Jdi na obsah Jdi na menu
 


Osud

28. 11. 2009

Jeden deň, jedna noc. I to stačilo na to, aby som vedel, že mi ukradol moje srdce. Nemal som, no to som nevedel, no srdcu nerozkážem. Ľúbil som ho a on ľúbil mňa, aspoň to som si myslel. I tak minulý čas, pretože sa to zmenilo. Dnes je zasnúbený a ja tiež. Obaja sme pokračovatelia rodu a tak ten náš ,,románik“ musel skončiť. Pretože to bol románik a obaja sme si to priznali. Románik plný vzrušenia a vášne, no vždy len románik bez lásky. Alebo tam láska niekedy bola? Hmmm... nepoviem. Ak áno, nechcem aby to vedel ,ak nie, tým lepšie. Moje srdce bolo vždy pri ňom zmätené, jeho dotyky mi spôsobovali rozkoš, jeho pohľad ma vždy prekukol a jeho pery si ma poddali. Pod jeho rukami som sa vždy chvel, no či to bolo tým, že bol taký dobrý milenec alebo to bolo tým, že som ho ľúbil neviem. Nikdy som nikoho neľúbil. Nepoviem, že to bola láska, no ani to nepopriem. Naše stretávky boli vždy večer, keď nás nemohol nik pristihnúť. Ďaleko, kde nás nemohol nik vyrušiť. Vždy chodil prvý on. Nikdy som nemeškal, no on chodil vždy prv. Na tvári mu každý večer  pohrával úsmev, ktorý bol určený len mne. Nikdy sa na verejnosti nesmial. Možno tak v súkromí, no nie medzi ľuďmi. Už len pohľad na jeho jedinečný úsmev ma hrial pri srdci. Natiahol ku mne ruky a ja som sa ich chytil. Stiahol ma k sebe a začal mi lichotiť. Vždy to bolo zo začiatku milé a nevinné. Jemné otázky, lichôtky, narážky, bozky, hladenie a potom zmenil smer, no nezabudol byť nežný. Nikdy sme sa však nepýtali na osobné otázky, na život, súkromie. Nevedeli sme ani svoje mená. Neviem, či bol náš vzťah len o tom jednom, ale vtedy som mu veril. Veril som mu, že ma miluje a veril som, že som ho miloval aj ja. .––––––––––––––––––– Ešte si spomínam, keď som ho videl po prvý raz. Bol zmetený a nádherný, no moje dotyky a bozky ho nevykoľajili. Neprotestoval. Nechal svoje pery v zajatí tých mojich a moje ruky nechal blúdiť po svojom tele. Zamiloval som si toho chalana. Nikdy som sa ho nespýtal na meno. Teraz som za to z jednej strany vďačný a z druhej to meno preklínam. Možno, keby som to meno vedel, nezačal by som si s ním a možno, keby som to meno doteraz nevedel, boli by sme ešte stále spolu. Ako náhle som sa to meno dozvedel, zlomilo mi to moje srdce a ja som ho bezcitne odmietol. Vedel som, že zato nemôže. Vedel som, že nemôže za meno aké nosí, no aj tak som ho bezcitne odmietol. Bol som prekvapený, že po zistení môjho mena nereagoval rovnako. Naopak. Chcel ujsť. So mnou. Obrátiť sa proti rodine a ujsť. Bolo mu jedno, že za sebou nechá svoju rodinu topiacu sa v žiale. Bolo mu jedno, že tu nechá svojich milovaných a nehladiac na to, čo si o ňom budú myslieť a nemyslieť na dôsledky ujsť. No ja som ho odsotil so slovami ,,Nie som ako ty, nezodpovedný a hlúpy. Ja nenechám svoju rodinu v žiale na rozdiel od teba!“ a doteraz to ľutujem. Keď ho vidím, puká mi srdce, no snažím sa byť navonok ako skala. Podľa jeho pohľadu mi to vychádza, no pri jeho blízkosti mi nebezpečne rýchlo tlčie srdce a ja sa bojím, že ak môj pohľad dlho spočinie na tom jeho, dostanem infarkt. O dva týždne sa žení. Moje srdce tomu chce zabrániť, no môj rozum sa s tým zmieril. I ja sa mám ženiť. Nemilujem ju, no ak som pre rodinu obetoval mňa a Juliana, tak môžem obetovať aj mňa a ju. My budeme svoji až za dva mesiace. Neponáhľame sa. Ani oni nie, keď si uvedomím, že sú už 5 mesiacov zasnúbený..... Stále nemôžem uveriť, že som odmietol. Dnes som mohol byť niekde s Julianom, neriešili by sme problémy rodu a moje srdce by sa nelámalo pri pomyslení, že už nebude môj, lebo bude patriť jej. –––––––––––––––––––––––––––––––– ,,Josh, ten chlapec, s ktorým sa stretávaš... Je to Julian. Julian Gemrich,“ povedal Ulied, môj najlepší kamarát. Vtedy som tomu nemohol uveriť. Čakal som kedy príde môj chlapec, tak som ho volal. Keď prišiel, moju tvár nezdobil obvyklý úsmev. Vtedy nie. Mal som vážnu tvár a on sa okamžite začal pýtať čo sa stalo. Po prvýkrát sa staral do mojich osobných vecí. Neklamal som, povedal som mu rovno ,,Ako sa voláš?“ a on mi odpovedal ,,Julian“ ,,a priezvisko?“ ,,Gemrich,“ vtedy mi to zaplo. To čo povedal Ulied bola pravda. Chlapec, môj chlapec, ktorému patrilo moje srdce je Gemrich.... Nemohol som uveriť. Videl moju tvár a tak sa spýtal, či s tým mám nejaký problém. Na to som mu odpovedal jedno. Vedel som, že moja odpoveď to vystihne ,,Ja som Josh, Josh Martugh,“ ako náhle som  dopovedal, nebol ani trošku prekvapený ,,Mne to nevadí. Ak chceš ujdem s tebou. Môžeme byť spolu a šťastný,“ z jeho slov mi bolo jasné, že mu na mene nezáleží, no on nevedel čo je vo veci a tak som mu jednoducho odvetil  ,,Nie som ako ty, nezodpovedný a hlúpy. Ja nenechám svoju rodinu v žiale na rozdiel od teba!“ a to bolo posledné čo som mu povedal. Odvtedy sme sa  asi pól roka nevideli. Zmenil sa. Jeho nízka postava sa jemne vyšvihla, no v porovnaní s tou mojou bol stále drobný. Jeho bledé vlásky stmavli a jeho nežné a žiarivé oči nabrali smútok a zlobu. Občas, keď sa na mňa pozrel, videl som záblesk pomsty a nenávisti. Možno sa mi to len zdalo, no možno mi to nedokázal odpustiť. ––––––––––––––––––––––––––– Po tom ako ma odmietol som odišiel. Musel som. Rodičia to pochopili. V tomto boli chápavý. Vedeli o mne a Joshovi. Samozrejme až potom, keď sme sa rozišli. Vedeli o nás všetko. Dôverujem im. Pochopili môj odchod. Potreboval som zabudnúť, nespoliehať sa stále na druhých ale na seba, nebyť taká citlivka a najmä vyhnať toho hlupáka z môjho srdca, prípadne ho znenávidieť. Vedel som, že inak ho nevyženiem. Nenávisť, i keď tá nemá ďaleko od lásky. Veril som si. Bol som si istý, že som dosť silný na to, aby som ho opäť nezačal milovať. Pretože ja som ho v minulosti naozaj ľúbil. Dnes mám svadbu a práve dnes som si to uvedomil. No už ho neľúbim, aspoň dúfam. Aj keby, nenechám si opäť zlomiť srdce.... Kráčam k nej. Usmieva sa. Moja nastávajúca. V ruke zviera kyticu kosatcov, milujem tie kvety i keď jej sa nehodili. Skôr by som v jej ruke privítal púpavu, ktorú nenávidím. Nesmiem byť krutý, veď jej to svedčalo. Nemal som proti nej nič. Bola milá, nežná a krehká. Jediné čo malo pre mňa zmysel bolo to, že mi nechávala voľný priestor. Videl som ho. V diaľke. Za ten pól rok sa vôbec nezmenil. Arogantný pohľad mu zostal a rovnako tak aj neutrálna tvár. Jeho oči pripomínali diabla, nie roztaté slnko. Inak  mu všetko zostalo. Rysy mal stále rovnako mužné, vlasy rovnako neposlušné i keď trochu bledšie. Nepripadali ako čierne uhlie. Skôr ako hnedé i keď ich mal stále tmavšie než ja. ––––––––––––––––––– ,,Chlapče.. si pre mňa celý život. Ľúbim ťa a nezniesol by som keby som ťa stratil. Si pre mňa všetko. Slnko, kyslík, všetko, čo je k životu treba. Už sa i v noci vkrádaš do mojich snov a si ich pánom. Nemôžem na teba prestať myslieť ani cez deň, keď vidím tvoju tvár neustále pred sebou. Tvoj úsmev ma neustále hreje pri srdci na každom kroku. Tvoj úsmev mi ukazuje cestu a tvoje bledé oči mi vždy v tme svietia a rozjasnia všetko temné a tie tvoje zlaté vlasy, ma šteklia na tvári, vždy keď som s tebou. Chlapče, mám ťa veľmi rád,“ povedal a objal chlapca. Vtisol mu bozk a pokračoval otázkami. Vždy rovnakými ,, Zaľúbil si sa do niekoho iného? Ľúbiš ma aj ty? Nedokázal by si bezo mňa žiť rovnako ako ja bez teba? Čo som pre teba? A Čo pre teba vlastne znamená náš vzťah?“ vždy tie isté otázky, vždy tie isté odpovede... ––––––––––––––––––––––– Po svadbe sa stretli. Nie však po Julianovej, ale po Joshovej. ,,Dnes sa naše úlohy vymenili. Veľmi chcem, aby sme boli spolu. Nemilujem ju, bol som hlúpy, že som tvoju možnosť neprijal. Odpusť. Bol som hlupák. Dnes viem, že to bola hlúposť a môcť tak vrátiť čas, prijal by som  to a ušiel by som s tebou. Neboli by nás zasiahli intrigy našich rodov a mohli by sme byť šťastný. Viem, že ťa milujem. Dnes to viem s istotou. Teraz som to ja kto chce aby sme ušli. No toto nie je návrh, je to prosba. Na kolenách a z celého srdca ťa prosím. Ak ešte aspoň štipka tvojho srdca na mňa myslí a chce zachrániť to čo bolo medzi nami, prijmi a ujdi so mnou. Môj život totiž nemá zmysel ak nie si jeho súčasťou. Ujdime prosím,“ povedal som ,, Chceš ujsť? So mnou. Obrátiť sa proti rodine a ujsť? Je ti jedno, že za sebou necháš svoju rodinu topiacu sa v žiale? Je ti jedno, že tu necháš svojich milovaných, nehladiac na to, čo si o tebe budú myslieť a nemyslieť na dôsledky, ujsť? Hahaha.  Nie som ako ty, nezodpovedný a hlúpy. Ja nenechám svoju rodinu v žiale na rozdiel od teba! Neboli to slová adresované mne? Je priam irónia, že sa naše postavy vymenili. Tentoraz to budem ja, kto ťa bezcitne odmietne. Ak tvoj život bez môjho nemá zmysel, na čo čakáš? Čo tu ešte robíš? Ja budem žiť s ňou. Mojou manželkou. Som pokračovateľ rodu. Dáme mu dedičov a spolu v starobe zomrieme. Ty však nie. Nech ťa utápa žiaľ, tak ako ten žiaľ utápal mňa. Aspoň vieš, ako som sa vtedy cítil... Hrdo prehlasujem, že som Julian Gemrich a som na to hrdý. Ja svoje meno pre teba nestratím,“ škodoradostne sa usmial, ,,a že pomsta nie je sladká,“ dopovedal a ešte tak, aby ho videl, pobozkal svoju manželku. ,,Nie to mi nesmieš urobiť,“ povedal Josh ,,Ty si mi to urobil, prečo by som nemohol aj ja?!“ –––––––––––––––––– Chlapče... Si neuveriteľný. Veď ty nedokážeš ani muche ublížiť. Tomu som však rád. Aspoň ťa môžem chrániť,“ usmial som sa ,,Ty ma voláš chlapče... No ako ťa mám volať ja?,“ spýtal sa ma a nevinným pohľadom hľadel do mojich očí. Strácal som sa v tých jeho studničkách. Bol neodolateľný. Pobozkal som ho, zašepkal mu do uška ,,Josh,“ a povalil ho na zem. –––––––––––––––––––––– ,,Ja som ti neublížil úmyselne,“ povedal som, ,,Prečo mi to robíš ty.. Taká čistá a nevinná duša.. Ako môžeš mať v sebe toľko zloby?“ ,,Zloby? Myslíš tú zlobu, ktorú si do mňa dostal ty? V tom prípade sa pýtaj seba, nie mňa“––––––––––––––––– ,,Povedal si niekomu o nás, chlapče?,“ spýtal sa ma ,,Nie, nepovedal. A ty?,“ spýtal sa ma. ,,Nie, chlapče, nikomu... teda vlastne áno. Povedal som to môjmu najlepšiemu kamarátovi, ktorému skutočne verím. No ty to nikomu nepovedz. Nechceme predsa aby sa tieto chvíle skončili, je tak?,“ usmial sa na mňa. ,,Mám ťa rád chlapče,“ pohladil moju hlavu na jeho nahej hrudi. ,,Je mi zima,“ povedal som a on chytil svoj plášt a prehodil ho cez nás. Pritiahol so ma k sebe a zohrieval. Zo spodu ma ohrievalo lístie z boku on a z vrchu jeho plášť, z ktorého bola cítiť ešte stále jeho vôňa. Milujem jeho vôňu. Pripomína mi jeho ,,Čo si tak zamyslený?,“ spýtal sa ma ,,Ľúbim ťa,“ povedal som a zababušil sa pod plášť. Červenal som sa. On sa usmial a moje červenajúce líce pobozkal ,,Si na zjedenie,“ povedal a usmial sa––––––––––––––––– ,,Ak ma nechceš...... V tom prípade môj život nemá zmysel,: povedal som a chytil som meč.. V tom však Julian začal rozprávať ,,Si nemysli, že sa ti s plačom vrhnem okolo krku a budem ťa prosiť aby si sa nezabil,“ to už však plakal. Kľakol si k nemu a objal ho ,,Prosím, nerob to,“ povedal s plačom. Predsalen sa s plačom vrhol okolo mojho krku a prosil ma, aby som sa nezabil. ,,Neľúbim ťa, maj to na pamäti,“ povedal s plačom. Usmial som sa. Chytil som ho za ruku, objal a pobozkal. ,,Veď ja viem,“ povedal som mu a šli sme rovno, niekam preč odtiaľto. Niekam, kde nie je meno dôležité. I keď pre nás meno nie je dôležité........ THE END

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

=) kraaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaasne

(Maja, 17. 1. 2010 18:55)

fakt krasne =)...mas talent moja...
velmi dobre vymyslene ako sa ta minulost prelina s pritomnostou...

jhééééééé jak pěkné

(sisi/ctenar, 9. 12. 2009 15:51)

gohle je moc krásné a jméno Julian je hezčí naž Jůlie ( tý zkončil život špatně tady ne :D)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA