a tak sme už šli. Yasuo šiel pred nami. Šli sme opäť do jeho sídla a deň návratu do reality sa opäť o niečo posunul. Ale to nevadí, hlavne, že bude Tora v poriadku, že bude mať toto dievča kde bývať, že nezostane sama. Keď sme tam prišli, na jej detskej tvári sa zjavilo šťastie, a ja som bol skutočne rád, že na to čo sa jej stalo zabudla. Nechcel som sa jej pýtať na to ako stratila rodičov, alebo k tomu incidentu pri jazere, počkám, kým mi to nepovie sama a ak nie, tak nevadí. Uvidím či mi bude na toľko dôverovať a posnažím sa plnými silami aby to tak bolo. Chcel som jej dať rodinu, keď tú svoju stratila, chcel som, aby vedela, že tu nie je sama, že má mňa a Yasua. Ten z nej bol nadšený. Okamžite ju chcel naučiť jazdiť na koni, ona chcela vedieť písať, čítať a kresliť ako ja, sľúbil som jej, že ju to naučím. Tak sme ju spolu previedli po sídle, poučili ju, aby sa tu vyznala, ukázali jej izbu a ubytovali. Prehliadka začala hneď vonku pred sídlom. Jeho sídlo bolo úžasné, takto som ním mohol detailne prejsť aj ja a vypočuť si Yasuov výklad. „Táto socha leva, ktorá drží meč je tu pred sídlom, pretože ho má chrániť, tento lev je v našom erbe“ prešli sme kolo leva a šli rovno k živému plotu. Nádherne udržiavaná záhrada, samé  ruže, ktoré som tak miloval, pretože boli tak krvavo červené a strašne mi pripomínali vášeň, ktorá medzi nami planula. „Tento živý plot sem nasadil môj prapradedo, ktorému toto sídlo patrilo a rovnako i on ho využíval ako letné sídlo, odovzdal ho svojmu synovi, môjmu pradedovi, ktorý sa však nikdy neoženil, no mal nemanželské dieťa, ktoré samozrejme prijal za svoje, čo vyvolalo obrovské pobúrenie a škandál“ „A prečo ho dal tvoj prapradedo nasadiť?“ spýtala sa Tora. „Kvôli svojej žene, miloval ju a ona milovala jeho, samozrejme, no neustále sa jej stískalo po jej rodisku, a tak jej ho prapradedo chcel pripomenúť aspoň týmto živým plotom a záhradou, pretože milovala kvety, no najmä ruže, červené ruže“ „a ako si dostal toto sídlo ty?“ spýtala sa Tora. „Od môjho deda, ktorý ho dal prestavať z pôvodnej podoby gotického hradu na túto romantickú stavbu zámku, kvôli žene, ktorú miloval, no nikdy nebola jeho. Napokon skončil s mojou babkou, no neustále jej zahýbal so svojim milencom... Po kom som to asi tak zdedil?“ povedal Yasuo a mrkol na mňa. Usmial som sa, samozrejme s červeňou, ktorá pokryla celú moju tvár. „Tak mi to sídlo dal, pretože ma mal veľmi rád, myslím, že radšej než svojho syna, môjho otca, pretože môj otec mu neustále odvrával, bol drzí, neustále bol proti nemu, nemohli sa zhodnúť. Ja som ho mal veľmi rád, neustále som bol pri ňom, keď  zomrel, vzalo ma to, otec mu neprišiel ani na pohreb, vtedy som sa mu odcudzil a nikdy to nebolo také ako na začiatku“ zamyslel sa a potom s úsmevom dodal „A teraz ideme dnu, no nie?“ Prešli sme cez záhradu k obrovskej srdcovitej mohutnej bráne, ktorú Yasuo otvoril. Šli sme dnu, vošli sme na chodbu, kde boli samé obrazy jeho predkov. Myslím, že som okamžite spoznal jeho dedka, pretože z toho muža išla samá dobrota. Jeho úsmev bol prívetivý a jeho obraz bol v strede najväčší, nad dubovým schodiskom. Prešli sme cez chodbu, popri obrazoch až k schodisku, ktoré viedlo na prvé poschodie. Vpravo boli dvere, tými sme neprešli, šli sme rovno po schodoch na prvé poschodie. Tora bola rovnako zvedavá ako ja, no opýtala sa prvá „Kam vedú tie dvere?“ Yasuo sa usmial a povedal „Sú to dvere, ktoré vedú do jedálne.  Na druhej strane jedálne sú ďalšie dvere, tie vedú do kuchyne a do izieb služobníctva. Tam kam ideme my sú hosťovské izby, salóniky, izby pre pána sídla a jeho pani. Zimná záhrada a kaplnka sú na prízemí, vedľa jedálne a vo veži sa nachádzajú izby z rôznymi hrami, rokovacie miestnosti, miestnosti na uvítanie hostí, a na najvyššom poschodí je galéria, izba pre maliara, ktorého môj dedo najal, aby maľoval jeho milenca a miestnosť so zvieratami, ktoré si nechal ako trofej pri love môj pradedo“ a tak sme prešli celé sídlo. Napokon sme šli na prvé poschodie, ukázali Tore jej izbu, bol tam dubový stolík, stolička, hodvábna posteľ a samozrejme koberec, ktorý bol všade. Sadla si na posteľ a okamžite zaspala, nebola zvyknutá na takú posteľ, ale okamžite si zvykla. My sme pomaly šli do našej izby. Ráno sme sa dohodli, že ju začneme učiť. Ja písať, čítať, kresliť, on jazdiť na koni a rôzne športy. „Som taký uťahaný“ povedal Yasuo a zvalil sa na posteľ. „Aj ja som, no škoda že si až tak unavený...“ nechal som vetu nedokončenú. Okamžite spozornel a povedal „O nie, už nie som vôbec unavený.“ povedal, chytil ma za predlaktie a pritiahol si ma k sebe na posteľ. Začal ma bozkávať a ja som mu bozky opätoval. Jeho ruky spoznávali moje telo, môj chrbát, hruď a boky, tie moje tiež spoznávali jeho telo, i keď ho už poznali, neustále tu bolo niečo nové, iná situácia prinajmenšom. Jeho ruky pod spod môjho trička vyšli a dostali sa naň. Po chvíli ho dali dole. Tie moje sa zatiaľ hrali s jeho nohavicami. Keď sa mi to nedarilo, dal si ich dole sám a hneď potom i svoje tričko a i tie moje nohavice. Milovali sme sa celú noc, pretože noc bola mladá a vedeli sme, že nie posledná. Naše bozky boli vrúcne, vášnivé a plné túžby, ktorá z nás oboch vyžarovala. Naše dotyky pri najmenšom rovnako tak túžobné ako bozky, dravé pery, ktoré si nútili prístup do úst toho druhého i keď mali prístup voľný. Náš dych bol rýchli, naše srdcia tĺkli v rovnakom zbesilom rytme. Naše tváre boli pri sebe, naše ruky sa neustále hýbali, rovnako ako pery. Nohy sa nám navzájom prepletali, deku sme ani neviem kedy skopali na zem pod posteľ k našim nohám. Jeho ruky sa chvíľu hrali s mojimi vlasmi, chvíľu behali po púti po mojom tele a chvíľu držali moju hlavu, a Yasuove pery mi vtiskli bozk. Ja som ho držal, potom hladil, potom po ňom blúdil, no ani jednému táto blízkosť nestačila, obaja sme museli mať viac. Rovnako ako som potreboval ja jeho, on potreboval mňa. Pritisol som si ešte bližšie, čo v našej polohe bolo takmer nemožné, pretože sme boli neuveriteľne blízko, nalepený jeden na druhom. Náš dych bol teplý, boli sme zadýchaný, plný túžby a nedočkavý, no obaja sme sa snažili držať späť, neschopný pokaziť tomu druhému zážitok. Milovali sme sa čoraz intenzívnejšie. Jeho pery boli dravé a dobyvačné, moje neboli o nič viac iné. Naše pery sa presunuli na telo toho druhého, rozmaznávali sme sa, pomaly sme sa prinášali na hranice rozkoše, jemne, nežne a zároveň neustále vášnivo. Pery prechádzali po krku k hrudi, kde sa na minútku zastavili, no len na krátko, pretože ich púť pokračovala. Yasuo ma začal bozkávať a láskať na stehnách, pomaly a nežne. Prechádzal po nich, mal blažene privreté oči, asi by i priadol, pripadal mi ako malé mačiatko, ktoré konečne dostalo, čo chcelo. Jeho pery sa však zabývali trošku vyššie. Pomaly ma vynášal čoraz vyššie a ja som čoraz viac, čoraz hlasnejšie, čoraz túžobnejšie a čoraz nedočkavejšie vzdychal. Vzdychal som a on sa spokojne usmieval, zrýchlil tempo, no na vrchole, krôčik od potešenia, krôčik od raja sa zastavil. Teraz bol na rade on. Nenávidel som, keď ma nechal taký dosiahnuteľný kúsok pred vrcholom, no bol tu i on, a ja som s radosťou a láskou dopral potešenie a rozkoš i jemu. Pokrčil mi kolená, jemne ma nadvihol a vrúcne pobozkal. Po chvíli už vzdychal i on. Jeho ruka dokončila v rytme pohybov svoju prácu a obaja sme dosiahli naraz vrchol raja, hranicu rozkoše, túžby a vášne spolu. Unavený sme si ľahli vedľa seba. Moja hlava spočinula na jeho nahej, teplej hrudi poliatej potom. Jeho ruka objala moje rameno a pritisla si ma bližšie. Zaspali sme unavený, no neuveriteľne spokojný a oddýchnutý, pretože sme dovolili toľkej láske, vášni a túžbe, aby sa po toľkej dobe dostala na povrch a von. I keď nie celá, pretože medzi nami naveky zostane obrovské množstvo, no jej nejakú dávku sme von dostali, ak nie, asi by sme z toľkej vášne explodovali. Ráno nás neprebudili slnečné lúče, ale Tora, ktorá nám skočila radostne do postele. Odtiahli sme sa od seba akosi nechcene, no nechcel som aby to Tora o nás vedela a prečo? Neviem, nechcel som ju nejako vyľakať alebo pokaziť jej mienku o nás. Zatiaľ čo sme tu, za ten krátky čas sme si na seba všetci zvykli a ona nás dvoch berie ako bratov a od kedy spolu bratia spávajú. Yasuovi vadilo, že sme sa pred ňou nedržali za ruky, nebozkávali alebo robili čokoľvek čo robia milenci, či ľudia, ktorí sa majú radi. Tak sme začali žiť život rodiny. Ja, Yasuo a Tora. Prvý deň sme nechali učenie bokom, nech si tu spolu užijeme, šli sme na prechádzku k jazeru, prejsť sa pešo, veď máme mladé nohy. Pri jazierku sme si sadli a pozorovali rybky. Tora nimi bola unesená. Chytala ich a mi sme si mohli venovať tajné zamilované pohľady. Začal som si na takýto život zvykať, začal som milovať takýto život, nie že by som ho predtým miloval, no cítil som, že mám vlastnú rodinu. Svoju rodinu. Yasua, muža, ktorého milujem. Toru, ktorá bola pre mňa ako mladšia sestra, alebo dcéra o ktorú som mal obavy, ktorú som mal rád, ktorú som chcel mať pri sebe, aby som ju ochraňoval. Chcel som ju učiť, chcel som, aby ju učil aj on. Obaja sme to cítili rovnako, obaja sme ju mali rovnako radi. Obaja sme ju chceli učiť, tráviť s ňou čas. Kým naháňali rybky, pokukovali sme po sebe, ako dajaké deti, ktoré by mali zle, ak by ich prichytili. V duchu som sa nad tým smial. Nikdy by som si nepomyslel, že takáto chvíľa nastane a my sa budeme tváriť ako bratia. Myslel som, že puknem od potlačovaného smiechu. Yasuo vyzeral rovnako. Ten to však nezakrýval tak dobre ako ja. Jeho kútiky úst mu šklbali a ja som sa nemohol zostať tváriť neutrálne. Keď sa zdalo, že je úplne zaujatá rybičkami, priblížili sme sa k sebe a jemne sa dotkli bruškami prstov. „Mám ju“ vykríkla Tora a v ruke zvierala trepotajúcu rybičku. „Pozrite sa, že je prekrásna, je to najkrajšia rybka, akú som kedy videla. A je moja, iba moja“ láskyplne ju zvierala a pozerala na ňu ako na poklad. „Áno, je iba tvoja.“ povedal som „Môžem si ju zobrať do rybníka k tvojmu sídlu Yasuo?“ spýtala sa s iskričkami v očiach. Detské iskričky radosti nepohasli, ba práve naopak, rozžiarili sa ešte viac, keď počula Yasuove „Samozrejme, že môžeš.“ a tak rybku vzala do dlane, kde mala trošku vody, ktorá jej pomaly vytekala. „Tak poďme dať rybičku do rybníka, aby nám sa nám tu niekde neotočila bruškom“ povedal Yasuo a vydali sme sa k sídlu k rybníku, Tora ju tam vhodila a hovorila jej aká je krásna, že je jej, že si ju sama chytila. „Si moja, ty zlatá rybka, prúžková. Každý prúžok, jedno želanie. Podľa nich si ťa spoznám a nájdem.“ povedala veselo. Slnko sa týčilo vysoko nad našimi hlavami, hrialo a zohrievalo nás. Prechádzalo sa po oblohe a neustále nám robilo spoločnosť. „Kam pôjdeme teraz?“ spýtal som sa Yasua. „Prejdeme sa. Ukážem ti niečo, čo sa ti ako umelcovi bude určite páčiť“ povedal. Na mojej tvári sa zjavil prekvapený výraz. Yasuo nás viedol. Držali sme Toru za ruky medzi nami, pokojne si hopkala. Keď sme začuli zurčanie vody, napadlo ma knbsp;prosiť onbsp;rodičmi do letného sídla, poslal som posla, aby ti to oznámil, no keď som sa dnes vrátil snbsp;čas na mso-spacerun:yesnbsp;radosťou aútek. Bol som pripravený ujsť, vzdať sa všetkého anbsp;ukázal mi môjho koňa. Ja som naň nasadol ade sme. Moja sánka mi spadla v okamihu, keď som tie nádherné vodopády uvidel. Vysoké, mohutné, majestátne. Jednoducho jedinečné, na ktoré by som sa mohol pozerať večne. Zamiloval som sa do toho pohľadu. Tora sa tvárila rovnako nadšene „Yasuo“ skríkla a hodila sa mu do náruče „Je to nádherné miesto“ povedala a dala mi pusu na líce. „Nejdeme bližšie?“ spýtala sa. Yasuo prikývol a oboch nás vzal za ruku. Pristupoval k jazeru pod vodopádmi. Pomaly sme vchádzali do jazera. Voda jemne obmývala naše nohy, bolo to skvelé. Voda bola dosť ľadová, no ani to nás nezastavilo. Všetci sme sa do nej vrhli a začali plávať. Chvíľu sa mi zdalo, akoby sme svojou prítomnosťou narúšali jeho pokoj, jeho majestátnosť. Plávali sme, pretekali vo vode, špliechali sa vodou, na našich tvárach sa objavil úsmev a nechcel zmiznúť. Bola to hotová rozprávka. Keď už zapadalo slnko, vstali sme a mokrý šli na kopec oproti, kde nás zaviedol Yasuo. Na kopci bol nádherný výhľad. Okamžite som vedel prečo nás sem vzal. Bol tu rozprávkový výhľad na západ slnka, ktorý sme vychutnali, až kým úplne nezapadol. Vtedy sa však strhla búrka a lialo ako z krhly. S mokrými vecami, v ktorých sme plávali a šantili vo vode sme zmokli ešte rýchlejšie. Všetkým nám bola strašná zima. Začali sme kýchať a utekali sme čo najrýchlejšie domov. Smiali sme sa a utekali v daždi pred dažďom, držali sme sa za ruky, až kým sme neprišli do sídla, tam sme sa rýchlo prezliekli do suchého všetci traja zaliezli do jednej postele, zakryli sa až po uši, nechali si priniesť teplú večeru a zaspali sme s plnými žalúdkami. Ráno sme sa zobudili na strašný kašeľ. Tora kašľala a kýchala. Yasuo dal okamžite zavolať lekára. Položil som jej na čelo ruku „Yasuo, veď ona horí“ povedal som. „Včera musela prechladnúť.“ povedal, „lekár tu bude každú chvíľu“ povedal ustarane. Ako povedal. Doktor tu bol takmer okamžite. „Dobrý deň, tak kde máme toho pacienta“ povedal, keď sme ho vítali v salóne „Je hore v izbe“ povedal Yasuo a všetci sme sa tam vydali. Lekár požiadal o súkromie, a tak sme ho rešpektovali. Čakali sme v obavách, čo s ňou je a čo s ňou bude. Obaja sme boli  v strese. Keď lekár vyšiel obaja sme sa ho naraz spýtali „Ako je na tom?“ Lekár sa usmial, čo bolo dobré znamenie. „Bude v poriadku, teraz musí odpočívať, nechodiť von, brať bylinky, ktoré som jej dal a bude za pár dní v poriadku“ povedal doktor a my sme boli obaja šťastný, okamžite sme šli za ňou do izby, no spala, a tak sme ju nechali spať a potichu vyšli opäť von a zavreli dvere. Šli sme do jedálne, kde sme mali pripravený obed, potom sme si naplánovali jazdu na koňoch opäť na jazero s vodopádom. Obed bol výdatný. Pripravili nám Yasuove  obľúbené jedlo. Myslím, že to bol býk. Nikdy som sa v týchto mäsách nevyznal. S plnými bruchami sme to šli zhodiť, vyskočili na kone a plachtili s vetrom o preteky, ktorý nám príjemne fúkal do vlasov. Keď sme prišli do nášho cieľa, obom sa nám na tvári zjavil úsmev, pretože sme mali v pláne si trošku zašportovať. Vodopády boli opäť prekrásne a nemohol som sa na ne vynadívať. Keď som na ne zízal už hodnú chvíľu, Yasuo ma drgol a povedal „Nezamiluj sa do nich, začínam žiarliť.... A už na ne toľko nepozeraj, začínam byť nedočkavý a chytá ma strach, že chceš od nášho cieľa odbočiť“ povedal zmyselne a oblízal si pery. Okamžite som na neho dostal chuť, môj obraz sa hneď zmenil, už to neboli majestátne vodopády, zurčiaca voda, vlny, priezračná hladina, rybky plávajúce vo vode, ku ktorým sme mali v úmysle prísť, no môj obraz bol on. Yasuo. Muž, ktorého som nadovšetko miloval a veril som, že ho nadovšetko aj milovať budem. Pokiaľ nás smrť nerozdelí, ako sme si sľúbili. Chytil som ho kolo krku, on ma za pás a spolu sme sa vrhli do vody. Chvíľu sme si zaplávali, no potom som sa otočil a on si ma pritiahol k sebe tak rýchlo, že som sa ponoril pod hladinu a nadýchal sa vody. Okamžite ma vytiahol, no to som už vykašlával vodu a zle sa mi dýchalo, pretože sa mi v ňom pár kvapiek uhniezdilo. Hneď ma prešla nálada a mal som chuť odtiaľ vyjsť a vrátiť sa na koni čo najrýchlejšie domov. Čaro vyprchalo a ja som sa otočil s úmyslom, že vyjdem von, no náhle som sa zarazil. Nemôžem to Yasuovi spraviť, veď to bola hovadina a on predsa nechcel, tak som sa otočil späť, objal som ho a vtisol som mu bozk. Nie hrubý, nie rýchly, no pomalý a lenivý. Ani by som nepovedal, že bozk, bolo to skôr lenivé obtretie mojich pier po tých jeho. Nevydržal to, pritiahol si ma ešte bližšie a hrubo a rýchlo ma pobozkal. Samozrejme, že som to nečakal, zavrávoral som a obaja sme leteli do vody. O pár sekúnd ma už hľadal vo vode a kričal moje meno, asi si myslel, že sa topím, že neviem plávať, no zjavne si nevšimol, že som vychádzal na pevninu. Keď sa obzeral kolo seba, uvidel ma a hneď začal po mne kričať. Strach o mňa bol v jeho slovách priam hmatateľný. „Prečo si mi nepovedal nech ťa nehľadám, že si už vyšiel, ani nevieš ako som sa o teba bál“ povedal a bežal priamo ku mne. „A to si si ma akože nevšimol? Veď som vyšiel z vody rovno vedľa teba“ povedal som s jemnou dávkou sarkazmu. „No tak prepáč, že som ťa nezbadal, a že som si o teba robil starosti, aj na budúce“ povedal s jemnou dávkou hnevu a stále strachu, ktorý tak skoro neplánoval odísť. „V poriadku, keď sa ospravedlňuješ, tak ti odpúšťam“ povedal som stále rovnakým tónom hlasu. „To bol sarkazmus, prečo by som sa ti mal ospravedlňovať, no nie?“ povedal a pritiahol si ma k späť k sebe „Nehádajme sa, vieš, že to nemám rád, tak prečo vyvolávaš hádku“ spýtal sa ma ako ublížené dieťa. Povzdychol som si „prepáč, neustále myslím na rodinu, čo povedia, čo spravia keď sa vrátime“ povedal som smutne. „Tak na to nemysli. Dokiaľ sme tu, tak si to budeme plnými dúškami užívať, a keď príde ten Deň, kedy sa budeme musieť vrátiť, tak sa vrátime spolu a šťastní, odpočinutí a plní lásky a hlavne statoční, pretože budeme mať jeden druhého a vecami ohľadom toho sa budeme zapodievať až keď prídu. Keby bolo na mne, zostali by sme tu navždy, no ja nie som sebecký a ty to vieš. Ak budeš chcieť kedykoľvek odísť a vrátiť sa, tak odídeme spolu a vrátime sa. Tomu čo nás bude čakať budeme čeliť spolu ako sme si sľúbili. Naveky. A keď už sme si to vyjasnili,“ povedal a vzal pritom moju tvár do svojich dlaní, „mohli by sme pokračovať tam, kde sme skončili,“ povedal a mrkol na mňa. Jeho pery pristáli na tých mojich „A usmej sa, ani nevieš aký si nádherný, keď sa smeješ, veľmi ti to pristane.“ Môj úsmev sa odzrkadlil na jeho tvári. Okamžite totiž nasledoval môj príklad a usmial sa na mňa. Jeho ruky pevne zvierali môj pás, akoby sa bál, že mu ujdem. Moje ruky hladili jeho tvár a pozerali sa mu rovno do očí. Jeho oči sa taktiež pozerali rovno do tých mojich.  Medzi nami opäť vzplanula vášeň a krásna atmosféra. Myslel som, že tu zostaneme v objatí navždy, a že sa naše oči budú naveky ponárať do očí toho druhého, pre nás milovaného. Naše pery sa opäť približovali a spojili sa do vrúcneho bozku. Tento bozk sme obaja prehĺbili ako sa len dalo. Naše jazyky sa horlivo prepletali, naše ruky blúdili po tele toho druhého a naše šaty sa začali čoraz viac objavovať pod našimi nohami a okolo nás akoby ochranný kruh, ktorý bol dnes len náš. Toto bolo naše miesto. odvčera a navždy to naše miesto zostane. V to pevne verím. Nechcel som aby sa tento nádherný sen niekedy rozplynul, no  tento dnešný sa rozplynul skôr akoby sme obaja čakali. Niečo v tráve zašuchotalo a ja som sa od Yasua okamžite odtiahol, pretože som sa zľakol no on ma so svojim úsmevom ubezpečil, že nikomu nič nehrozí, že sa nič nedeje a že nech som pokojný. Lenže to sa mu ľahko povie, keď to stále šušotalo v tráve. Keď som sa od Yasua už štvrtý krát odvrátil, porazene sklopil ramená a vyhlásil „V poriadku, zistím čo tam šuští a ukážem ti, že sa nemáš čoho báť, poriadne pozeraj, takto to robia chlapi“ povedal a ja som sa začal potichu smiať. Ach to jeho ego. Pristúpil k tráve, no na moje varovanie, aby sa tak blízko nepribližoval, lebo by mu to mohlo ublížiť, reagoval svojim hrdinským úsmevom. Odhrnul trávu a objavila sa v nej tvár diviaka. Obaja sme stuhli a o sekundu ma Yasuo chytil za lakeť a šprintovali sme o dušu. „Poď, pôjdeme sem, tu nás nenájde.“ povedal Yasuo a skryli sme sa v jaskyni. Obaja sme boli ticho ako mušky. Naše kone vzali nohy na ramená okamžite, takže sme museli utekať pešo. „Áno hrdina, takto to robia chlapi“ povedal som so smiechom. Pozrel na mňa na oko urazene, no potom sa ku mne nenápadne priblížil a položil si ruku na moje stehno „no tak kde sme to prestali?“ povedal túžobne, no môj výraz ho zamrazil. Pozrel som sa na neho, na jeho ruku, a tá okamžite zmizla z môjho kolena. „Tak ty máš ešte stále po tomto všetkom na to chuť?!“ spýtal som sa ho neveriacky. Nepovedal nič. Radšej. Tak som sa vzal, vstal a on ma nasledoval. Rýchlo za mnou šprintoval a chytil ma za ruku. „Teraz pôjdeme pešo?“ spýtal sa, „Nechce sa mi“ povedal lenivo. „Ani mne,“ povedal som, „ no ak sa chceme odtiaľto dostať, budeme musieť ísť pešo“ a tak sme šli za sebou, mokrý, ešte sme pociťovali v krvi adrenalín. Dotašmali sme sa k sídlu, ani jeden z nás neprehovoril slovo. Keď sme prišli, okamžite sme si to namierili k Tere. Potichúčku sme zaklopali, a keď nikto nič nehovoril, jemne som stisol kľučku a vošiel dnu, Yasuo si prichytil dvere a vošiel hneď za mnou. chodili sme po špičkách, aby sme ju nezobudili. Pozreli sme na posteľ, kde stále ležala. Pokojne a pravidelne dýchala, čo bolo dobré znamenie. Pravdepodobne neustále spala, a tak sme sa otočili a vypochodovali z izby von. „Bude v poriadku“ skonštatoval Yasuo a ja som sa na neho hneď pozrel „Dúfajme“ dodal som, načo ma objal. Jeho náruč bola príjemne teplá a dodávala mi istotu. Tera bude v poriadku. Nech už bude čokoľvek, nech je Tera v poriadku, pretože som si na ňu za taký krátky čas neuveriteľne zvykol a Yasuo tiež. „Tak poď, lahneme si, aj tak pre ňu teraz neurobíme nič viac, tým že sa budeš neustále strachovať jej nepomôžeš, práve naopak, keby to zistila, pohoršil by si jej a pohoršil by si aj sebe, tak poď, riadne sa vyspíme a ráno sme v jej izbe ako na koni, uvidíš, že jej zajtra bude o moc lepšie a už bude opäť vo svojej koži“ povedal Yasuo a vzal ma kolo pása. Šli sme do izby, kde sme si v náruči zaspali. Obaja sme boli uťahaný. Bolo toho za celé obdobie na nás dvoch dosť. Nespalo sa mi dobre. Prehadzoval som sa, neustále sa budil, trhal sebou a tým prebúdzal Yasua, on sa na mňa len usmial, pohladil ma, dal mi bozk do vlasov a povedal, že je pri mne. Pritiahol si ma bližšie a hladil ma po chrbte až kým som nezaspal. Nočné mory sa mi striedali celú noc. Nepokojnú noc. Trápil ma môj vzťah s Yasuom, útek z domova, naši rodičia, tí banditi, Terra, jej stav, jej minulosť a rodina. Ráno ma zobudili prvé dotieravé ale teplé slnečné lúče, a tak som vstal z postele. Niežeby sa mi dvakrát chcelo. Keď som pootvoril svoje kukadlá, ozval sa Yasuo tesne vedľa mňa. „Dobré ránko, ty moje slniečko“ a pobozkal ma. Mal to byť len krátky a nevinný bozk, no ja som ho chytil, pritiahol si ho bližšie a bozk prehĺbil. „Chýbalo mi to, už som to potreboval“ vydýchol som mu do úst a on sa usmial „Aj mne, ešte je skoro, nemusíme vstávať, bol tu lekár, Terra je už v poriadku, v noci nechytila horúčku, takže je to v pohode a služobníctvo na nás aj tak nečaká s raňajkami, nie sú zvyknutý na to, že by vstali tak skoro, tak čo povieš, vynahradíme si ten včerajšok?“ spýtal sa ma Yasuo, mrknúc pri tom. Ani som nemusel odpovedať. Stačil mu môj úsmev, ktorý prezradzoval všetku skrytú a potlačovanú túžbu. Vrhol sa na mňa a horlivo ma bozkával. Nemusel si predierať cestu do mojich úst, tie sa nemohli dočkať a tak mu cestu nechali úplne voľnú. I tak mi preskúmal ústnu dutinu. Jazykom prešiel po mojich zuboch,  na moje podnebie, kým nenarazil na môj jazyk s ktorým sa hral, miestami mi to pripadalo ako vášnivá bitka o pozíciu toho, kto je rýchlejší, výkonnejší, lepší a skúsenejší. V tomto som s ním nikdy nebojoval. Nevedel som či je skúsenejší než ja, no myslel som si že áno. Bolo to tak na 90%. V ostatnom som si bol istý. Bol skvelý. Úžasne bozkával. Jeho jazyk, jeho ústa, ruky, dotyky, bozky, jeho dych, úsmev a túžobný pohľad ma vždy vedeli vyniesť na vrchol a ešte vyššie. Nikdy som sa necítil tak šťastne, ako pri ňom. S nikým, iba s ním. A to ma napĺňalo radosťou, pretože som vedel, i keď som nikdy nebol zamilovaný, že toto je skutočne láska a ja Yasua skutočne milujem. Jeho ústa začali láskať moju hruď, ruky pohrávať s lemom nohavíc. Moje dlane spočinuli na jeho jemnej tvári s trošku tvrdými rysmi, ktorú som tak miloval. Jemne ju hladili, aby jej neublížili, i keď bol silný, hladil som ho tak jemne, ako som len mohol, pretože i napriek všetkému sa mi jeho tvár zdala ako z porcelánu, tak dokonalá, tak vzácna a predsa krehká. Moje nohy sa mu ovinuli kolo pása, a tak jeho ruky stratili svoju prácu a venovali sa novej. Ďalšej časti môjho tela.  Jednou rukou mi hladil brucho, snažiac sa dostať nižšie, tou druhou si ma pridržiaval a držal ma za zadok. Vášeň medzi nami bola priam hmatatelná, cítil som teplo sálajúce z jeho pokožky, jeho jazyk, blúdiaci po mojom tele, zanechávajúci vlhkú cestičku. Jeho dotyky a bozky ma privádzali do šialenstva. Keď sa dostal konečne  kam mieril, chytil som ho za vlasy a potiahol. Nemal som to vo zvyku, no dnes to bolo neuveriteľne pomalé, priam neznesiteľné. Chcel som sa mu okamžite ospravedlniť, no on sa len usmial a dal si prst pred ústa, čím naznačil, aby som mlčal. Neskončil. Ani zďaleka, nielen ja, ale aj on. Síce pokračoval, no prevalil som sa na neho a začal ho bozkávať. Nechal ma hore a úžival si to plnými dúškami. Bozkával som ho pomaly a nežne, jemne a lenivo som sa posúval čoraz nižšie objavovať jeho telo. Niežeby som ho dokonale nepoznal, no jeho telo by som mohol s úžasom objavovať celý svoj život. Neviem kto to povedal, ale musel to byť múdry človek, pretože mal pravdu. Láska je večná, nech je aká chce. On sa mojich vlasov ani nedotkol, jeho ruky boli na prestieradle a jeho vzdychy museli byť počuť až dole. Ná nech. Veď je to jeho dom, a predsa čo je ostatných do vecí čo robí. Je to len jeho vec a samozrejme moja :o). Medzi jeho vzdychmi som občas začul svoje meno. Keď sa blížil k vrcholu, stiahol ma pod seba, čo som nenávidel, pretože mať nad ním moc ma neuveriteľne bavilo a on mi to zakaždým prekazil. Nemal rád, keď si s ním niekto robil čo sa mu zachce a on bol bezmocný, preto som bol prekvapený, že ma i na tú chvíľu nechal hore. Napokon svoju prácu dokončil a ja som skončil s tvárou v poštároch, od únavy a on na mne. Vrchol sme dosiahli spoločne a spoločne sme oddychovali. Po chvíľke sme od vyčerpania opäť zaspali. Vstali sme až na klopanie a hlas. „Yasuo, Isato, tak už otvorte, ste tam? Už sú raňajky a ja sa chcem učiť písať, čítať, kresliť a jazdiť na koňoch, ako to mám stihnúť, keď vy tu drichmete? tak už vstávajte!“ kričal hlas. „To je Terra“ povedal som ospalo „Počkať, Terra!“ vykríkol som a vyskočil z postele, namieril som si to behom k dverám, no Yasuo ma zachytil, ani neviem, kedy ma stihol dobehnúť. „Nechcel si pred ňou tajiť, že spolu spíme? Týmto jej to perfektne utajíš. samozrejme, že jej bude nápadné, keď ťa uvidí polonahého vychádzať z mojej postele a mňa tak tiež, navyše tu je bodrel a naše handry sú po celej izbe.“ povedal Yasuo so smiechom. Zjavne mu to bolo vtipné, no ja som na tom nič vtipného nevidel. Rýchlo som pozberal handry, obliekol sa, odostrel a upratal posteľ. Yasuo sa vyškŕňal a ani prstom nepohol aby mi pomohol, keď som ho spražil ľadovým pohľadom, pridal sa ku mne. Obaja sme ignorovali Terrin krik. Potom som vyšiel na balkón, veď nie je hlúpa a otvoril je Yasuo. „No ahoj Terra, už si v poriadku?“ spýtal sa jej Yasuo. „Áno,“ usmiala sa „a teraz chcem všetko čo som zameškala dohnať.“ povedala „a nevidel si Isata?“ spýtala sa „Ráno sa šiel prechádzať na koni. Čochvíľa bude naspäť, určite si nenechá ujsť raňajky a uvidíš, aký bude šťastný, keď ťa na nich uvidí.“ povedal a vzal Terru za ruku na raňajky. Počkal som, kým odídu a vyšiel som von i ja. Nevedel som prečo to pred ňou chcem tajiť, no bolo to rovnaké ako som to tajil pred bráchom, ani jemu by som to totiž nepovedal. Prečo? Neviem, bolo to niečo v mojom vnútri, možno preto, že by sa za mňa hanbil, alebo by som bol pre neho sklamaním, možno zlým príkladom. Nevedel som, mohol som len hádať. Tak som sa vybral do jedálne. „Terra, ty už si v poriadku?“ skríkol som prekvapene a nadšene. Okamžite vstala od stola a rozbehla sa oproti mne rovno do mojej náruče. A vtedy som si uvedomil, že jej to nepoviem. Cítil som sa ako je veľký brat, brat, ktorého stratila. Nepýtal som sa jej ako ho stratila, ani som sa nepýtal na jej rodinu, keď bude chcieť, tak nám to povie. Bral som ju ako sestričku a bol som nad mieru spokojný s tým čo som mal a kde som bol. To bola rodina, harmónia a láska. Jedným slovom sen, sen, po ktorom som celý život túžil, sen, ktorý sa mi zdal ešte pred pár dňami nedosiahnuteľný, no ako sa už v mojej mysli zvykli ozývať obavy, tak sa ozvali i teraz. Vedel som, že tento dlho očakávaný a ťažko dosiahnutý sen sa raz rozplynie. Najhoršie na tom bolo, že som nevedel kedy , ako a neustále som sa obával, že to bude čoskoro, každú minútu, hodinu, deň. Preto som si to celé nemohol užiť plnými dúškami. No ako povedal Yasuo, keď to príde, tak to príde, zatiaľ si to čo nám zostáva nebudeme kaziť, a ak to príde, budeme na to spolu. Spolu na to, aby sme čelili tvrdej realite.

Pokračovanie nabudúce :o)

Čoskoro, pretože to je jednorázovka, malo to byť naraz, ja som to tak i plánovala, no nestihlas om to ešte dopísať celé a tak sem dávam aspoň toto lebo som už dlho nič sem nedala tak neskôr, keď to dopíšem to sem už hodím celé :o)

 

 

false67

64

/

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA